Toto leto ste účinkovali na shakespearovských slávnostiach priamo v Hamletovi, v negatívnej postave Claudia, ktorý má na rukách kráľovu krv. Pred rokmi ste v Divadle Andreja Bagara hrali Shakespearovho Duncana, spravodlivého škótskeho kráľa, ktorý je, naopak, obeťou ctibažného Macbetha. Sú to dva protipóly ľudskej povahy?
Trocha to spresním: moje prvé stretnutie so Shakespearom sa udialo v bratislavskom divadle Nová scéna v postave samotného Macbetha na prelome storočí a potom v nitrianskom divadle DAB v postave kráľa Duncana spolu s úžasným Mariánom Labudom starším v hlavnej postave Macbetha. Dva roky nato som v Nitre premiéroval v postave nesmrteľného Hamleta. Až potom prišlo moje prvé účinkovanie v Letných shakespearovských slávnostiach v rôznych postavách: Rossa z hry Macbeth, Kapuleta v Rómeovi a Júlii a tento rok podlého kráľa Claudia z Hamleta. Moje dotyky so Shakespearom teda neboli celkom striedme. Ale k vašej otázke, áno, králi Duncan a Claudius stoja na dvoch opačných líniách dobra a zla.
Hereckú kariéru začínal ako šudent s Jozefom Kronerom a Jurajom Kukurom. Pozrite si unikátne snímky televíznych, filmových a divadelných postáv Mareka Majeského.
V Hamletovi máte dvojrolu – vystupujete nielen ako vrah, ale zjavíte sa aj ako duch zavraždeného kráľa. Divadlo tak šetrí (so zveličením) alebo máte také protipóly rád?
Nie je výnimočné, že sú postavy zavraždeného kráľa Hamleta a nového kráľa Klaudia herecká dvojrola. Sú to predsa bratia. Vizuálne sa preto nepotrebujú za každú cenu od seba odlišovať. Dôležitejšie je nájsť kľúč, ako tieto postavy zrozumiteľne od seba odlíšiť po povahovej stránke, v myslení, v gestách, chôdzi, v reči. Nemám rád tzv. čierno-biele postavy, keď je jedna tá dobrá a druhá iba zlá. Každý človek predsa v sebe obsahuje aj temnejšie zákutia a má aj kladné vlastnosti. Otázka je, u koho ktorý pól na tých váhach prevažuje. Tak je to aj s bratmi Hamletom a Klaudiom. Som presvedčený, že jeden aj druhý sú rôznofarební. Hamlet nebol iba pozitívny a Klaudius nie je iba negatívny. Preto, hoci sme už odohrali 12 repríz, musím stále pracovať na tom, aby som zachytil ich rozdielnosť. Už sa teším na budúce leto, na ďalšie reprízy Hamleta.
Foto: TOMAS HALASZ, LSS
Učíte budúcich hercov a herečky na VŠMU, ste docentom divadelnej fakulty – čo pre vás znamená hrať Shakespeara? Je to tak trocha skúška vášho talentu?
Možnosť účinkovať v akomkoľvek Shakespearovi je podľa mňa jeden z vrcholov hereckej kariéry. Schopnosť, s akou tento dramatik zachytil nesmrteľnosť tém, ktoré žijú na divadelných javiskách a na plátnach kín už stáročia, ma fascinuje. Je to dôkaz jeho geniality. Verš – blankvers, v ktorom sú napísané jeho hry, nie je jednoduché dostať do hlavy ako text televízneho seriálu. Keď sa vám však v istý okamih podarí dostať pod pokrievku a vy odkryjete jeho zmysel, myšlienku, vtedy vás objíme blaženosť.
V divadle vždy začínate od nuly. Veľmi málo ľudí si totiž pamätá, čo už máte na javisku za sebou
Divadlo je prchavé umenie, nie je vám za divadelnými postavami po poslednej klaňačke ľúto?
Divadlo je jedinečné tým, že sa odohráva v určitom okamihu tu a teraz. Je neopakovateľné. Konkrétne predstavenie, ktoré spolu zažijeme, ja ako herec a vy ako divák, nás spojí v jednom spoločnom zážitku a pocite, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Aj keď by ste hneď na druhý deň prišli na to isté predstavenie, budete mať iný zážitok. Môže to ovplyvniť iné obecenstvo, iné herecké výkony, vaša iná nálada, aj iné miesto, na ktorom sedíte. Úprimne: za niektorými divadelnými postavami je mi ľúto viac a za niektorými menej. Cez filmové plátno alebo televíznu obrazovku za sebou zanechávate istú stopu, cez divadlo iba efemérny pocit – ani divadelný záznam nezachytí pravdivú emóciu z divadla. V divadle vždy začínate od nuly. Veľmi málo ľudí si totiž pamätá, čo už máte na javisku za sebou. V tomto herec pociťuje pominuteľnosť divadla najvýraznejšie.
Film Kandidát neskromne považujem za prvý moderný akčný slovenský film
Filmový či televízny záznam však zostáva – účinkovali ste v známych filmoch ako Amnestie či Kandidát, ktoré sú zo súčasnosti – ale vlastne už z nedávnej minulosti. Čím boli pre vás zaujímavé?
Boli aktuálne a majú silnú výpovednú hodnotu. Film Kandidát (2013) neskromne považujem za prvý moderný akčný slovenský film z mestského prostredia, plný cynizmu a irónie, ktorý svojím spracovaním začal búrať nedôveru mainstreamového diváka voči domácim filmom. Obligátna divácka predstava bola (až na výnimky), že slovenské filmy sú plné sociálnych, dramatických, lyrizovaných – jednoducho umeleckých prvkov, určené len pre úzky okruh zasvätených a chápavých. Úspech Kandidáta a dôkaz, že už dnes patrí k zlatému fondu slovenskej kinematografie, ma presviedča o mojom názore. Táto príležitosť mi spadla do lona úplne náhodne, keď sme nakrúcali, dlho som si myslel, že s nadšencami robíme študentský film. Výsledok v kine, za ktorým stojí nielen režisér Jonáš Karásek, ma pozitívne šokoval.
A čo Amnestie?
Film Amnestie (2019) sa pokúša zachytiť turbulentné politické obdobie 90. rokov, keď sa Československá republika blížila k svojmu rozdeleniu. Na pozadí akčnej témy – vzbury väzňov v leopoldovskej väznici – sa odohrávajú súkromné príbehy postáv z rôznych spoločenských vrstiev. Postava herca SND Richarda Kelemena, ktorú som stvárňoval, mala stelesňovať viaceré skutočné známe osoby a verejných činiteľov. Práve rozmanitosť a nejednoznačnosť myslenia a konania ma na tejto postave bavila najviac.
V silnom televíznom príbehu Cudzinci ste hrali po boku Jozefa Kronera a Juraja Kukuru. Ako si spomínate na prácu s týmito hereckými osobnosťami?
Pri nakrúcaní som bol ešte iba začínajúci študent VŠMU, viete si predstaviť, aký som bol fascinovaný a zároveň paralyzovaný už len z prítomnosti týchto osobností. Priradil by som k nim aj slávneho rozhlasového režiséra Viktora Lukáča, ktorý vtedy so mnou spoluúčinkoval v postave hlavného čašníka. Už si nepamätám, ako na mňa režisér Jaro Rihák natrafil, ale viem, že moja vtedajšia pedagogička Zuzana Kronerová ma nechcela veľmi pustiť zo školy na nakrúcanie, dodnes som jej za veľkodušný ústupok vďačný.
Stretli ste sa s týmito osobnosťami aj neskôr?
Neskôr sa mi podarilo účinkovať a zblížiť s pánom Kronerom v dvojdielnej dobovej tv inscenácii Spoveď. Pamätám si, ako mi v šatni ukazoval svoju tajnú termosku a rozprával o zážitkoch z nakrúcania v zahraničí, o adorujúcom vzťahu tamojšej verejnosti k svojim umelcom. Dával to do protikladu s naším publikom, z ktorého mal niekedy pocit, že ho vníma povrchne, len ako komediálneho zabávača. S pánom Kukurom som sa ešte mihol v televízii v inscenácii Príbehy z malomesta a v Jakubiskovom filme Lepšie je byť bohatý a zdravý ako… No a roky sa spolu vídame v Divadle Aréna, ktorému riaditeľuje a ja v ňom účinkujem v rôznych inscenáciách.
Foto: Archív Divadla Aréna
V Divadle Aréna ste sa už stali bankárom (Bankári) aj policajtom (Írska kliatba) a tiež ste "pitvali“ partnerskú intimitu v hre Closer (na dotyk). Čím je vám blízke?
Spolupravujeme od roku 2003, vtedy som s režisérom Mariánom Amslerom, s ktorým teraz spolu učím aj na VŠMU, naskúšal hry: YOU a Pán Kolpert. Hovorím, že umenie, divadlo, herectvo sa mi „stalo“ – neplánoval som to, ani o tom nesníval, a to isté platí aj o Divadle Aréna. Je však možné, že tým, že som sa s Jurajom Kukurom poznal už z filmu, ľahšie mi to do tohto divadla otvárali dvere. Najbližšie ma čaká premiéra vynikajúcej komédie: Floriana Zellera Pravda, ktorú sme začali skúšať ešte v pandemickom období so Soňou Norisovou, s Helenou Krajčiovou a Petrom Sklárom.
S Jurajom Jakubiskom ste nakrútili aj film Bathory. Aký to bol pre vás zážitok?
Keďže sme sa už trošku poznali, vedel som, akým štýlom pracuje. Film Bathory bol obrovský projekt medzinárodných rozmerov, takže základná úloha bola pre mňa naučiť sa svoj herecký text v angličtine. Pridelili mi profesionálneho hereckého kouča, ktorý ma učil aj špecifický dobový prízvuk. Musel som do Prahy chodiť na hodiny šermu a jazdy na koni. Stretnúť sa na pľaci s takými hereckými hviezdami ako Franco Nero, Anna Friel, Hans Matheson, Karel Roden bolo pre mňa nezabudnuteľné. Režisér Jakubisko ma šokoval, keď mi tesne pred nakrúcaním jedného obrazu zmenil text, po dlhej príprave v angličtine pre mňa nebolo jednoduché v okamihu zmeniť a zapracovať zmeny. Nejako sa to však podarilo.
Hrali ste aj v divadelnej Báthoričke v Nitre, cítili ste sa preto lepšie pripravený?
V ďalšom divadelnom spracovaní Báthoričky dokonca hrám aj súčasnosti. Minulý rok v období covidu som prijal ponuku režiséra Ivana Blahúta a hrám postavu Pútnika, ktorý sprevádza diváka celým dejom. Zbožňujem úžasnú a originálnu hudbu Stana Palúcha v tejto inscenácii a srdečne divákov pozývam. Máme za sebou už niekoľko úspešných repríz po celom Slovensku. V pôvodnej divadelnej Báthoričke som mal menšiu postavu neduživého, zlostného farára Ponického. Bol to veľmi úspešný muzikál v hlavných úlohách so Zdenkou Studenkovou a Evkou Pavlíkovou.
Čítajte aj Marek Majeský: Film Casino.$k reflektuje súčasnú slovenskú realitu
Oceňované bolo aj televízne spracovanie známych Nebezpečných vzťahov. Hoci to nebolo "u Formana“, zachytili ste záver našich slávnych TV inscenácií.
Priznám sa, že viac ako Formanov Valmont mi bol bližší film „Dangerous Liasons“ – Nebezpečné známosti od režiséra Stephena Frearsa s fantastickými hercami Glenn Close, Michelle Pfeiffer, Johnom Malkovichom. Takisto som viackrát videl známe divadelné spracovanie Nebezpečných známostí v SND v réžii Vladimíra Strniska. Mne sa podarilo stvárniť originálneho Valmonta, keď som hosťoval v Štátnom divadle v Košiciach, po odchode z nitrianskeho divadla. Mojimi partnerkami boli vynikajúce herečky Danka Košická, Alenka Ďuránová a Henrieta Kecerová.
Foto: RTVS
A inscenácia Blúznenie srdca a rozumu?
Režíroval ju Stanislav Párnický a vznikla v období, keď v našej domácej pôvodnej televíznej tvorbe nastal pokus o návrat k slávnym slovenským televíznym pondelkom. Ako študent VŠMU som vo viacerých účinkoval, zažil som kvalitnú prípravu na nakrúcanie a osobnosti slovenského herectva na pľaci. Konkrétne v tejto inscenácii Anku Javorkovú. Jednoducho som mal šťastie. Neskôr nastala v pôvodnej tvorbe prázdnota a až o niekoľko rokov začali nekonečné televízne seriály, hlavne z produkcie súkromných televízií. Tie sa však s predchádzajúcou tvorbou a kvalitou nedali porovnávať.
V obľúbenom seriáli by sa mala vyskytnúť postava, ktorá nie je plochá, ale irituje svojím správaním a konaním
Diváci vás však najviac poznajú z populárneho seriálu Nemocnica, kde hráte postavu nelichotivého charakteru. Môže vás postava cynického riaditeľa nemocnice ešte niečím prekvapiť?
Verím, že áno. Tým, že táto postava nie je prvoplánovo kladná ani záporná, má obrovské množstvo priestoru, akým sa môže vyvíjať. Scenáristický tím na čele s Danicou Hričovou, v spolupráci s režisérom Jánom Novákom veľmi plasticky prinášajú do príbehov hlavných postáv stále nové a prekvapivé témy. Hereckí kolegovia, s ktorými sa stretávam pred kamerou, sú skvele disponovaní a za tie dve úspešné sezóny sme už spolu všetci výborne zohratí a rozumieme si. Už teraz sa teším na ďalšiu sezónu.
Nemocnica sa vysiela už dlho, koncom augusta to bude rok, deň po vašich okrúhlych narodeninách. Aký máte s doktorom Hauptmannom za tú dobu vzťah?
Vzťah máme výborný. Najradšej mám postavy, ktoré sú na míle vzdialené môjmu súkromnému naturelu, mysleniu a prejavu. Vtedy môžem uplatniť hereckú skúsenosť a „stvoriť“ iného Majeského, napríklad v postave Hauptmanna. Dr. Hauptmann ma baví napriek tomu, že je kontroverzný a vo svojom arogantnom a veľakrát nekorektnom správaní niekedy balansuje na hranici citlivosti niektorých divákov. V obľúbenom dlhodobom televíznom seriáli by sa však mala vyskytnúť aj postava, ktorá nie je plochá, ale irituje svojím správaním a konaním. Mám preto nádej, že pri žehlení alebo konzumovaní čipsov núti takáto postava diváka na gauči k myšlienkovej reakcii.
Foto: TV JOJ
O čom?
Napríklad o tom, že žijeme v komplikovanej dobe, keď sa všetci snažíme byť super-ultra-korektní, citliví, chápaví, tolerantní. Žiaľ, často na nesprávnom mieste. Pohoršujú a rozčuľujú nás malichernosti, no pri zásadných veciach strkáme nos do piesku ako pštros.
Slávite jubileum, ľudia vtedy chtiac-nechtiac bilancujú – ste so svojím životom spokojný? Dosiahli ste, po čom ste túžili, alebo máte nesplnené sny?
Asi vás sklamem, ale nie som ten typ, čo sa v živote riadi podľa dátumov narodenia, numerológie, horoskopov. Nedávam si ani predsavzatia na Silvestra. Keď sa pre niečo rozhodnem, tak to pokojne môže byť aj vo všedný utorok o štvrť na tri… Dôležitejšie sú pre mňa zlomové životné skúsenosti a zážitky, ktoré ma formujú. So svojím životom som veľmi spokojný. Sny sa mi snívajú a to ma teší.
Herci neustále pracujú s emóciami – ako oddychujete?
Rodina. Príroda. Priatelia. Knihy. Šport. Ticho. Jedlo – jednoducho pohoda a žiadny stres.
Vraj chystáte nový film s názvom Hlavne veľa lásky. O čom bude?
Pravdupovediac, na tento film som trochu pozabudol. Odskočil som si doň len na chvíľu, ako vedľajšia postava minulé leto, popri nakrúcaní filmu Šťastný Nový Rok 2. Autorka scenára Evita Twardzik ma musela presviedčať, ale dostal som informáciu, že film sa bude ešte dokrúcať a moja postava získa väčší priestor. Pokiaľ viem, bude to romantická komédia a moja postava Tibor je nezodpovedný a ľahtikársky frajerkár.
Marek Majeský
Narodil sa 23. augusta 1972 v Bratislave, po gymnáziu vyštudoval herectvo na VŠMU. Ako divadelný herec začínal v Trnavskom divadle, pôsobil tiež v Divadle Andreja Bagara v Nitre, na Novej scéne v Bratislave aj v Divadle Aréna. Účinkoval v televíznych filmoch aj na filmovom plátne v úspešných snímkach Kandidát či Amnestie, Šťastný nový rok a ďalších, s režisérom Jurajom Jakubiskom nakrútil snímky lepšie je byť bohatý a zdravý… aj veľkofilm Bathory. Často hráva v tv seriáloch – Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, Rádio, Keby bolo keby, Búrlivé víno, Horná Dolná, Milenky, Červené pásky, Nemocnica.
