Režisérka Tereza Nvotová: Obmedzovanie ženských slobôd nie je môj výmysel

Čím je festival Locarno špecifický a prečo ste poslali Svetlonoc práve naň?

Už dlho som chcela ísť na festival v Locarne. Aj preto, že na Piazza Grande majú najväčšie outdoorové kino v Európe. Za posledné dva roky sa festival zmenil. Dovtedajší hlavný programátor odišiel na festival Berlinale a nový umelecký riaditeľ Giona A. Nazaro, ktorý bol predtým hlavným delegátom International Critics’ Week v Benátkach, nastavil zaujímavé smerovanie a nebojí sa žánrov. Kombinuje čisto artový film s mainstreamom, čo sa mi páči. Často sú v programe napríklad juhoamerické filmy a mnohé z nich pracujú s magickým realizmom. Popri hlavnej súťaži je druhou hlavnou sekciou Kinematografia súčasnosti zložená z relatívne neznámych tvorcov a sám Giona tvrdí, že to je pre neho najzaujímavejšia sekcia, pretože na nej sa zrkadlí, kam bude kinematografia v budúcnosti smerovať. Práve tu premiérovali aj náš film. Festival Locarno je výnimočný svojím programingom, odohráva sa v Švajčiarsku a tak trochu aj v Taliansku, pretože všetci hovoria po taliansky. V rámci iných svetových áčkových festivalov má významnú pozíciu, odohráva sa tesne medzi Cannes a Benátkami. Na rozdiel od týchto dvoch prehliadok sa nesústreďuje na upevňovanie hviezdneho postavenia a prezentáciu slávnych hostí, ale ide mu predovšetkým o film. Je to festival v tom pravom slova zmysle a my sme si to aj veľmi užili.

Po civilnom debute Špina, kde bola rozkrytá tabuizovaná téma znásilnenia z pozície obete, ste sa dotkli žánrov ako folkhoror či mystery triler. Čo všetko ovplyvnilo estetiku a uvažovanie o poetike?

Špina bola minimalistická, civilná. Svetlonoc je v tomto veľmi odlišný film. K žánrom sme sa dostali veľmi prirodzene, vypýtala si ich téma. Príbeh sa odohráva v lesoch, kde ľudia veria na magické a nadprirodzené javy či bosorky. Pracujeme s vyjadrením strachu, túžby, frustrácie, preto sme automaticky stáli pred výzvou, ako sprostredkovať publiku tieto pocity. Nechceli sme sa len pozerať na spoločnosť a súdiť ju. Chceli sme divákov a diváčky konfrontovať, dovoliť im prežiť to, čomu dedinčania veria alebo neveria, čo ich ohrozuje, či to tak niekedy cítia aj oni sami. Chcela som plávať na hranici významov, neponúkať hneď od začiatku filmu jasné vysvetlenia. Preto sme sa rozhodli plávať aj na hraniciach žánrov a filmového jazyka.

Vychádzate okrem iného aj z dokumentárnej praxe. Aká je táto nová, štylizovaná skúsenosť?

Na jednej strane to bolo oslobodzujúce, že som si toto dovolila a mohla som sama pracovať so svojím podvedomím a použiť všetky možné inšpirácie. Od Dobšinského rozprávok či Perinbaby cez klasické aj nezávislé žánrové filmy ako Witch, Border až po inšpirácie režisérmi, ako Carlos Reygadas či Apichatpong Weerasethakul. Tieto filmy vychádzajú z autentického sveta, no komunikujú s mysticizmom, nadreálnom či zvnútornením. Zároveň sa však do filmu dostala aj tá moja civilná surovosť, ktorú mám z dokumentu, pretože niektoré situácie medzi postavami sú často natočené na jeden záber alebo používajú lokálnych ľudí – nehercov.

Foto: Monika Kováčová

Tereza Nvotova Svetlonoc Pri nakrúcaní filmu Svetlonoc.

V nevysvetliteľných javoch a rozprávkových symboloch sa vo Svetlonoci zhmotňuje šialenstvo a hlúposť dedinskej komunity. Prečo ste ich zobrazili práve týmto spôsobom?

Nebavilo by ma ukazovať prstom "pozrite sa na seba, na to, čomu veríte, veď sú to sprostosti.” Chcela som sa ponoriť do ich predstáv a vnímania, pretože sú nám všetkým vlastné. Niektoré sú slovenské, iné sú univerzálne ľudské naprieč kultúrami – ako viera v bosorky. V tomto príbehu dedinská komunita vyhodnotí ako nebezpečné ženy, pretože sú slobodné. Dráždi ich nespútaná sexualita, to že hovoria, čo si myslia, že nežijú v rodine s mužom alebo liečia bylinami. Strach a nenávisť z vecí, ktoré sme zobrazili vo Svetlonoci, sa týka celého sveta. Hoci legendy sa v regiónoch rôznia, koncentrujú sa do jedného javu a tým je strach zo ženy a z inakosti.

Hrdinky síce prežijú veľký boj, no obávam sa, že názor dedinčanov zostal nezmenený. Čo by mohlo takúto spoločnosť posunúť k tolerancii, akceptovaniu iného?

Spoločnosť dedinčanov je v našom príbehu antagonistom. Momentálne sledujeme zaujímavý fenomén. Bosorky alebo čarodejnice boli odpradávna vnímané prevažne negatívne ako magické postavy, ktoré môžu svojou silou uškodiť či urieknuť. Dnes sa pohľad otáča. Ženy si začínajú privlastňovať tento pojem a používajú ho na vyjadrenie vlastnej sily, čo považujem za veľmi zaujímavé. Spomeniem jednu knihu Witches, sluts and feminists, ktorá rozoberá starú vieru v bosoráctvo, a to, ako sa tento jav odráža a mení v súčasnej spoločnosti. Ženy sú stále šikanované a démonizované, označované za čarodejnice, no začínajú sa s týmto pojmom emancipovane stotožňovať, čím vyjadrujú svoju slobodu a silu. Preto si myslím, že tradícia sa s novým spojiť dá, že je pre nás absolútne prirodzené čerpať z minulosti to dobré a zahodiť to, čo je na prd a ťahá nás len späť. Preosievať a hľadieť na veci v širšom, novom kontexte. O nové zasadenie známych javov sme usilovali aj vo Svetlonoci.

Čítajte viac Film Svetlonoc: Ženská sila, ktorá dostane zabrať

Čo pre vás znamená byť slobodná?

Ťažká otázka. Sloboda nie je jedna. Jedna vec je žiť v spoločnosti, kde môžem povedať, čo si myslím, môžem chodiť po ulici v oblečení, ktoré si vyberiem, kde môžem voliť. Keď vidíme, čo sa deje v Iráne, Afganistane alebo Saudskej Arábii, začneme si uvedomovať, aké skľučujúce pravidlá tam platia pre ženy. Bez doprovodu muža nesmú ísť z domu, trinásťročné dievčatá sa vydávajú, žena sa nesmie po rozvode starať o deti a podobne. Obmedzovanie ženských slobôd nie je môj výmysel. Zobrazujem jav, ktorý je bežný po celom svete a aj u nás, akurát v inej miere. My sme si už síce vybojovali svoje základné práva, ale žena stále nie je rovná mužovi, či už ekonomicky, alebo spoločensky, v rodine. Nielen muži obmedzujú ženy a kladú na ne nároky, ktoré nekladú na seba, ale robia to aj ženy navzájom, akoby nerozumeli svojim skutočným potrebám. Príkladom je pani Záborská, ktorá sa neustále usiluje o obmedzenie ženských slobôd a práv, čo je šialené. Svetlonoc je aj o tom, ako my ženy častokrát ideme proti sebe.

Foto: Forum Film

SVETLONOC, Natalia Germani Natalia Germani ako hlavná hrdinka filmu Svetlonoc.

Čo všetko ovplyvňuje slobodu žien? Na akých úrovniach sa s jej obmedzením v každodennosti stretávame?

Jedna sloboda je žiť v spoločnosti, kde mi nikto nehovorí, čo môžem a čo nie, čo mám a nemám robiť so svojím telom. Moja sloboda sa skrátka končí tam, kde začína tvoja. No rovnako dôležitá je pre mňa vnútorná sloboda, o ktorej sa takmer vôbec nerozprávame. Často práve pri debatách o feminizme, ktorého dôležitosť a potreba je stále spochybňovaná a zastieraná tým, že predsa máme slobodnú, demokratickú spoločnosť, tak čo viac chceme. Na jednej strane ju máme, no na druhej strane sa spoločensky obmedzujeme a cenzurujeme samy v sebe. Sama na takéto obmedzenia v sebe narážam a rovnakú skúsenosť má aj veľa mojich kamarátok. Po otvorení týchto tém mi píše mnoho žien, ktoré tiež zistili, že spoločnosť ich tlačí do istých rolí a úloh. A trvalo im nejaký čas, aby si uvedomili, že nič z toho nemusia a môžu sa rozhodnúť inak. No museli do toho bodu prísť, nebolo to automatické, pretože vyrastáme v konkrétnej kultúrnej tradícii. Prečo na to nemusia dozrieť muži? Pretože ženy sú už od malička vychovávané neslobodnejšie. Je to často podvedomé, rodičia si ani neuvedomujú, že chlapcov motivujú k iným veciam než dievčatká. Tým sa hovorí, že majú byť pekné, milé, chápavé a chlapcom, že majú byť silní, múdri, a majú sa vedieť presadiť. Sama som ako malá tieto požiadavky nerešpektovala, hrala som s chalanmi futbal a bolo ma dosť počuť, čím som narážala na mnohé autority. Tieto očakávania sa potom premietnu do našich dospelých životov. Berieme to automaticky, že žena sa stará o domácnosť a že muž má viac zarábať. Ale prečo? Štatistiky ohľadom zamestnanosti či pláce za odvedenú prácu stále ukazujú, že ženy nie sú s mužmi rovnocenné. Podľa Svetového ekonomického fóra potrvá ešte 132 rokov, kým nastane rovnosť medzi mužmi a ženami.

Stretávate sa s bagatelizáciou feminizmu?

Je mnoho mužov, ktorí sa pýtajú: "Čo to tu riešiš, tu sú dôležitejšie problémy, prečo to nafukuješ, keď sme všetci rovnako slobodní a ženy si môžu robiť, čo chcú?” Spravidla s tým prídu muži, ktorí zo svojej pozície tento problém nevidia, pretože ho zo svojej pozície nemajú zažitý a ani ho nepoznajú. Tie problémy, o ktorých ako žena rozprávam, sú hlavne v maličkostiach, nie v tom, že by sme nemohli chodiť po ulici, ako chceme ako v Iráne. Narážam na ne v každodennosti, aj na ne často zabudnem, ale ony sa zbierajú. Odrazu, keď je ich veľká kopa, otvorí sa problém, ktorý musí žena vyriešiť, aby sa nedostávala do konfliktov s okolím alebo sama so sebou. Vtedy si uvedomí svoju neslobodu.

Ako si vyberáte témy?

Veľmi prirodzene a intuitívne. Téma je obsiahnutá v príbehu alebo v postave, ktoré sa ku mne dostanú a zaujmú ma. V momente, keď mi to nedá pokoj a otvárajú sa otázky, na ktoré si sama neviem odpovedať a chcem ich preskúmať, vystaviť sa im. Vtedy cítim potrebu urobiť film. Nechcela by som sa dostať do momentu sebarecyklácie, čo sa mnohým tvorcom stáva. Zistia, čo funguje a opakujú to. Vyhľadávam výzvy, kde môžem v sebe a vo svete okolo niečo objavovať, vtedy som ako filmárka prirodzená a autentická.

Čítajte viac Tereza Nvotová hovorí, prečo by ľudia mali ísť do kina na jej film Svetlonoc

Aké výzvy otvára Otec, ktorý by mal byť vaším ďalším hraným filmom?

Na Otcovi spolupracujem s najlepším priateľom muža, ktorému sa stala táto tragédia a celú ju prežil s ním. Keď o niečom hovorím, najlepšie je to mať z prvej ruky, nestačí mi to pozorovať zvonku. Scenár píšem s Dušanom, ktorý pri celej udalosti bol, teda dokáže sprostredkovať emočnú pravdu, ktorá je pre tento film kľúčová. Hlavná výzva je vzbudiť empatiu s človekom, ktorého vinou zomrelo jeho vlastné dieťa, čo je extrémne náročné. Aj napriek tomu, že naša spoločnosť je veľmi neempatická, práve film je nástroj, ktorý by to mohol dokázať. Nakrúcať sa bude na jeden záber, aby sme mohli do otca vstúpiť a zažiť to celé s ním.