Prečo ste siahli po filmový námet do lyrizovanej prózy?
Keď som si prečítal novelu Františka Švantnera, bol som veľmi príjemne prekvapený z kvality tejto literatúry. Na Slovensku tomu hovoríte „lyrizovaná próza“, ale v kontexte svetovej literatúry je to magický realizmus – a je v porovnateľný s najlepšími dielami tej doby. Prenesenie literárnej predlohy do filmu nebolo ľahké, ale zároveň nás predloha navádzala k estetizácii. Chcel som zostať maximálne verný Švantnerovi a jeho výrazu.
Môže tento film svojím čiernobielym stvárnením, ale aj dejovou líniou pôsobiť ako folk horor?
To je zaujímavé pomenovanie, ale máte pravdu, je to trefné. Čiernobiela sa môže javiť ako umenie, ale nie je to umenie pre umenie, je pre diváka. Žánrovými kódmi, ktorých je vo filme niekoľko, chvíľami pripomína western či eastern a divák tieto odkazy vie dešifrovať. Čiernobiely film je zároveň poctou hollywoodskej kinematografii 50. rokov, poslednej vlne, keď filmárov naozaj zaujímal divák.
Čítajte viac Milostný príbeh o nejasnej vine, zakázanej láske a krutom treste. Piargy sú skvelý folk horor
Piargy sú historický príbeh o hriechu, o vine a treste, žiarlivosti, o ľudskej povahe, ktorá môže spôsobiť veľké tragédie. Má čo po povedať divákovi aj dnes?
Som o tom presvedčený. Niektoré Švantnerove témy pôsobia v kontexte doby, ale o to horúcejšie sú dnes. V Európe sme sa radikalizmu nezbavili, práve naopak. Druhá téma je postavenie ženy v spoločnosti, ktoré sa v mnohom zlepšilo, ale nie je rovnoprávne – ani omylom. Dnešná „slobodná voľba“ ženy je prechádzka medzi mnohými nastraženými pascami: keď sa do nej chytí, je to jej škoda, a keď sa nechytí a odolá, spoločnosť ju odsudzuje ako neprispôsobivú, lebo sa (z pasce) vymyká. Film hovorí aj o tom, ale najmä je to dráma hádam až antických rozmerov. Som presvedčený, že vyvolá emócie.
Vo filme sa objavujú aj historické udalosti, odohráva sa v čase nástupu slovenského štátu, arizácie židovského majetku, silnejúcej moci cirkvi – aj tu ste čerpali zo Švantnera?
U Švantnera konkrétne tento moment nie je, ale vo svojej dobe nemohol písať celkom slobodne. Ak čítame medzi riadkami, vidím tam mnohé zámerne zamlčiavané veci, ktoré povedať nemohol. Zobrazenie nástupu fašizmu vo filme vyjadruje dobu, v ktorej predloha vznikla a myslím, že to nejde proti Švantnerovi, naopak. Radikálny populizmus sa netýkal len Slovenska, ale celej Európy a dodnes je to aktuálny problém. Aj v tom je film spojený s dneškom.
Hoci farebných momentov je vo filme málo, po jeho zhliadnutí to vyzerá, že diabol vôbec nemusí mať červené oči…
To je pravda. Je to pocta Švantnerovej symbolike, v mnohých jeho poviedkach sa objavujú napríklad mŕtvi, ktorí navštevujú živých. Zároveň je to všeobecne platný symbol – diabol vôbec nemusí byť ďaleko ani mimo nás. Každý z nás mu často podlieha.
