Potešili ste sa ponuke hrať v romantickej gangsterke?
Áno, postprodukcia trvala dlhšie a som rád, že už na to diváci môžu ísť do kina. A teším sa, že mám film v inom žánri, pretože som vždy chcel robiť rôzne žánre. Som rád, že aj na Slovensku sa filmu začína dariť a vzniká filmová všehochuť.
Pozrite si fotografie z filmov, seriálov a divadelných predstavení Milana Ondríka.
Film Čierne na bielom koni má trochu iný druh humoru, než na aký sme zvyknutí. Bol vám blízky? A čo maďarčina?
Ja som po maďarsky nerozprával, ale vo filme rozumiem po maďarsky. Tiež sme hľadali, akým jazykom príbeh rozprávať. Jedna vec je skvelý scenár, ale niektoré situácie pri skúšaní nefungovali tak, ako keď ich čítate. Museli sme si nájsť vlastný jazyk a charaktery, odkiaľ a kam postava ide. Môj cieľ bol jasný, ja som vo filme zamilovaný a idem za svojou zakázanou láskou na koniec sveta – aspoň v našom príbehu z Rimavskej Soboty do Lučenca.
Poznali ste pred nakrúcaním filmu Čierne na bielom koni kraj okolo Rimavskej Soboty a Lučenca, kde sa dej odohráva?
Nepoznal som juh Slovenska až tak podrobne, ako ho poznám teraz. Som veľmi rád, že som si tento kraj cez leto nakrúcania priblížil. Inak mám v obľube celý Gemer, lebo pár filmov som tam už robil. Je to prenádherný kraj, ale na Slovensku troška nedocenený. Stále sa viac hovorí o našich veľkých horách a podobne, ale v týchto končinách je tiež veľa toho, čo stojí za povšimnutie. Toľko kultúrnych pamiatok! Len by ich bolo treba nielen poznať, ale aj poopravovať! Ten kraj by si skrátka zaslúžil, aby sa zvýraznil a zviditeľnil. To znamená, že by sa tam malo vložiť viac investícií, ten kraj si to zaslúži. Dúfam, že aj náš film tomu troška dopomôže.
Pozrite si fotografie zo skvelej slovenskej gangsterky.
Film režiséra Rastislava Boroša privedie diváka na miesta, kam sa málokedy vydá na výlet. Film možno narobí turistom chute. Ste aj vy turista?
Milujem hory! Som z Oravy, mal som hory pod nohami i nad hlavou. Doteraz, keď mám voľný čas, rád idem do prírody. Pohyb v prírode mi vracia energiu aj chuť do života, keď ju strácam.
Musíte si aj navracať chuť do života? Nebodaj kvôli tomu aj záhradníčite?
Keď som bol mladší, a ešte skôr, keď som bol malý, tak som sa, samozrejme, venoval aj tomu. Pomáhal som pestovať zemiaky, burgyňu, všetko možné. A rád som si aj sám sadil mrkvu či inú zeleninu. Teraz žijem s rodinkou v Nitre a snívam, že raz budem mať chalupu, kde bude záhradka. Je to taký môj cieľ, mať záhradku a pestovať v nej všetko možné.
Iste vás zatiaľ zásobujú vitamínmi príbuzní z Oravy. Hospodária tam všetci?
Musím si to zrekapitulovať, ale – áno. Myslím, že všetci majú záhradky, okrem Martinky, ktorá je lekárkou vo Švajciarsku, ale ostatní súrodenci všetci niečo pestujú. Dokonca aj moja mama na Orave sa ešte stále venuje hospodárstvu, hoci nie už v takom rozsahu ako v minulosti, keď sme mali aj kravy, ale nejaké sliepky a prasiatko má. Už nie však vo veľkom, lebo to je veľmi náročné.
Foto: Continental film
Máte teda dobré zázemie, keby dačo. Vo filme Čierne na bielom koni tiež účinkujú sliepky, ale v nečakaných súvislostiach a pôsobivých obrazoch. Film je veľmi výtvarný, vyhovovalo vám to?
Veľmi mi to vyhovovalo, pretože sme nerobili dokument o Lučenci a Rimavskej Sobote, ale nakrúcali sme film o sne. O predstave. Čo sa týka toho výtvarného obsahu vo filme – páčilo sa mi, že sme nachádzali priestory, kde sa vlastne nebývalo, ale práve takéto prostredie nadobúdalo pre mňa, človeka, ktorý sa tiež venuje výtvarnému umeniu, určitú fantáziu a farbu. Ja som teda spokojný, lebo to je film a film si môžete vytvoriť vo svojej fantázii, ako chcete a umiestniť si ho, kam chcete. Preto sa mi páčilo, že sme sa pohrali s obrazom a s výtvarným rozmerom filmu.
Ako to konkrétne vyzeralo pri nakrúcaní? Mohli ste si aj vy povedať, kde a ako sa bude niektorá scéna robiť?
Miesta, kde sa nakrúcalo, boli už vybraté. My sme išli do Lučenca a Rimavskej Soboty o týždeň skôr, spolu s režisérom a s Attilom Mokošom, aby sme si začali skúšať. Vymýšľali sme linku, aká by mohla byť a chodili sme po tých miestach, kde sa to malo odohrávať. To nás zároveň inšpirovalo. Na nakrúcanie sme potom išli už pripravení a vedeli sme, na aké miesta ideme. A tam sme ešte spoluvytvárali a vymýšľali, čo by sa dalo urobiť. Napríklad, dokupovali sa narýchlo sliepky. Na mieste sme vymysleli, že rómski spoluobčania nám nemajú ako splácať dlhy, tak nám platia sliepkami. Vyplývalo to zo scenára, ale vymysleli sme, že toto zdôrazníme a sliepok bude naozaj veľa. Bolo to veľmi pestré a hravé. Rasťo Boroš nebol proti, mohli sme troška spolutvoriť, čo bolo veľmi príjemné. A zaujímavé.
Čítajte viac Gangsterka ako sa patrí: Peniaze, alebo láska? Oboje!
Vo filme máte niekoľko scén so sliepkami. Vedeli ste, ako sliepky chytiť?
Sliepky nie vždy spolupracovali, ale občas nejaká tak prekvapila, až ma šokovalo, ako dobre zahrala. Inokedy niektorá vošla aj do záberu, kde nemala. Horšie to bolo so zábermi, kde boli sliepky povinné niečo urobiť. Presne ako sa hovorí, filmovať s deťmi a so zvieratami je veľmi ťažké. Mali sme pri nakrúcaní veľa zvierat, ale napríklad biely kôň dokonale improvizoval. Keby som to vtedy nevidel na vlastné oči, bol by som presvedčený, že je to do filmu dorobené. Kôň dlho nechcel ísť k nám, ale na ostrú k nám pribehol – bolo to zázračné, akoby k nám pribehol duch toho filmu.
Inak, zvláštna je táto snímka aj po literárnej stránke – je členená na kapitoly ako kniha. Čo si takýto žáner vyžaduje? Ako ste na poviedkový systém išli?
Snažil som sa do filmu vniesť svoju energiu a pochopiť, kto sú tí ľudia. Odkiaľ smerujú a kam. To je celé. To je herecká práca a to ostatné, výtvarné, ju len dokresľuje. Tam patria aj kostýmy, masky, všetko okolo nás. Výtvarnom je aj príroda. Do toho bolo treba zapadnúť, do celého obrazu.
Hráte aj intímnu scénu v posteli, keď okolo prekluše biely koník. Môžete prezradiť, ako to bolo v reáli? Poslúchal koník režiséra? Nebáli ste sa?
S tým koníkom to tiež bolo trocha náročné, aby prešiel cez miestnosť na povel. To bol však skôr technický problém. Predstava obrazu bola jasná, ale docieliť, aby ten obraz, zdanlivo jednoduchý, pritom komplikovaný, vyznel prirodzene, je niekedy zložitejšie, ako urobiť niečo ozaj komplikované.
Čo to bol za romantický dom, kde sa nakrúcala táto scéna?
Je to zrúcanina, ako veľa budov v tomto kraji, a scénografka objekt upravila pre film.
Foto: Continental film
S Rebekou Polákovou, ktorá hrá vo filme vašu femme fatale menom Katona Kitty, ste už spolu hrali?
Keď sme nakrúcali, ešte sme neboli kolegovia, ale poznali sme sa veľmi dobre, aj sme spolu hrali v prvej sérii Za sklom. Poznal som jej divadelné predstavenia, ona moje filmy, na spoluprácu som sa veľmi tešil. Do Rebeky nebol problém sa zamilovať.
A čo spolupráca so speváčkou Janou Kirschner? K filmu ste naspievali spoločne titulnú pieseň Lovestory a nakrútili vydarený klip.
Som veľmi rád, že sa to podarilo. Režisér Rasťo Boroš hovoril, že nie je možné, aby nás s Jankou pre pracovnú vyťaženosť dali dokopy, ale všetko tak klaplo, že sme sa stretli, v deň nakrúcania klipu mi odpadla iná práca. Do Janky som dlhodobo buchnutý, takže som hneď kývol na spoluprácu. Ale jedna vec je kývnuť na spoluprácu so ženou, ktorú obdivujete a druhá – zaspievať pasáž, ktorú som nepoznal. Do štúdia sa pritom odvážim ísť iba vtedy, ak pesničku poznám, mám ju nacvičenú. Myslím, že môj hlas je tam použitý tak akurát. Je to Jankina pesnička, ale chceli, aby tam zaznel aj mužský hlas v správnom momente a trochu to dofarbil.
Film je o veľkých vášňach, špekuláciách, rivalite. Dejú sa podobné príbehy aj na vašej rodnej Orave?
V každom kraji sa niečo deje, v každom kraji sa riešia peniaze, rieši sa láska.
Vo filme je vtipná rivalita medzi Rimavskou Sobotou a Lučencom, ktoré si robia navzájom prieky a súperia. Poznáte také niečo aj z vlastného okolia?
Ja vám poviem len to, že keď sme boli mladí a chodili sme na zábavy, tam nie okres a okres, ale dedina a dedina, alebo horný koniec dediny a dolný koniec dediny súperili a chlapci sa bíjavali. Začína sa to rozpormi v rodine, potom v dedinách, potom sa to rozširuje na okresy a bohužiaľ, dnes žijeme v takej dobe, že je rozvadený celý svet.
Čo s tým?
Stále hľadám odpoveď v sebe. V sebe začínam hľadať východisko. A v rodine. Aby sme mohli ísť ďalej v zlepšovaní sa.
Vy ste sa vyjadrili, že umelci sa snažili desaťročia pôsobiť, aby sa takéto niečo vo svete nestalo. Panoval názor, že umenie môže viesť svet k ušľachtilosti. Boli to márne snahy?
Na to poviem úplne jednoduchú vec. Som súčasť umeleckej obce, ale toto poviem za seba, nie za všetkých. Som veľmi slabý umelec, pretože som nijakým spôsobom nedopomohol k tomu, aby sa história neopakovala. Urobili sme pre to hrozne málo. Napriek tomu, že sme tému spracovali z každej strany a mohlo sa hovoriť, že toto sme už videli miliónkrát, takýto historický film o dobe, bolo to málo. Hovorím, že veľmi málo sme na históriu poukazovali, keďže doba sa opakuje, deje sa to isté, čo sa už dialo. Ja sa v tomto momente len ďalej snažím a prajem si, aby sa tá doba nezopakovala úplne, ba dokonca ešte horšie. To znamená, že mám snahu sa vyjadrovať. Či už ako rezbár, alebo v divadle, alebo cez film.
Foto: Pravda, Luboš Pilc
Veríte teda, že nie je márne robiť umenie?
Myslím si, že nie, ale k výsledku môžu dopomôcť aj ostatní ľudia. A nemusia byť umelci. Môžu to byť aj ľudia, ktorí sa pohybujú okolo financií, ktorí sa pohybujú okolo statku, sú murári alebo čokoľvek. Netreba všetko zvaľovať na umelcov, len preto, že sú viditeľní. Každý môže pomôcť, aby svet bol lepší.
Foto: Andrej Čanecký
Zaujímavé je na filme Čierne na bielom koni, že tamojší hriešnici boli tiež sympatickí. Je v ľuďoch dobro aj zlo?
Hriech je súčasťou života a ide o to, ako sa zachováme, keď robíme chyby, aby sme ich neopakovali. Potom môžeme rásť. Viem to cez seba. Každý má právo na zhrešiť, sme ľudia, nie božské bytosti, ale ide o to, aby sme sa snažili zlepšiť, aby sme chyby neopakovali.
Foto: ASFK
Čítajte aj Recenzia: Nech je svetlo! Oslava krásnej mužnosti
Bývate v Nitre. Je to tam podobné ako v kraji, kde ste nakrúcali? Je Nitra malomesto alebo je to pre vás veľké mesto?
V Nitre sme sa zabývali, pretože sme si to mesto zamilovali ako rodina. Narodili sa nám tam tri deti, milujem to tam. Sme síce na dolnej zemi, ako sa hovorí u nás na Orave, ale som šťastný, že tam mám kopce, Zobor, kalváriu, kde sa môžem aj s rodinou prechádzať a robiť si výlety. To mesto mám rád, lebo je aj umelecky a historicky nadýchnuté. Aj nám sa tam dobre dýcha a preto sme tam ostali. Nerozmýšľam nad tým, či to je malé mesto, alebo veľké. Vyhovuje mi však, že nie je až také veľké. Malomeštiaci sú aj v Bratislave, sú všade a dedinčania sú tiež v mestách aj na vidieku. Nehovoril by som o tom, aké mesto je lepšie alebo horšie, všade sú aj dobrí ľudia aj zlí, aj šikovní, aj menej šikovní.
Už sme hovorili o tom, že sa dnes ľudia chystajú na horšie časy, robia si zásoby, menia kúrenie, šetria a podobne. Nabehli ste na to aj vy?
Pre mňa je najmenej dať si doma o sveter viac a ušetriť. To je to najmenej, čo môžeme urobiť. Hrozne bedákame, čo všetko musíme urobiť a obetovať. Ďakujem bohu, že nie sme priamo vo vojne a nemusíme sa pozerať na to, ako zomierajú naši blízki. Ďakujem bohu za to, že my nemusíme zabíjať iných ľudí. Bol by som teda opatrný v nadávaní ohľadom energií. Naši rodičia a starí rodičia žili ešte ťažšie. Bola zima, nemali peniaze na jedlo… Povedal by som, že by sme sa mali viac uskromniť a menej sa ľutovať a nadávať.
Ľudia sa dnes rúhajú, ale sa aj pýtajú, či je toto všetko možné v 21. storočí.
Áno, ako je možné v 21. storočí rozbiť tankom dom?
Svet nie je nikdy definitívny, stále sa mení. Svojho času bola napríklad populárna ruská pieseň o koňovi, ktorú ste spievali s Martinom Nahálkom. Hrali ste v ruskej klasike. Dnes sú tendencie očierňovať celé ruské umenie. Ako to beriete vy?
Je mi ľúto, že v jednej krajine, takej, ako je Rusko, vyrástlo toľko geniality a umenia a zároveň je hrozné, historicky vzaté, že v jednej krajine je zároveň toľko zla a pekla. To sa bije a možno preto sú tí Rusi takí dobrí umelci. Zakázaný Bulgakov, množstvo iných umelcov… Ja nenadávam na literatúru a na umelcov, ale nadávam na to, ako je možné, že v tomto storočí vedia byť ľudia takto diabolsky nenásytní. Tam sa tiež tá história neskutočne opakuje.
Zostáva už len pokračovať a vytvárať pozitívne hodnoty. Čo pripravujete vy?
V divadle skúšam novú inscenáciu s režisérkou Alenou Lelkovou Čistý dom. Mám nakrútené tri filmy, ktoré sú v postprodukcii, jeden český, jeden slovenský, jeden medzinárodný. Teším sa na ne. Pripravujem sa na ďalšie filmy. Myslím si, že mám toho dosť, ale nezanedbateľná časť môjho života je moja rodina, o ktorú sa snažím čo najlepšie starať. Všetky tri deti chodia už do školy, to znamená, že to nie je ľahké. Som však rád, že deti môžu chodiť do školy, že môžu chodiť na krúžky, však sme si zažili dobu, keď to bol problém. Takže uvedomujem si, že dnes si treba vážiť bežné veci. Obyčajné maličkosti si treba vážiť najviac.
Milan Ondrík
Narodil sa 3. mája 1980 v Dolnom Kubíne. Vyrastal v početnej rodine na Orave, má šesť súrodencov. Študoval najprv rezbárstvo, neskôr herectvo na VŠMU v Bratislave. Hrať začínal v Nitre (DAB), teraz je členom činohry SND. Žije v Nitre, má tri deti. Hráva v slovenskej i svetovej klasike, ako aj v príbehoch zo súčasnosti (napr. film Nech je svetlo, Tieňohra, Eva Nová, Únos). Diváci ho poznajú aj z televíznych seriálov (Panelák, Za sklom). V SND ho možno vidieť vo viacerých aktuálnych inscenáciách, napríklad Vojna a mier, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Scény zo života Ingmara Bergmana, Kubo atď. V kinách je práve film Čierne na bielom koni, v ktorom hrá jednu z hlavných postáv (Bandyho Koháryho).
