Vojtek: Vždy niekde zbadám tému hranice

08.08.2012 09:00
Jaro Vojtek (41) je režisérom dokumentu...
Dokumentarista Jaroslav Vojtek Autor:

V Banskej Štiavnici sa v stredu 8. augusta začína letný filmový seminár 4 živly a jeho témou budú hranice. Príde naň aj slovenský dokumentarista Jaroslav Vojtek, aby rozprával o svojej snímke s príznačným názvom - Hranica. Nakrútil ju v obci Slemence, ktorú kedysi rozsekli na slovenskú a ukrajinskú časť, preto je plná zvláštnych príbehov. Vojtek v súčasnosti pripravuje nielen ďalší dokument Tak ďaleko, tak blízko, ale aj svoj celovečerný hraný debut s názvom Deti.

Budú to už tri roky od uvedenia filmu Hranica. Ako ste na tom s témou hraníc teraz?
Táto téma sa odzrkadľuje aj v ďalších mojich filmoch. Napríklad v dokumente Cigáni idú do volieb, ktorý chceme odpremiérovať v októbri. V ňom sa Róm Vlado Sendrei snaží prekročiť hranice medzi rómskym a nerómskym svetom tak, že sa stane politikom. Je to film o identite a o tom, kde leží hranica, za ktorou ho „bieli“ budú akceptovať. Téma hranice je teda stále vo mne, vždy ju niekde zbadám a nejako sa jej zachytím.

Ako to dopadlo so spomínanou snahou Sendreia prekonať hranice medzi „rómskym a nerómskym svetom“?
Film napokon odhaľuje iné súvislosti – že už medzi samotnými Rómami sú veľké medzery, bloky a bariéry. Sendrei objavil, že je v istom zmysle cudzincom vo vlastnej komunite. Na úvod svojej volebnej kampane rátal s tým, že Róm predsa podporí Róma. No odrazu sa to zvrtlo. Život ukázal čosi iné, aj preto mám rád dokumentárny film.

Ako si Sendrei tento zvrat vysvetľoval?
Vlado postupne pochopil, že najprv musí prekonať hranice medzi tými najbližšími a až potom sa pokúšať o krok smerom von. Pôvodne som si myslel, že idem robiť iba úvod, ako Vlada Sendreia po jeho kampani zvolia za poslanca Banskobystrického VÚC. Vzápätí som chcel štyri roky sledovať, ako bude v tejto funkcii pôsobiť a ako sa bude meniť. To malo byť jadrom. No napokon sa z expozície stal celý film.

Takže je to trochu iný dokument o Rómoch?
Toto je reflexia rómskej komunity z jej vnútra. Dlho som o Rómoch nechcel robiť film, aby to nevyznelo ako nejaká povinná jazda slovenského dokumentaristu. Ale toto bola zvláštna príležitosť. Nešlo o poukázanie na zúboženosť rómskych osád, na zlé sociálne pomery, o všetky tie preexponované veci. Zaujímali ma vzťahy medzi súčasnými Rómami – či sú schopní vystupovať ako súdržná komunita. Vysvitlo, že nie celkom. No a keďže si Vlado Sendrei robí politickú kampaň, čo je bežné skôr pre Nerómov a divákom blízke, o to viac sa tu odzrkadľuje odlišnosť Rómov, ich vnímania, uvažovania, prežívania. Verím pritom, že ak sa navzájom lepšie pochopíme, budeme môcť aj kvalitnejšie spolunažívať.

Pracujete aj na dokumente Tak ďaleko, tak blízko. Rovnaký názov má i film Wima Wendersa. Je medzi nimi nejaký súvis?
Ani nie. Názov vychádzal z mojej témy – rozprávam o autistických deťoch a ich rodičoch, ktorí žijú vedľa seba, ale intelektuálne a emocionálne sú dosť vzdialení. Zaujalo ma, aké ťažké je žiť s autistickým človekom a čo všetko sa pre to zmení. Aby sa to dalo zvládnuť, musí rodič takéhoto dieťaťa prijať daný stav vecí.

Opäť je to návrat k téme hraníc?
Presne tak. Inšpirovala ma pomyselná hranica medzi dvoma svetmi. Ak to prehnane zjednoduším, tak autisti majú svoj „pohodlný“ svet so zaužívanými rituálmi. A ich rodičia, opatrovatelia, musia byť trikrát citlivejší a empatickejší, aby tú hranicu potlačili a uľahčili život sebe i autistickým deťom. To vôbec nie je ľahké a Tak ďaleko, tak blízko je vlastne film o zmierení. Keď som jednému otcovi v dokumente hovoril, že vraj nie je náhoda, že autistické deti sa rodia rodičom, ktorí to zvládnu, odvetil mi: Áno, asi je to tak. A povedal, že títo ľudia učia ostatných sociálnej inteligencii. Je síce jasné, že autizmus sa nedá vyliečiť, ale možno lieči našu spoločnosť.

Ak sa ešte vrátime k Wendersovi, tak ten v roku 1987 nakrútil slávne Nebo nad Berlínom a po páde železnej opony urobil jeho voľné pokračovanie s názvom Tak ďaleko, tak blízko. Nakoľko vás zaujímajú rozsiahle zmeny po revolúcii v roku 1989? Zaoberáte sa aj touto témou?
S Marekom Leščákom sme sa nedávno bavili, že tu ešte nevznikol film, ktorý by zachytil ohromnú špirálu porevolučného dvadsaťročia, ten nesmierne dynamický vývoj. Keď som bol doma v Martine, predstavoval som si napríklad, aké by to bolo, keby sa môj otec dôchodca musel v súčasnosti zamestnať. S Marekom o tom dosť diskutujeme, ale kľúč k téme sme zatiaľ nenašli, lebo sme zahltení inými vecami. Slovenská a Česká televízia však vytvárajú projekt o rozdelení spoločného štátu, kde mám robiť jednu časť, takže to bude príležitosť na podobné úvahy.

Pripravujete zároveň hraný poviedkový film Deti. Čo vás ako dokumentaristu priviedlo k réžii hraného projektu?
Bolo to množstvo motívov, ktoré nebolo možné dostať do dokumentov. Vznikli teda štyri poviedky založené na tom, čo momentálne prežívam, ale i na podnetoch z mojej dokumentaristickej práce. Nechcem sa stať žiadnym poddaným hraného filmu a jeho pravidiel, skôr k nemu pristupujem ako k súčasti spojitých nádob s dokumentom. V mnohom postupujem ako doteraz, len mám viac pohodlia, keď si dopredu určím lokácie, vyberiem si hercov a tí stvárnia to, čo potrebujem.

Takže obmedzujete nevyspytateľnosť spojenú s nakrúcaním dokumentu?
Dokument je zložitejší v tom, že treba čakať na nejakú situáciu, trpezlivo zachytávať dianie, dostávať protagonistov do istých súvislostí tak, aby to nebolo násilné a nestrácalo autentickosť. Lenže autentickosť pre mňa znamená, že divák uverí tomu, čo sa pred ním odohráva, nehľadiac na to, či sleduje dokumentárny alebo hraný film. Keď prosto nerieši, ako to bolo urobené. Lebo sa pred ním sprítomňuje život natoľko dôveryhodne, že vníma predovšetkým obsah a význam zobrazených udalostí.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku