Foto: RTVS
Prvý film o Povstaní nakrútil legendárny slovenský herec a režisér Paľo Bielik. Jeho Vlčie diery (1948) môžu z dnešného pohľadu pôsobiť amatérsky, ale treba si uvedomiť, že domáca kinematografia bola vtedy ešte v kolíske.
Mnohí z hercov hrávali len v divadle, ako filmový ateliér slúžila malá miestnosť v budove rozhlasu a namiesto nemeckých tankov museli použiť hračkárske modely.
„Boli to učňovské roky. Paľo Bielik sa učil filmovať a my sme sa učili hrať pred kamerou,“ zaspomínal si v apríli 2008 Ladislav Chudík, ktorý vo Vlčích dierach stvárnil jednu z hlavných postáv.
Čítajte viac Paľo Bielik je slovenská klasika
Je to jednoduchý príbeh s patetickým koncom. Napriek tomu na ňom odborníci vidia i pozitíva. Vlčie diery sú totiž prvým slovenským hraným filmom po druhej svetovej vojne. Bielik doň vložil aj dokumentárne zábery zo SNP, ktoré sám nakrútil.
Z hercov príjemne prekvapil hlavne František Dibarbora v úlohe nemeckého dôstojníka. Ako rodený Prešporák bez problémov zvládol aj nemčinu. Zaujímavosťou je, že vo filme hrala i prvá manželka Gustáva Husáka Magdalena.
Príliš háklivá téma
Vlčie diery ukázali, že zobraziť SNP nebude ľahké. Tvorcovia film nakrútili ešte predtým, ako sa moci v štáte ujali komunisti. Ich cenzúra vzápätí zasiahla a pri posudzovaní snímky z ideového hľadiska nariadila niekoľko úprav.
Aj keď im Bielik vyhovel a po premiére filmu v decembri 1948 boli kritiky celkom priaznivé, stranícki ideológovia neboli spokojní. V roku 1950 snímku stiahli z premietania, a to až na šesť rokov.
Neslávne dopadol aj prvý český film o SNP Bílá tma (1948) režiséra Františka Čápa, ktorý doň obsadil popredných slovenských hercov. Na filmovom festivale v Zlíne sa mu ušla tvrdá kritika tzv. robotníckej poroty, následkom čoho Čápa odstavili a o rok neskôr emigroval na Západ.
Výsledkom bolo, že sa filmári do nakrúcania ďalších povstaleckých snímok nehrnuli. V drsnej atmosfére stalinských čistiek sa obávali, aby ich dielo neskončilo v trezore. O to viac, že komunistických funkcionárov Husáka a Laca Novomeského vo februári 1951 zatkli a vo vykonštruovanom procese odsúdili na dlhoročné väzenie.
Tak sa stalo, že ďalší hraný film o SNP s názvom V hodine dvanástej nakrútili až v roku 1958, keď sa politické pomery v krajine začali opäť uvoľňovať. Využil to i Bielik, ktorý sa k téme vrátil známou vojnovou drámou Kapitán Dabač (1959).
Hoci aj toto dielo poznačila doba, filmoví historici ho dnes hodnotia kladne. Bielik napísal scenár podľa poviedky Vladimíra Mináča, pričom vytvoril nový typ hrdinu. Dabač (v podaní Ladislava Chudíka) je samotár, dôstojník slovenskej armády, ktorý pod vplyvom sklamania z vojny a nevery manželky hľadá útechu v alkohole, aby sa nakoniec opäť vzchopil a bojoval za „správnu“ vec.
Čítajte viac Stanislav Štepka: Povstanie nebolo len o hrdinoch
Podľa filmovej historičky Kataríny Mišíkovej Bielik v tejto snímke pomiešal viaceré žánre vrátane melodrámy a westernu. „V roku 1959 to bol nepochybne nový model neplagátového heroizmu. Ľudsky uveriteľný, o to viacej príťažlivý,“ upozornila.
Povstalecké mýty
Po úspechu s Dabačom sa znova prebudil záujem o Povstanie. Niektoré snímky boli také „voľnomyšlienkarské“, že ich neskôr – po nástupe normalizácie – zakázali. Tvorcov totiž viac ako ideológia zaujímala psychológia postáv a obyčajné ľudské osudy.
Foto: RTVS
Z týchto diel možno spomenúť napríklad film Pieseň o sivom holubovi (1961) približujúci SNP očami malých chlapcov, Zbabelec (1961), Biele oblaky (1962) o priateľstve partizána (Ivana Mistríka) a 13-ročného dievčaťa, Polnočná omša (1962) či Zvony pre bosých (1965) o zvláštnom vzťahu dvoch partizánov, zajatého mladého Nemca a peknej barmanky.
Foto: RTVS
Tento film Stanislava Barabáša o pár rokov zakázali – súdruhom zrejme prekážalo, že sa mladá žena najprv vyspala s partizánom a hneď nato s nemeckým vojakom, ktorého ľutovala. Tŕňom v očiach cenzorov mohli byť tiež erotické scény a odvážne dialógy.
Samozrejme, vznikali aj diela, ktoré poznačila ideológia. Tá nedovolila, aby sa SNP vykreslilo pravdivo – zatiaľ čo sa bagatelizovala účasť slovenských vojakov v Povstaní, zveličoval sa význam partizánskeho hnutia a komunistického odboja. Častý bol i schematizmus postáv – Nemci sa vždy správali podlo a partizáni hrdinsky, najmä tí sovietski…
V takom duchu sa niesol napríklad československo-sovietsky film Prerušená pieseň (1960) alebo drámy Deň, ktorý neumrie (1974) a Choď a nelúč sa (1979).
Do krajnosti zašiel osemdielny televízny seriál Povstalecká história (1984). Veľkolepý projekt, ktorý mal osláviť 40. výročie SNP, stál vyše 50 miliónov korún, vystupovalo v ňom viac ako 170 postáv a stovky komparzistov. Po remeselnej stránke vyzeral obstojne, no históriu Povstania jeho tvorcovia hrubo prekrútili.
SNP bez hrdinov
Hoci sa počas normalizácie kládol dôraz na ideológiu, nakrúcali sa aj filmy, ktoré pôsobili „civilne“. Viac ako boje s nacistami si všímali ľudí v krízových situáciách.
Psychologická dráma Kým kohút nezaspieva (1972) opisuje napríklad desať ľudí, ktorých Nemci zavreli do pivnice z pomsty za smrť svojho druha. Spomedzi seba majú vybrať niekoho, kto sa za nich obetuje…
V snímke Dolina (1973) režisér Štefan Uher rozoberá lásku medzi partizánskym medikom a zranenou ženou. Dráma Trofej neznámeho strelca (1974) zase na pozadí poľovníckej výstavy oživuje tajomstvo z čias SNP.
Čítajte viac Francúzi v SNP: Prišli pomôcť, aj keď ich nikto nenútil
Svojským príspevkom k téme je baladický film Demeterovci (1976) o otcovi a troch synoch, ktorých vojna postavila proti sebe – dvaja sa pridali k Povstaniu, tretí na stranu Nemcov.
Foto: RTVS
Netradičný pohľad ponúka i dráma Ako sa Vinco zaťal (1977). Jej hlavný hrdina nenávidí partizánov, lebo ich veliteľa podozrieva, že mu chodí za ženou. Keď ho však Nemci nútia, aby vyzradil, kde sa partizáni skrývajú, zachová sa chlapsky.
Po nežnej revolúcii dostali filmári konečne možnosť spracovať SNP pravdivo a slobodne – bez rozšírených mýtov a heroizmu. Z tohto obdobia pochádzajú napríklad snímky Rozhovor s nepriateľom (2007), Nedodržaný sľub (2009), Krok do tmy (2014) alebo televízny projekt RTVS Moje povstanie (2014, 2019), pozostávajúci z dvanástich krátkych poviedok, v ktorých si zahrali známi umelci.
