Juliša sa dostáva do komplikovanej situácie vydajom. Rovnako na tom bola aj Maruša v Jozefovi Makovi, ktorú ste tiež stvárnili. Ako by ste porovnali tieto dve postavy?
V niečom tam paralela určite je. Obe sú to dedinské dievčatá, ktoré sa zamilujú, ale ich osud sa vyvíja úplne inak. V oboch postavách som sa snažila ukázať bezstarostnosť a veselú náturu.
To je vidieť najmä na začiatku. Až postupom času sa každá vyvíja iným smerom – Maruša sa stala zatvrdnutou, Juliša je na druhej strane trochu nečitateľná. Zo všetkých postáv pre mňa bolo najťažšie odhaliť práve jej motívy. Ako ste k tejto úlohe pristupovali?
Veľmi mi pomohol režisér Ivo Trajkov. Tým, že na začiatku je Juliša mladým dievčaťom, jej charakter ešte nie je úplne daný. Zatiaľ si nie je úplne istá tým, kým je. To, že sa jej stanú určité veci, ju formuje. Ona sama nad tým však stráca kontrolu a stáva sa takým zvláštnym pozorovateľom. Snaží sa zachrániť, čo sa dá, buď pudovo, alebo racionálne, ale tým, že je taká mladá a naivná, sama nevie, aký má mať na veci názor.
Priznám sa, že som nevedela posúdiť, či naozaj bola zamilovaná do Martina, alebo do jeho otca.
Bola.
Do ktorého?
Do obidvoch (smiech).
A myslíte si, že sa jej kvôli mužovi oplatilo prísť o priateľstvo s Johankou, ktorú stvárnila Jana Kvantiková?
V tej dobe bola pre sirotu, ktorá nič nemá, jedinou záchranou vydaj do minimálne o triedu lepšej rodiny, z akej sama pochádza. To pre ňu nebolo ťažké, keďže bola z úplnej spodiny. Možno aj ju samu prekvapilo, že si ju vybrali. Snažila som sa to hrať spôsobom, že to pociťuje ako úprimné šťastie a lásku k Martinovi.
To, že sa do toho potom zaplietol jeho otec, je tým, že ona otca nikdy nemala. Ženy majú potom často tendenciu cítiť náklonnosť k starým mužom, pretože v nich cítia väčšiu istotu a bezpečie. Sú to ale veľmi podvedomé veci. Juliša to nerobila vedome. Stvárnila som ju tak, že ju to unáša neznámo kam, a že robí rozhodnutia, ktoré nevie dotiahnuť do konca. Práve tá neistota ju potom rozbije.
Ako vnímate to, že celý čas vinu hádzali práve na ňu?
Bolo to tým, že bola naivná a nevedela sa brániť. Keď okolie vycíti, že nemáte sebavedomie a ste slabá, veľmi ľahko sa stanete obeťou a tou podriadenou, na ktorú dokáže okolie hádzať špinu.
Piargy sú dobovou snímkou. Ako vnímate postavenie žien v tej dobe?
Bolo také, aké bolo, teda v podstate žiadne. Ženy boli manželkami – ak vôbec – a všetok svoj čas trávili doma staraním sa o domácnosť.
Má táto snímka silu otvárať feministické témy?
Istým spôsobom áno, pretože postavenie žien je stále otázkou v spoločnosti, na ktorú nie je jasne daná odpoveď.
Ako vnímate postavu Magduše stvárnenej Luciou Siposovou, ktorá síce mala silu postaviť sa patriarchátu, ale zároveň s tým robila pochybné rozhodnutia?
Bola to pre mňa veľmi odvážna, a najmä na tú dobu vnútorne slobodná žena. Snažila sa nejakým spôsobom zachrániť a urobila to práve takto – aj tým, že v podstate zapredala vlastnú sestru. Tak ako všetky postavy, ani túto som nevnímala ako čisto negatívnu.
Vo všetkých postavách môžeme vidieť dobré aj zlé vlastnosti, a preto sú podľa mňa také ľudské. Istým spôsobom je veľmi sympatické, ako Magduša žije, na druhej strane je to aj niečím nesympatické.
Ako si myslíte, že ju vnímala Juliša? Obdivovala ju?
Istým spôsobom asi áno. Myslím si však, že Juliša už v tej dobe, keď vstupujeme do deja, pochopila, že sú rozdielne. Pochopila, že taký život, aký vedie Magduša, nie je pre ňu. Možno jej v istých veciach ticho závidela, ale chcela mať rodinu a chcela sa dobre vydať a mať zázemie v rodine, ktorú ona nikdy nezažila.
Úplným opakom je zasa Julišina svokra, ktorá celý čas len ticho trpela. Prečo sa tomu nikdy nepostavila?
Roháčova žena predstavuje vo filme práve protipól Magduše. S jej charakterom sa podľa mňa dokáže stotožniť veľa žien.
Čítali ste novelu Františka Švantnera, podľa ktorej bol film nakrútený?
Áno.
Ako sa vám páčila?
Veľmi, ale vtedy už som čítala scenár, takže som vedela, čo tam asi bude, preto ma až tak neprekvapila. Páčila sa mi však magickosť, ktorú v sebe Švantner má. Tým je podľa mňa v niečom moderný.
Režisér sa práve toto čaro novely snažil preniesť na plátno, v niektorých momentoch nesie snímka prvky folkového hororu. Ako sa vám páčil tento prístup?
Myslím si, že tomuto filmu veľmi prospel jeho režisér. Jeho temperament do toho dal niečo, čo je pre nás neznáme. Niečo, čo Švantnera vyzdvihlo, a ešte mu dodalo niečo navyše.
Kde sa natáčalo?
Hlavná časť, teda napríklad scény z domčeka Roháčovcov, sa natáčala v martinskom skanzene. Ďalej sa točilo v Banskej Štiavnici, pri Banskej Bystrici a v Trnave.
Ako sa vám páčili kostýmy?
Mám veľmi rada dobové filmy a pár rokov som chodila aj na ľudové tance. Folklór a dedinské kroje ma vždy fascinovali. Vtipné je, že toto aj Jozef Mak boli produkciou RTVS, a v oboch hrala aj moja kamarátka Janka Kvantiková. Niektoré kostýmy z Piargov sa opakovali práve v Jozefovi Makovi, tak sme sa na tom smiali.
Máte aj rovnaký dátum narodenia. Ako sa vám spolu hrá?
Áno, narodili sme sa v ten istý deň, akurát iný rok, ona je mladšia. Vďaka Piargom sa z nás stali kamarátky. Keď sme sa dozvedeli, že budeme obe hrať v Jozefovi Makovi, tak sme sa na tom bavili. Myslím, že ona to vedela skôr. Ja som v Jozefovi Makovi zaskočila za inú herečku, ktorá v tom čase bola tehotná, takže som do projektu nastúpila ako posledná.
Judit Bárdos (34)
Slovenská filmová a divadelná herečka maďarského pôvodu. Predtým ako sa stala herečkou, študovala štyri roky hru na klavíri na konzervatóriu. Účinkuje v Divadle Andreja Bagara či v Jókaiho divadle, hosťovala v Slovenskom národnom divadle. V roku 2011 debutovala v celovečernom filme Dom režisérky Zuzany Liovej, kde stvárnila postavu dospievajúcej Evy. Za túto rolu získala viacero ocenení vrátane Modrého anjela či ceny Igric. Účinkovala tiež vo filme Jozef Mak a najnovšie sa predstavila ako Juliša v snímke Piargy.