Ako beriete slová režiséra či režisérky? Sú pre vás záväzné?
Ak sa pýtate konkrétne na režisérku Beatu Parkanovú, tú beriem veľmi záväzne. Ja mám vždy dve požiadavky na režisérov – aby vedeli, čo chcú, a aby nechceli hneď výsledok. A obe tieto požiadavky Beata spĺňa. Veľmi krásne. Takže keď mi ona niečo povie, vôbec o tom nepochybujem.
Poznali ste sa s Beatou už pred nakrúcaním? Stretli ste sa dávnejšie?
Nie, nikdy. Spoznali sme sa, až keď mi zavolala a povedala: „Dobrý deň, tu je Beata Parkanová. Ja som práve dopísala scenár, chcela by som, aby ste hrali hlavnú úlohu v tom filme a ste prvá herečka, ktorej tú úlohu ponúkam.“ Tak toto bolo naše prvé stretnutie – cez telefón.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Viete, čím ste režisérku Parkanovú oslovili? Prečo si vybrala práve vás?
Ona je neuveriteľná svojou až mravčou prípravou. Povedala by som až usilovnosťou, spätne som zistila, že ma naozaj niekoľko rokov sledovala v divadle. Samozrejme, videla to, čo som nakrútila, ale takých päť-šesť rokov sa chodila pozerať na mňa aj do divadla. To je neuveriteľná príprava, starostlivosť, to sa mi páči. Takže som nepodstupovala žiadny kasting.
Vo filme vystupuje aj niekoľko slovenských postáv. Poznali ste aj týchto hercov? Helenu Krajčiovú, Juraja Nvotu, Jána Jackuliaka, Marka Geišberga a ďalších?
Stretla som sa so všetkými. A mala som obrovskú radosť, že tam hrá Jana Oľhová. To je herečka, ktorú neuveriteľne obdivujem. Spomínam si, že keď som išla na jednu kostýmovú skúšku a jej meno tam už viselo na nástenke, až som od radosti zhíkla: Jej, tam bude hrať pani Oľhová! Nesmierne som sa tešila, že sa s ňou môžem stretnúť.
Niektorí diváci oceňovali, že ste do filmu dostali aj humor. Bolo to cielené?
To bola jedna z vecí, o ktorých som snívala. Nehovorila som o tom nahlas, ale keď som po prvý raz čítala scenár, tak som sa pri tom niekoľko ráz nahlas zasmiala. A to ja nie som žiadny smieško, že by som sa smiala nahlas. Veľmi som si želala, aby ľudia ten film nebrali ako suchú drámu, ale aby sa práve aj zasmiali. A oni sa smejú. Som za to neuveriteľne vďačná. Myslím, že sa to deje vďaka tomu, že Beata vie napísať tragikomický príbeh. Je šťastie, ak sa ľudia priam rehocú aj na takomto filme. To je krásne.
Prečo si myslíte, že by ľudia mali film vidieť? Komu je určený?
Ja si naozaj myslím, že je to film pre všetkých. Je dobré vidieť, čo sa kedysi dialo, aj keď to znie fádne, nudne a stále dookola sa to opakuje. Myslím si, že by to mali vidieť všetci ľudia, ktorí majú práve ťažšie obdobie a hovoria si, že to už je priveľa, že to nezvládnu. Možno po zhliadnutí filmu si povedia, že to predsa zvládnu. Věra s Václavom kedysi naozaj žili, nie sú to vymyslené postavy, a zvládli takú ťažkú situáciu. Možno si diváci povedia, že to skúsia tiež. Myslím si, že ten film je plný nádeje, a to je pekné.
Režisérka vlastne opísala príbeh svojich starých rodičov, povedala vám to? Pôsobil na vás príbeh o to silnejšie?
Povedala mi to, ale ja sa priznám, že som vlastne veľa konkrétnych vecí počuť nechcela, pretože pre mňa bol hlavný scenár, to, čo bude počuť aj divák v kine. Ostatné som si domýšľala až vo svojej hlave. Nesnažila som sa vytvoriť reálnu babičku Beaty Parkanovej. To vôbec. Ja som chcela, aby diváci, keď uvidia Věru, pocítili emócie. Aby ľudia cestou z kina cítili potrebu o nej premýšľať. Kto to vlastne bol, tá ženská? Horšie by bolo, keby vyšli z kina a niekto sa ich spýtal, na čom boli, a tá pani či pán by odpovedali, že už ani nevedia. To by bola pre mňa najhoršia kritika.
Postava Věry je veľmi zaujímavá, lebo na jednej strane pôsobí veľmi prísne, je trochu „generál“, velí celej rodine, ale pritom manžela má veľmi rada a je láskavá aj voči deťom. Malo to tak byť?
Ako to malo byť alebo ako som to zamýšľala, to nechcem vysloviť. K mojim postavám nechcem predkladať návod na použitie. Želám si, aby túžbu mudrovať a premýšľať o nich mali diváci. Nie ja. Ja si myslím, že mojou úlohou je postavy hrať, a nie o nich hovoriť. Veľmi veľa o nich premýšľam, som mravčia v príprave, ale o tom rozprávať vôbec nechcem. Skôr by som sa ja vás spýtala, aká bola Věra, ale odo mňa tú odpoveď nedostanete. Ospravedlňujem sa.
Príbeh sa odohráva v šesťdesiatych rokoch. Ako sa vám páčili kostýmy?
Páčili sa mi. Som jedna z tých herečiek, ktorá vôbec nenamieta. Akurát si vždy musím v kostýme urobiť drep, aby mi to niekde neruplo, keď začnem hrať. Mám dlhé ruky, a tak v kostymérni vždy zdvihnem ruky, aby sa mi zošité nepáralo v podpazuší a aby som sa mohla voľne hýbať. A to sú celé moje požiadavky. Inak náročná nie som.
