Budú to už tri roky od uvedenia filmu Hranica. Ako ste na tom
s témou hraníc teraz?
Táto téma sa odzrkadľuje aj v ďalších mojich filmoch. Napríklad
v dokumente Cigáni idú do volieb, ktorý chceme odpremiérovať v októbri.
V ňom sa Róm Vlado Sendrei snaží prekročiť hranice medzi rómskym a
nerómskym svetom tak, že sa stane politikom. Je to film o identite a o tom,
kde leží hranica, za ktorou ho „bieli“ budú akceptovať. Téma hranice je
teda stále vo mne, vždy ju niekde zbadám a nejako sa jej zachytím.
Ako to dopadlo so spomínanou snahou Sendreia prekonať hranice medzi
„rómskym a nerómskym svetom“?
Film napokon odhaľuje iné súvislosti – že už medzi samotnými Rómami
sú veľké medzery, bloky a bariéry. Sendrei objavil, že je v istom zmysle
cudzincom vo vlastnej komunite. Na úvod svojej volebnej kampane rátal s tým,
že Róm predsa podporí Róma. No odrazu sa to zvrtlo. Život ukázal čosi
iné, aj preto mám rád dokumentárny film.
Ako si Sendrei tento zvrat vysvetľoval?
Vlado postupne pochopil, že najprv musí prekonať hranice medzi tými
najbližšími a až potom sa pokúšať o krok smerom von. Pôvodne som si
myslel, že idem robiť iba úvod, ako Vlada Sendreia po jeho kampani zvolia za
poslanca Banskobystrického VÚC. Vzápätí som chcel štyri roky sledovať,
ako bude v tejto funkcii pôsobiť a ako sa bude meniť. To malo byť jadrom.
No napokon sa z expozície stal celý film.
Takže je to trochu iný dokument o Rómoch?
Toto je reflexia rómskej komunity z jej vnútra. Dlho som o Rómoch nechcel
robiť film, aby to nevyznelo ako nejaká povinná jazda slovenského
dokumentaristu. Ale toto bola zvláštna príležitosť. Nešlo o poukázanie
na zúboženosť rómskych osád, na zlé sociálne pomery, o všetky tie
preexponované veci. Zaujímali ma vzťahy medzi súčasnými Rómami – či
sú schopní vystupovať ako súdržná komunita. Vysvitlo, že nie celkom. No a
keďže si Vlado Sendrei robí politickú kampaň, čo je bežné skôr pre
Nerómov a divákom blízke, o to viac sa tu odzrkadľuje odlišnosť Rómov,
ich vnímania, uvažovania, prežívania. Verím pritom, že ak sa navzájom
lepšie pochopíme, budeme môcť aj kvalitnejšie spolunažívať.
Pracujete aj na dokumente Tak ďaleko, tak blízko. Rovnaký názov
má i film Wima Wendersa. Je medzi nimi nejaký súvis?
Ani nie. Názov vychádzal z mojej témy – rozprávam o autistických
deťoch a ich rodičoch, ktorí žijú vedľa seba, ale intelektuálne a
emocionálne sú dosť vzdialení. Zaujalo ma, aké ťažké je žiť
s autistickým človekom a čo všetko sa pre to zmení. Aby sa to dalo
zvládnuť, musí rodič takéhoto dieťaťa prijať daný stav vecí.
Opäť je to návrat k téme hraníc?
Presne tak. Inšpirovala ma pomyselná hranica medzi dvoma svetmi. Ak to
prehnane zjednoduším, tak autisti majú svoj „pohodlný“ svet so
zaužívanými rituálmi. A ich rodičia, opatrovatelia, musia byť trikrát
citlivejší a empatickejší, aby tú hranicu potlačili a uľahčili život
sebe i autistickým deťom. To vôbec nie je ľahké a Tak ďaleko, tak blízko
je vlastne film o zmierení. Keď som jednému otcovi v dokumente hovoril, že
vraj nie je náhoda, že autistické deti sa rodia rodičom, ktorí to zvládnu,
odvetil mi: Áno, asi je to tak. A povedal, že títo ľudia učia ostatných
sociálnej inteligencii. Je síce jasné, že autizmus sa nedá vyliečiť, ale
možno lieči našu spoločnosť.
Ak sa ešte vrátime k Wendersovi, tak ten v roku 1987 nakrútil
slávne Nebo nad Berlínom a po páde železnej opony urobil jeho voľné
pokračovanie s názvom Tak ďaleko, tak blízko. Nakoľko vás zaujímajú
rozsiahle zmeny po revolúcii v roku 1989? Zaoberáte sa aj touto
témou?
S Marekom Leščákom sme sa nedávno bavili, že tu ešte nevznikol film,
ktorý by zachytil ohromnú špirálu porevolučného dvadsaťročia, ten
nesmierne dynamický vývoj. Keď som bol doma v Martine, predstavoval som si
napríklad, aké by to bolo, keby sa môj otec dôchodca musel v súčasnosti
zamestnať. S Marekom o tom dosť diskutujeme, ale kľúč k téme sme
zatiaľ nenašli, lebo sme zahltení inými vecami. Slovenská a Česká
televízia však vytvárajú projekt o rozdelení spoločného štátu, kde
mám robiť jednu časť, takže to bude príležitosť na podobné úvahy.
Pripravujete zároveň hraný poviedkový film Deti. Čo vás ako
dokumentaristu priviedlo k réžii hraného projektu?
Bolo to množstvo motívov, ktoré nebolo možné dostať do dokumentov. Vznikli
teda štyri poviedky založené na tom, čo momentálne prežívam, ale i na
podnetoch z mojej dokumentaristickej práce. Nechcem sa stať žiadnym
poddaným hraného filmu a jeho pravidiel, skôr k nemu pristupujem ako
k súčasti spojitých nádob s dokumentom. V mnohom postupujem ako doteraz,
len mám viac pohodlia, keď si dopredu určím lokácie, vyberiem si hercov a
tí stvárnia to, čo potrebujem.
Takže obmedzujete nevyspytateľnosť spojenú s nakrúcaním
dokumentu?
Dokument je zložitejší v tom, že treba čakať na nejakú situáciu,
trpezlivo zachytávať dianie, dostávať protagonistov do istých súvislostí
tak, aby to nebolo násilné a nestrácalo autentickosť. Lenže autentickosť
pre mňa znamená, že divák uverí tomu, čo sa pred ním odohráva,
nehľadiac na to, či sleduje dokumentárny alebo hraný film. Keď prosto
nerieši, ako to bolo urobené. Lebo sa pred ním sprítomňuje život natoľko
dôveryhodne, že vníma predovšetkým obsah a význam zobrazených
udalostí.
