Andrej Končalovskij strávil tri dni v Trenčianskych Tepliciach ako hosť 20. ročníka Art Film Festu. Na slávnostnom otváracom ceremoniáli si prevzal Zlatú kameru.
K Zlatému glóbusu, Strieborným mušliam, cene Emmy, Zlatej nymfe, Krištáľovému glóbusu a dvom desiatkam ocenení pribudlo ďalšie. Dokážu vás ešte ceny potešiť?
Každá cena znamená to isté: že sa vaše dielo niekomu páči. A to je skutočne nesmierne príjemný pocit. So Zlatou kamerou je to rovnako. Organizátori Art Film Festu sa rozhodli mi povedať: ďakujeme za to, čo ste urobili. Pre umelcov sú ocenenia veľmi dôležité, dokonca by som povedal, že ich vyslovene potrebujú.
Prečo?
To je predsa jednoduché – všetci umelci potrebujú počuť slová chvály. Ako každé dieťa, ktoré treba často chváliť, aj každý dospelý potrebuje cítiť a vedieť, že niekto oceňuje jeho prácu, jeho tvorbu. Ak vám niekto povie, že po cenách netúži, nebude hovoriť pravdu.
V bohatej kolekcii ocenení vám chýba mediálne najreprezentatívnejší Oscar. Netrápilo vás to niekedy?
Klamal by som, keby som povedal, že na to myslím od rána do noci. Jedného som získať mohol a za výkony v mojich filmoch získali pozlátené sošky americkej filmovej akadémie viacerí herci a herečky. Ak to však vezmeme z inej strany, koľko veľkých umelcov nikdy nedostalo Oscara a pritom boli úžasní? Napríklad Tolstoj…
Vo vašej filmografii je zatiaľ posledným titulom Nutcraker 3D. Bola nová technológia výzvou?
Nové technológie neznamenajú veľa, nič nezmenia, takže sú v podstate nanič. Ani 3D s filmom nič neurobilo. Zmenila ho však digitalizácia, video. Už viac nepotrebujeme filmovú surovinu, takže môžeme nakrúcať také dlhé zábery, ako si len vymyslíme. Aj kamera je šikovne malá, čo sú veci, ktoré pomáhajú pri vytváraní nového filmového jazyka. Rozhodne však nie 3D!
Lenže Luskáčika, ako by sa dal preložiť anglický názov Nutcraker, ste v 3D nakrútili.
Hej, pretože to bola spektakulárna a výpravná rozprávka plná mágie pre všetky vekové kategórie. Technológiu 3D som použil na zvýraznenie kontrastu medzi realitou a fantáziou. Vo filme je veľa snových sekvencií s množstvom vizuálnych efektov, dotvárajúcich fantastický svet. V tomto zmysle bolo pre mňa 3D voľbou, ako urobiť komerčný film. Ale dôležitú a hlbokú tému nemá zmysel robiť v 3D, táto technológia je len Disneyland. A vhodná ešte tak na priame prenosy športových zápasov či baletných predstavení.
V Spojených štátoch tento film komerčný úspech nemal. Aj kritici si na vás zgustli. Ako ste to vzali?
Priznám sa, bol to môj omyl. Naivne som si myslel, že Luskáčik nemusí byť len Čajkovského sladký ,,cukríkový“ balet na spôsob Disneyho filmov s peknou hudbou, tancujúcimi párikmi a snehovými vločkami. Lenže v USA je Luskáčik známy ako balet a Američania vôbec netušia, že významným prameňom libreta bola literárna predloha E. T. A. Hoffmana. Bol som hlúpy, že som šokovaným americkým kritikom nevysvetlil – toto nie je Čajkovskij, ale Hoffman. Tento film možno interpretovať rôznymi spôsobmi – napríklad aj ako prezentáciu totalitarizmu alebo, paradoxne, skúsenosť s reálnou demokraciou.
Ako reagovalo na film Nutcraker 3D ruské publikum?
V Rusku mal film veľmi dobrý divácky ohlas. Verím, že rovnako dopadne aj v európskej distribúcii. Viem, že sofistikovanejšie európske publikum sa veľmi rado necháva prekvapovať.
Čo vás v roku 1980, krátko po tom, čo vám udelili titul Národný umelec ZSSR, ,,vyhnalo“ do Hollywoodu?
Pri nakrúcaní Sibiriády som sa rozhodol, že odídem. Viac som už v Sovietskom zväze jednoducho žiť nechcel. Môj odchod, samozrejme, spôsobil nemalé problémy mojim rodičom. Moje meno, samozrejme, odvšadiaľ ,,vyhodili“, dokonca aj z filmových encyklopédií. A keď premietali moje filmy, vystrihli z nich moje meno. Nikdy som nebol politický disident. Nikdy som nerobil protirežimové vyhlásenia. Len som chcel žiť po svojom, spoznať svet a vyskúšať, či dokážem nakrútiť aj v Hollywoode niečo zaujímavé.
Na príležitosť ste museli čakať…
Mal som šťastie, že po troch rokoch ničnerobenia som vôbec mohol začať nakrúcať. Dokopy som v Hollywoode nakrútil šesť či sedem nezávislých filmov. Rád by som podčiarkol slovo nezávislých. Čo znamená aj to, že ani jeden sa nedostal do bežnej hollywoodskej distribúcie, takže ho nakoniec nemohli vidieť ani iní nezávislí filmári. Vlastne nie. Dva sa do distribúcie dostali. Napriek tomu mám pocit, že som bol veľmi zlým producentom vlastných filmov, keďže som ich nedokázal dostať do kín.
Ako sa k vám dostal Kurosawov scenár, podľa ktorého ste nakrútili Expres do pekla?
Keď mi ho telefonicky ponúkli, nechcel som veriť vlastným ušiam. Ponuku som považoval za obrovskú česť. A na filme som pracoval skutočne veľmi tvrdo. Netreba sa nechať pomýliť názvom, nebol to film o vlaku, ale o večnom súboji dobra a zla. A nebola to moja vízia, ale vízia veľkého japonského režiséra Akiru Kurosawu. Išlo o šťastnú kombináciu vzrušenia a pochybností. A zároveň obojstranný hlboký záujem pochopiť mystérium ľudského života.
Poznali ste Akiru Kurosawu len z filmového plátna?
Nie, pred nakrúcaním Expresu do pekla sme sa niekoľkokrát stretli. Prvýkrát v moskovskej strižni. Písal sa rok 1975, ja som strihal svoj film Ujo Váňa, on zasa svoj film Derzu Uzala. Obaja sme sa pasovali s obrovskými problémami. Obrazne povedané, strih je koniec medových týždňov a začiatok krutého boja. Ako hovorieval Fellini – je to prvýkrát, čo vidíte svoj film na vlastné oči. A keď si uvedomíte, ako veľa vecí je v realite úplne iných ako vo vašich predstavách. Obaja sme boli vtedy sústredení na svoju prácu, takže som ho ani nepozval na ,,poznávaciu exkurziu“ po Rusku.
Za jediný mesiac, čo sa film premietal v amerických kinách, ste sa stali vychádzajúcou hviezdou…
Dokonca mi začal nadbiehať veľký režisér Billy Wilder. Zatelefonoval mi: Ahoj, Andrej! Som Billy Wilder. Až pôjdeš okolo, zastav sa u mňa. Ako disciplinovaný človek som absolvoval jazdu okolo Hollywoodu, aby som splnil jeho žiadosť. Chcel zo mňa urobiť svojho obľúbeného ,,študentíka“, lebo som sa mu zdal byť nádejným režisérom. Premietol som mu film Duet pre jedného a spýtal sa: Nikto ho nechce. Poraďte, čo mám robiť…
Bol dobrým radcom?
Pripomínam, že to bola oveľa dlhšia verzia ako tá definitívna. On na to: Andrej, musíš vystrihnúť toto, tamto a ešte aj onô. Nesmieš prezradiť, či ide o skutočnosť alebo sen. Veľmi ho nahneval a sklamal spôsob rozprávania, ktorý som si zvolil. Tak som mu na to povedal: Billy, to jednoducho nejde! Veď napokon by bol film priveľmi krátky… On na to: Priateľu, sú len dve veci na svete, ktoré sú príliš krátke: život a penis. Všetko ostatné je príliš dlhé. A mal pravdu. Moja americká skúsenosť bola pre mňa prínosom, pretože som sa veľa naučil. Ako filmár som však Hollywood sklamal.
Vravíte, že ste nakrútili jediný skutočne hollywoodsky film.
Je to fakt, do hollywoodskej kinodistribúcie sa dostala krimikomédia Tango&Cash. Potom si ma najal Sylvester Stallone, ktorý si všimol meno režiséra po úspechu akčného thrilleru Expres do pekla. Spolu so šéfom filmového štúdia chceli vyskúšať „vychádzajúceho“ režiséra. Testom bolo, či som príjemný človek. Ako zvykne hovoriť David Mamet, Hollywood je totalitný systém – buď spolupracuješ, alebo si mŕtvy.
A vy ste spolupracovali?
Dve tretiny nakrúcania som držal jazyk za zubami. Keď sa blížil záver, uvedomil som si, že nenakrúcam film, ktorý som chcel urobiť. Že na pľaci nie je scenár, ktorý som sa rozhodol prepracovať. A že koniec filmu je hrozne plytký.
Ako ste zareagovali?
Znovu som záver prepísal. A spýtal sa, či si ho prečítali. Odpoveď znela: áno, ale urobíme to inak. To som si už po niekoľkýkrát uvedomil, že ma hnusne podviedli. A potom som robil všetko možné, len aby ma vyrazili.
A vyrazili?
Áno, vyrazili. Vo chvíli, keď som si ešte zachoval svoje dobré meno a neprišiel o všetky peniaze, ktoré mi podľa zmluvy patrili. Ale nehanbím sa ani za túto skúsenosť. Každá, aj tá najnepríjemnejšia či najbolestivejšia skúsenosť človeka niečo naučí.
Na vlastnej koži ste spoznali nakrúcanie v Sovietskom zväze aj v Spojených štátoch, presnejšie v Hollywoode. Môžete svoje skúsenosti porovnať?
V časoch Sovietskeho zväzu som bol oveľa nezávislejší režisér ako v Hollywoode. V ZSSR stačilo, aby sa človek vyhol aktuálnym politickým témam. Dali vám pokoj a peňazí, koľko ste chceli. Druhá vec bola, ak sa výsledok tvorby znepáčil. Ostro vás skritizovali a váš film skončil v trezore – ako môj Príbeh Asji Kľačinskej, ktorá milovala, ale sa nevydala. Dvadsať rokov bol zakázaný.
V Hollywoode však cenzúra nebola.
Nie, dajú vám peniaze, ale ostrým zrakom sledujú, na čo ich utrácate. A keby len to, neprestajne vám pripomínajú, že výsledok tvorby by mal byť ,,dobrou investíciou“, a teda viac ako slušne zarobiť. V systéme, kde sú ,,cenzorom“ peniaze, vás ustavične sleduje nesmierne pozorné ,,oko“, čo skutočne nesmierne komplikuje snahu tvorcu ,,vpašovať“ do filmu akúkoľvek myšlienku či ideu.
Ako ste sa s touto situáciou vyrovnávali?
Niekoľko ráz som sa pokúšal balansovať na hrane túžby byť populárny a na druhej strane byť sám sebou a byť úprimnejší. Niekedy som neuspel, niekedy áno, ale nikdy som nebol sám so sebou a svojím výkonom celkom spokojný. Napriek tomu, že keď som začiatkom osemdesiatych rokov prišiel do Hollywoodu, vládli tam úplne iné pomery ako dnes.
V čom bol Hollywood vtedy iný?
V osemdesiatych rokoch bol ešte stále veľmi dobrým miestom pre talentovaných a invenčných scenáristov, režisérov a vôbec filmárov všetkých profesií. Štúdiá boli ochotné aj riskovať. Rozpočty filmov – ani honoráre hereckých hviezd – sa ešte nepohybovali v astronomických výškach. Aj kinohity – ako napríklad Krstný otec – sa nakrúcali s rozpočtom šesť, maximálne sedem miliónov dolárov. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa všetko zmenilo – k horšiemu.
Čo máte na mysli?
Železná opona vtedy padla a bankári z Wall Streetu získali ďalší kusisko trhu, na ktorom mohli zarábať na svojich „produktoch“. V osemdesiatych rokoch hollywoodske filmy ešte stále rozprávali príbehy, ktoré prinášali divákovi aj základné otázky o ľudskom bytí a charaktere, podstate ľudskej bytosti a zmysle jej existencie. Globalizácia však všetko zmietla a Hollywood sa stal výlučne výrobňou peňazí. Produkuje prvoplánové príbehy, ktoré nesmú klásť žiadne, ani najjednoduchšie otázky. Rušili by totiž pri chrúmaní pukancov.
Nie ste priveľmi nabrúsený?
Ani náhodou. Veľmi dobre viem, čo hovorím. Stačí si pozrieť finančné uzávierky alebo daňové priznania a zistíte, že americké kiná zarobia oveľa viac na popcorne a kole ako na amerických filmoch. Aj preto z hollywoodskej továrne snov vychádzajú ako na bežiacom páse filmy, pri ktorých možno pokojne hryzkať kukuričné zrná. Všimnite si, že keď sa na filmovom plátne objavia skutočne hlboké emócie, alebo nebodaj kus ozajstného umenia, okamžite prestanú diváci prežúvať. Ťažko sa možno modliť a pritom jesť pukance.
S akými pocitmi ste Hollywood opúšťali?
Utešoval som sám seba, že moje filmy tam neuspeli len preto, že ani jeden nezarobil obrovské peniaze. Chcel som ,,robiť umenie“, oni ma nútili robiť len remeslo. Neviem si predstaviť, čo by som si hovoril v opačnom prípade, teda keby som v Hollywoode uspel. Asi by som zmenil optiku.
V Spojených štátoch pracujete na televíznych projektoch, prečo ste vymenili plátno za obrazovku?
Nakrúcať za oceánom nezávislý film je veľmi náročné. Rozhodol som sa pre televízne projekty, pretože americké televízne štúdiá produkujú seriály a filmy, ktoré sú inteligentnejšie ako hollywoodska produkcia – zásluhou vynikajúcich scenáristov. V Hollywoode už dávno niet dobrých scenáristov – z jednoduchého dôvodu: nemôžu robiť inteligentné filmy. Len samých Spidermanov, X-Manov, Ironmanov, podobné komiksové plytkosti a iné druhy blockbusterov.
Ste režisér aj scenárista, čo je pre vás ako tvorcu atraktívnejšie?
Obe polohy sú pre mňa zaujímavé a vzrušujúce. K svojim filmom si najradšej píšem scenáre sám. Celý život totiž márne hľadám scenáristu, ktorého text by som nemusel výrazne prepracovávať.
Prečo asi?
Viete, mám vlastný svet, vlastný filozofický koncept. A je nesmierne ťažké pre kohokoľvek iného ho vytvoriť. Režisér je ten, komu film patrí. Jedine jemu, hoci pri jeho realizácii spolupracuje s celým štábom. Andrej Rublev ani Ivanovo detstvo nie sú moje filmy, pretože ich režíroval Andrej Tarkovskij. Na druhej strane ani Tango&Cash nie je môj film, pretože som režíroval cudzí scenár.
Apropo, Andrej Tarkovskij, boli ste ,,dvorným“ scenáristom jeho prvých filmov. Ako na neho spomínate?
Každý z nás bol iný. Tarkovskij bol hlboký. Ja som sa rád smial, hoci nemám zmysel pre humor. Ani on ho nemal. Bol to až mysteriózny muž , ktorý neprestajne trpel. Pri práci sme pili veľa lacnej vodky a fajčili jednu od druhej. Keď sme sa hádali kvôli spoločnej práci, vytiahol som na neho svoje režisérske svaly. Bral ma len ako scenáristu. Jeho filmy – to bola architektúra. Ja som začínal hudbou a cez roky štúdií som jej celkom dobre rozumel, takže moje filmy boli skôr hudobným prúdom.
Bola spolupráca dvoch rôznych ľudí náročná?
Ani nie, nebolo to nič komplikované, pretože sme boli priatelia. Síce sme sa hádali – jeden o niečom povedal, že je to dobré, druhý kontroval, že je to hlúposť. Na rozdiel od Tarkovského som extrovert, takže všetky nepríjemnosti som rýchlo zahodil za hlavu. Mohli sme spolupracovať jedine preto, že sme boli ako jin a jang. Keď sme písali scenár Andreja Rubleva, hrozne sme sa trápili s tým, ako ho dokončiť. Trvalo nám to celú noc a dosť sme pri tom popíjali. Keď sme mali nad ránom scenár hotový, išli sme to zapiť do baru. Pri poháriku sme zistili, že rukopis zostal v taxíku.
Čo potom?
Bol to dosť napínavé, pretože sme nemali žiadnu kópiu. Jeden a pol hodiny sme toho taxikára hľadali. Našťastie, bol to slušný človek, nechcel na našej ,,roztržitosti“ zarobiť a rukopis nám neporušený vrátil.
Prečo ste sa napokon predsa len rozišli?
Poslednou kvapkou bola hádka pri nakrúcaní filmu Solaris. Viete, Tarkovskij celý život nakrúcal jediný film – o sebe, nie o živote. Jeho filmy, to neboli príbehy, ale spoveď. Úprimná až zraňujúca spoveď človeka o tom, čo si on myslí o živote a svete, ktorý ho obklopuje. Bol to človek ostrov, uzavretý sám v sebe.
Pochádzate z privilegovanej rodiny, ktorá mala cez generácie priazeň cárskeho dvora aj komunistov.
Predstava privilegovanej rodiny, ktorá sa so mnou vlečie celý život, je falošná. Mojím privilégiom bolo, že som mal vlastnú izbu a v nej klavír. Často pod ním spával Tarkovskij, pretože sme zvykli pracovať až do rána. Pre ústredný výbor strany som však bol len syn slávneho spisovateľa.
Takže predsa len privilégium…
V časoch komunizmu nám istá nedotknuteľnosť ani tak nevyplývala z toho, že otec bol členom strany. Skôr z toho, že sme boli rodinnými väzbami spojení s maliarom Valerijom Surikovom, ktorého historické obrazy komunisti obdivovali a ospevovali. Bol to môj pradedo, keďže starý otec sa oženil so Surikovovou dcérou. Jeden pradedov brat bol lekárom, ktorý pracoval v Kremli, druhý zas silný antiboľševik, ktorý počas vojny spolupracoval s Nemcami.
Nebola privilégiom aj objednávka ústredného výboru strany?
Máte na mysli Sibiriádu, že? Požiadali ma, aby som nakrútil film, ktorý by mohli premietať na zjazdoch komunistickej strany. Nechcel som však robiť film na tému, ktorú mi ponúkali – o rope. Keď mi však povedali, aký rozpočet sú ochotní na film dať, povedal som si: Bože môj, s tými prachmi treba niečo urobiť! A tak som sa rozhodol nakrútiť film za veľké peniaze. Robil to aj Michelangelo.
Ako na to reagovali kolegovia z branže?
Každý hovoril, že Končalovskij sa nechal podplatiť Kremľom a ide nakrúcať film o ľuďoch, čo ťažia ropu. Niektorí priatelia – vrátane Tarkovského – ma zas tľapkali po pleci a hovorili: chápeme ťa! A jeden výtvarník mi oznámil, že žiadny potentovaný naftársky film so mnou robiť nebude.
Odmietavé reakcie vás neodradili?
Povedal som si, že s pomocou veľkých peňazí možno vytvoriť niečo významné. A nie film, ktorý si objednali. Osem mesiacov som nakrúcal, pričom som stále uvažoval, o čom nakoniec bude. Keď som ho dokončil, uvedomil som si, že je to kontroverzné dielo. Pretože nie je o rope – ropa bola len zámienkou. Napadlo mi, že na svete je ruská obdoba Bertolucciho slávneho filmu 20. storočie.
Keby ste zohnali dosť financií, aký film by ste ešte nakrútili?
Veľkú epickú ságu o páde totalitného systému a rozpade Zväzu sovietskych socialistických republík. Ale toľko peňazí by nedal dohromady ani čarodejník. V hlave mám ešte jednu tému – v Rusku sú tisíce prázdnych dedín, v ktorých zostali domy, ale ľudí tam už niet. Vyľudnená krajina vyzerá ako obrovská zelená púšť. Píšem scenár, ktorý bude psychologickým portrétom ľudí, ktorí na vidieku ešte zostali.
Keď nenakrúcate filmy, režírujete divadlo či operu. V čom vidíte rozdiely?
Obe polohy – film aj divadlo – sú rovnako náročné a zároveň rovnako jednoduché. Nedokážem hodnotiť, ktorý typ tvorby je náročnejší a ktorý jednoduchší. Ako režisér však musím inak pristupovať k divadlu, inak k baletu a inak k opere. Teraz robím veľa divadelných a operných inscenácií v New Yorku, Paríži, Turíne, Londýne, Moskve i Petrohrade.
Čím vás divadlo priťahuje?
Ponúka trošku inú cestu k obnažovaniu podstaty ľudskej bytosti, človečenstva. Divadlo je literatúra, film je obraz. Milujem divadelných autorov, divadelné texty sú skvelá literatúra. Napríklad taký Shakespeare… Mimochodom, ani Čechov nie je na zahodenie.
Vytvorili ste si v myšlienkach hodnotový rebríček vlastných filmov?
Verte mi, veľmi dôverne ich poznám, takže viem, kde som sa mýlil a aké chyby som urobil. To vám, samozrejme, neprezradím. Hodnotiť vlastné filmy je ako známkovať svoje lásky, sklamania, rozchody či nenávisti. Mal som päť manželiek, každá z nich bola nádherná a úžasná. Nedokážem povedať, ktorá bola lepšia. Viem, ktorá z nich nebola celkom perfektná. Ale ani to vám nepoviem.
Andrej Končalovskij
- Narodil sa 20. augusta 1937 v Moskve.
- Po štúdiu hry na klavíri sa rozhodol pre film, v roku 1965 absolvoval VGIK.
- Ako režisér debutoval adaptáciou Ajtmatovovej knihy Prvý učiteľ (1965).
- S režisérom Andrejom Tarkovským spolupracoval ako scenárista – Ivanovo detstvo, Andrej Rublev.
- V roku 1966 nakrútil Príbeh Asji Kľačinskej, ktorá milovala, ale sa nevydala, film skončil v trezore.
- Po úspechu filmovej epopeje Sibiriáda odišiel do USA s ambíciou nakrútiť v Hollywoode hit.
- V roku 1984 nakrútil romantickú drámu Máriini milenci s Nastassjou Kinski v hlavnej úlohe.
- V USA prerazil akčným thrillerom Expres do pekla (1985).
- V roku 1989 nakrútil komerčnú krimikomédiu Tango&Cash.
- Po návrate z USA nakrútil strhujúcu drámu Dom bláznov (2002).
- Nakrúca filmy a minisérie pre americké televízne spoločnosti (Odysseus, Lev v zime).
- V roku 1998 sa piaty raz oženil, s herečkou a televíznou moderátorkou Juliou Vysockou má dve deti.
- V roku 2005 založil spoločnosť Andrej Končalovskij Production Centre, ktorá pripravuje program pre najväčšie ruské televízne stanice.
- Za filmovú tvorbu získal desiatky ocenení.
- Ako režisér sa venuje aj divadlu, baletu a opere na európskych aj amerických javiskách.
