Foto: Azyl Production
Diváci vás poznajú z filmov a zo seriálov, dokonca aj ako akčnú hrdinku z rozprávky Princezná zakliata v čase. Kedy príde do kín jej pokračovanie?
Premiéra bude 17. novembra, veľmi sa na ňu teším. Bude to oveľa viac fantasy ako prvý diel, možno si prídu viac na svoje dospelí ako deti.
Aj dospelí občas potrebujú rozprávky. Ale ešte skôr, v septembri vás uvidíme v novom slovenskom filme Svetlonoc. Aký je to film?
Na medzinárodnom festivale v Locarne, kde vyhral prvú cenu vo svojej kategórii, tento film označili ako „folk horor“. Podľa mňa je to spleť rôznych žánrov – dráma, mystérium aj kúsok magického realizmu – ale hlavne je to psychologická sonda do hlavy nešťastnej tridsiatničky, ktorá sa vracia do rodného kraja. Cez túto postavu otvára film množstvo tém od postavenia jednotlivca, tu konkrétne ženy v spoločnosti, neprijatia kvôli tomu, že je niekto iný, tému rasizmu, feminizmu, predsudkov a viery ako takej. Po tomto filme je dobré popremýšľať a utriediť si to všetko v hlave.
Hráte postavu Šarloty – aká je to žena?
Šarlota je úplne bežná mladá žena, ktorá má za sebou toxický vzťah a nesie si traumy z detstva. V určitom období svojho života sa potrebuje „zresetovať“ a využije zámienku – dedičstvo po mame – aby sa vrátila do rodného kraja. Vo filme vidíme, ako sa postupne otvára a nachádza spriaznenú dušu v niekom, koho doteraz nepoznala. Do tejto postavy sa môžu vcítiť aj dnešní tridsiatnici, ktorí sa pod tlakom tejto doby môžu cítiť vyhorení, nepochopení a neprijatí spoločnosťou, ktorá na nich kladie nesmierne vysoké nároky.
Svetlonoc je skôr artový film, opiera sa o symboliku – myslíte, že ho diváci pochopia a prijmú?
Film som videla počas premiéry na festivale v Locarne, vedela som, že scenár sám osebe má veľa dejových línií a rozoberá mnoho tém, a kúsok zo mňa váhal, či sa v tom diváci nestratia. Ale po zhliadnutí filmu mám pocit, že postava Šarloty diváka príbehom prevedie. Ak sa na ňu napojí, nič mu neujde.
Foto: Forum Film
V rozprávke ste hrali princeznú, ktorá má byť krásna ako obrázok, vo Svetlonoci má Šarlota jazvy na tele aj na duši, no napriek tomu je príťažlivá. Čím je príťažlivá pre vás?
Možno tým, že sa obnaží – nielen telesne, ale aj duševne. Pre mňa je príťažlivá prirodzenosť, a to aj pred kamerou, nie som fanúšik vrstiev mejkapu, rada vidím prirodzenú tvár herca. Hoci niektoré filmy si ten mejkap vyžadujú.
Vo filme sú aj drastické scény a podľa toho v danej situácii vyzerá aj vaša postava – neprekáža vám ukázať sa takto pred kamerou?
Plán bol spraviť film čo najviac autenticky a pravdivo. Nie že by mi drastické scény neprekážali, ale tento film a téma si ich vyžadovali.
Často stvárňujete postavy, ktoré sú akčné – dokonca aj princezná – ktoré dokážu byť také silné, že sa vedia postaviť samy za seba. Viete to aj vo svojom vlastnom živote, postaviť sa za seba, ísť za tým, čo chcem?
Učím sa to. Výrazne ma zmenilo narodenie mojej dcéry, vďaka nej a pre ňu som sa stala oveľa silnejšou. Kedysi som nedokázala zastať samu seba, teraz to už viem lepšie najmä vďaka mojej dcére. Kvôli nej, pre ňu a tým pádom vlastne aj pre seba. Obsadzujú ma do silných ženských postáv, lebo ma asi vidia ako tento typ. Na kasting k Svetlonoci som išla ako tehotná. Neskôr mi režisérka Tereza Nvotová vravela, že som sa jej videla ako presný typ na Šarlotu. Drsná navonok a krehká vnútri, silná a zraniteľná zároveň, trochu neistá. Takže učím sa byť silnou…
Chceli by ste aj zo svojej dcéry raz vychovať silnú ženu?
Určite, dnešný svet potrebuje silných a flexibilných ľudí, ktorí sa vedia prispôsobiť novým udalostiam a novým podmienkam – pretože všetko sa stále mení a nevieme, čo bude zajtra, o týždeň.
Účinkujete aj v televíznom seriáli Hranica, kde ste si naposledy zbalili kufre a vytratili sa. Vrátite sa ešte do seriálu?
Seriál sme začali nakrúcať minulý rok v septembri a po niekoľkých mesiacoch musela moja postava zo seriálu odísť, lebo som to nemohla skĺbiť s ostatnými pracovnými povinnosťami. Do tohto seriálu sa už nevrátim, ale nahradili ma iné herečky, a verím, že diváci sú spokojní.
Čítajte aj Komédia? Pre herca ten najťažší žáner na prácu, hovorí Natália Germáni
Nedávno ste v Prahe nakrúcali nový český film, príbeh olympijskej športovkyne – o čo ide?
Je to film inšpirovaný životným príbehom českej olympijskej nádeje Andrey Absolonovej. Skokanka do vody si tesne pred štartom na olympiáde v Atlante zlomila stavec a nemohla pretekať. Stala sa veľmi úspešnou pornoherečkou, no na vrchole kariéry jej diagnostikovali tumor v mozgu, zomrela ako 27-ročná. Režisérka Natálie Císařovská sa touto témou zaoberala asi sedem rokov, je dokumentaristka a pôvodne to mal byť dokumentárny film. Nakoniec je to jej hraný debut a niektoré postavy či udalosti sú vo filme pozmenené, teda nie je to celkom skutočný život Andrey Absolonovej. Je to neuveriteľne zaujímavý životný príbeh a v Česku sa námetu chytilo viacero tvorcov, no toto filmové spracovanie ako jediné odobrili pozostalí členovia rodiny. Dokonca sestra Andrey Absolonovej, tiež skokanka, pri nakrúcaní pomáhala.
Foto: Bonton film
Andrea Absolonová bola vrcholová športovkyňa, takmer olympionička – museli ste aj vy pred filmovaním podstúpiť nejakú športovú prípravu?
K tomuto filmu som mala doteraz najdlhšiu prípravu, začala sa ešte v novembri a trvala do prvého natáčacieho dňa v auguste, teda trištvrte roka. Športovou tútorkou bola skutočná Andreina sestra Lucia, ktorá tiež robila skoky do vody a potom bola dlhé roky kaskadérkou. Absolvovala som s ňou tréningy na skokanských mostíkoch, najvyššie som skočila „z päťky“ – čo je päťmetrový mostík, Andrea skákala z výšky 10 m. Preto za nás skákali skutočné nemecké skokanky, špičkové športovkyne, ktoré sa chystajú na najbližšiu olympiádu do Paríža.
Vy ste vraj kedysi robili športový aerobic. Pomohlo vám to pri filmovaní?
To som bola ešte dieťa, ale venovala som sa športu desať rokov a telo si to dodnes pamätá. Keď som začala znova cvičiť a posilňovať určité partie, ľahšie sa nastavilo na nový režim a dostávalo do formy. Od januára som cvičila denne, aby som po pôrode pred kamerou nejako vyzerala…
Takže to bolo príjemné s užitočným. Viete sa vžiť do myslenia vrcholovej športovkyne?
Musím priznať, že scenár aj postava Andrey sa stále mení. Našli sme miesta, ktoré fungovali na papieri, ale v priestore už nie. Nechceli sme, aby jej postava vyznela plocho, snažíme sme sa jej, naopak, dodať viac vrstiev, cez vzťahy s rodinou a situácie, ktorým čelí. Celý film sa vyvíja priam až do premiéry, a najviac sa dokáže zmeniť finálnym strihom. Sama sa dám prekvapiť.
Foto: Bonton film
Aj na športovcov je vyvíjaný silný tlak. Chceli by ste mať z dcéry športovkyňu?
Pod vplyvom zážitkov z filmu môžem povedať, že tomu naozaj musia podriadiť celý svoj život – ak chcú robiť vrcholový šport. Vôbec nestačí len fyzická príprava, ale s tým súvisí aj jedálniček, pevný režim dňa, naplánovaný do bodky. To by nebolo nič pre mňa, ja mám rada voľnosť, zmenu a najmä žiaden stereotyp. Dcérku určite budeme viesť k pohybu, máme celkom akčný život, nie sme žiadni domasedi a brávame ju so sebou, aj keď ideme s Martinom do posilňovne alebo kamkoľvek cvičiť. Zunka vidí, že nás to baví, ale bližší je jej tanec – má rada pohyb, hudbu a v poslednej dobe aj exhibíciu.
Pri rozhovore je s nami aj vaša dvaapolročná dcérka Zuna. Ako sa vám darí spojiť toľko práce s rodinou?
Vždy pred natáčaním u nás nastáva obdobie logistickej prípravy: dávame dokopy plán, kedy bude dcérka so mnou, kedy s mojím mužom a kedy so starými rodičmi a sem-tam nám pomôže aj naša opatrovateľka, ktorú má Zunka veľmi rada. Pri natáčaní sa snažíme byť všetci v jednej lokalite, aby sme mohli byť čo najviac spolu aj popri mojej práci. Môj muž si vezme voľno, kedy je to len možné, a snažíme sa to takto kombinovane vykrývať – zatiaľ sa nám darí.
Foto: Pravda, Lubos Pilc
Váš partner je hudobník Martin Valihora. Má ako umelec viac pochopenia pre vašu prácu?
Martin má veľmi dobre vyvinutú empatiu, sám prešiel zložitým obdobím a to ho otvorilo svetu. Je extrémne vnímavý a najpravdivejší človek, akého poznám. Jeho emócie sú vždy skutočné, nikdy nezahmlieva. Podľa mňa by toleroval akúkoľvek moju prácu, ale ako hudobník vie pochopiť, čo si umelecká práca vyžaduje – že nemá žiadny pevný poriadok, presné hodiny ani dni, niekedy robíme dvanásť aj štrnásť hodín v kuse niekoľko dní za sebou. Odkedy máme malú, veľmi mi pomáha, môžem sa naňho absolútne spoľahnúť. Vie ma vo všetkom zastúpiť, je veľmi obetavý a prispôsobivý. Keby som nemala vnútorný pokoj, nevedela by som sa na prácu natoľko sústrediť.
Je džezový hudobník – počúvate podobnú hudbu?
Odkedy máme malú, je pre mňa najkrajšou hudbou ticho… Keď sa s ňou celý deň rozprávam a venujem sa jej, večer si potrebujem utriediť myšlienky. Martin inklinuje k džezu, ale skôr ako tvorca, počúva veľmi rôzne žánre. Z jeho tvorby mi najviac sadla Waking Vision, s kapelou sa dali dokopy už na vysokej škole v Bostone, na Berklee College of Music a po rokoch ju obnovili. Je to krásna inštrumentálna hudba, na ktorú sa viete naladiť, nech ste kdekoľvek. Ja nemám vyhranenú hudobnú chuť – každé obdobie aj každá časť dňa si žiada niečo iné.
Nedávno ste natočili česko-slovenskú komédiu Láska hory prenáša – slovenským komédiám sa až tak nedarí…
Aj v Česku majú ľudia pocit, že sa nakrúca veľa zbytočných – a zlých – komédií. Terajšia mladá generácia filmárov má skôr potrebu púšťať sa do vážnejších žánrov, zlomové obdobie si žiada vážnejšie výpovede. Čeština ako jazyk mi pripadá pre komédiu vhodnejší, znie viac odľahčene – asi aj preto české komédie pôsobia uvoľnenejšie. Lenže takí sú aj ich tvorcovia. Komédiu Láska hory prenáša som začala nakrúcať po Svetlonoci, keď som si potrebovala po náročnom filme oddýchnuť – psychicky aj fyzicky. Scenár mladého debutujúceho režiséra Jakuba Machalu sa mi páčil, humor nebol hlúpy, bol postavený skôr na slovných hračkách a strihoch, tri poviedky sa nakoniec spojili do jednej – ľuďom sa komédia páčila ako príjemný oddych. Takže svoj cieľ splnila.
Foto: Daniel Brogyányi, Continental film
Kedy ste boli naposledy v kine?
Veľmi dávno. Od korony celkovo klesla návštevnosť kín, hoci niektoré filmy sa naozaj oplatí vidieť na veľkom plátne, aby sa divák do nich vedel ponoriť. Mali by mať varovanie Neodporúčame pozerať doma!
Ako ste sa vlastne dostali k herectvu?
Nikto z rodiny nerobí nič umelecké, ani ja som ako malá nechodila do divadla, len krátko na dramatický krúžok. K herectvu som sa dostala cez modeling – začala som nakrúcať reklamy a zvykala som si na kamery. Prišla ponuka na seriál do JOJ-ky a po dvoch sezónach mi dramaturgička navrhla, či by som nechcela študovať divadelné herectvo. Skúsila som a úplne sa mi otočil vesmír: existovalo pre mňa iba divadlo, chodila som na každé predstavenie a popri škole som stále natáčala. Moji spolužiaci väčšinou začínali ako divadelníci a postupne sa dostávali pred kameru, ja som mala štartovací bod opačný – od kamery na javisko. Preto mám doteraz s kamerou blízky vzťah.
Ale divákov v hľadisku sa nebojíte?
Nebojím, ale pred živým divákom mám rešpekt, spôsobuje mi vyššiu mieru stresu ako kamera, pred ktorou sa cítim naozaj ako doma.
Napriek tomu ste sa dostali z Divadla GunaGu do Národného divadla…
Do GunaGu ma pozval Viliam Klimáček, ktorý sa prišiel pozrieť na naše školské predstavenie, tuším v treťom ročníku. Zároveň v tom čase v Národnom divadle viacero herečiek naraz otehotnelo a ponúkli mi záskok v niekoľkých hrách. Veľa som sa tam naučila. Lenže po štátniciach som otehotnela zasa ja. V niektorých predstaveniach boli náročné choreografie, skoky, pády a ja som chcela byť maximálne zodpovedná voči rodiacemu sa životu, takže som prerušila s divadlom v podstate všetok kontakt. S malým dieťaťom je to v divadle komplikované, od desiatej do druhej sa skúša, potom máte pár hodín na filmovanie a večer o šiestej už treba sedieť v maskérni a chystať sa na predstavenie – a tak dokola. Momentálne mi prichádzajú filmové ponuky a ja som za ne veľmi vďačná, energiu chcem teraz venovať filmu.
Čo máte v pláne v najbližšom čase?
S mužom máme už niekoľko rokov v pláne presťahovať sa do Ameriky. Jeho staršia dcéra tam študuje, on tam tiež kedysi študoval aj hrával a má tam priateľov. Mňa zasa láka vyskúšať si „veľký svet“, či by som bola schopná fungovať v celkom iných podmienkach. Túto jeseň to vyzerá, že sa do príprav na sťahovanie už naozaj intenzívne pustíme… Mám na stole ešte tri projekty, ale do dlhodobých vecí sa nechcem púšťať.
