Do pamäti divákov a poslucháčov sa zapísal ako všestranný umelec. Účinkoval takmer v 200 filmoch a televíznych inscenáciách, vo viacerých seriáloch, stvárnil desiatky divadelných úloh, no známy bol aj ako humorista a rozprávač vtipných historiek, ktoré si rád vymýšľal.
Spomenúť treba tiež jeho prácu v dabingu, kde svoj príjemný hlas prepožičal napríklad obľúbenému Derrickovi či Alfovi.
Sám seba označoval za klauna – tragikomika. „Myslím, že to je moja najvlastnejšia herecká poloha. Klaun rozosmieva, ale divák cíti, že ten človek má v duši smútok,“ vysvetlil Jánovi Štrasserovi v knihe rozhovorov Stano „Alf“ Dančiak (2011).
Čítajte viac Stano Dančiak neodišiel do zabudnutia, odišiel nezabudnuteľný
Od zubov k herectvu
Na svet prišiel 26. októbra 1942 v Bratislave. Jeho otec pracoval ako policajný vyšetrovateľ, mama sa starala o domácnosť. Umelecké sklony prejavoval už odmalička. Od siedmich rokov chodil do detskej dramatickej rozhlasovej družiny, kde sa spoznal s budúcimi kolegami – Martinom Hubom a Pavlom Mikulíkom, ktorý sa stal jeho najlepším priateľom.
Bol aj nadaným športovcom. Hrával futbal za bratislavský Slovan, no skúšal to i v hokejovej bránke, kde ho trénoval slávny Vlado Dzurilla. Venoval sa tiež basketbalu, volejbalu, plávaniu či atletike. Na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska v behu na tisíc metrov skončil druhý.
Rodičia si želali, aby študoval „niečo seriózne“, a tak sa rozhodol pre odbor zubný laborant na strednej zdravotníckej škole. V tom čase ešte plánoval, že sa prihlási na medicínu. Tak ďaleko sa však nedostal.
Ako stredoškolák debutoval vo filmovej dráme Na pochode sa vždy nespieva (1960), kde hrala i jeho rovesníčka Emília Vášáryová. Tá ho prehovorila, aby to skúsil na Vysokej škole múzických umení (VŠMU).
Čítajte viac Stano Dančiak aj bez zraku vždy dovidel o trochu ďalej
Poslúchol a urobil dobre. Už počas štúdia sa prejavil jeho výnimočný talent, ohromoval najmä vymyslenými príhodami. Keď napríklad meškal na hodinu Mikuláša Hubu, vyhovoril sa, že trolejbusu, ktorým sa viezol, vypadlo dno, takže v ňom musel kráčať.
Umenie fabulovať rozvíjal aj v neskorších rokoch a bol v ňom skutočný majster. Nik nevedel, čo z jeho rozprávania je pravda a čo výmysel. „Aj tú najväčšiu absurdnosť musíš ľuďom podať s vážnou tvárou. Vtedy vzniká tá správna sranda,“ prezradil tajomstvo svojho úspechu.
Rodený zabávač
Už počas štúdia na VŠMU sa Dančiak objavil v niekoľkých filmoch (napríklad Námestie sv. Alžbety, Kým sa skončí táto noc), a keď ho v roku 1965 ukončil, nastúpil do Slovenského národného divadla.
Tam však pôsobil iba rok, lebo ho čakala dvojročná vojenčina. Po jej skončení sa síce vrátil do SND, ale pomery, ktoré v ňom vládli po okupácii v auguste 1968, mu nevyhovovali. Odišiel a podieľal sa na založení Divadla Na korze, kde hral až do jeho zrušenia na jar 1971.
Potom ho pridelili na Novú scénu, ktorej členom zostal do roku 1989. Záver umeleckej kariéry strávil v Činohre SND.
Z množstva filmov, v ktorých sa objavil, možno uviesť snímky Skrytý prameň (1973), Prípad krásnej nerestnice (1973), Sebechlebskí hudci (1975), Noční jazdci (1981), Sojky v hlave (1983), Výlet do Paríža (1985), Veľká rošáda (1988), Chodník cez Dunaj (1989), Dávajte si pozor (1990), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) či Rivers of Babylon (1998).
Zahral si tiež v televíznych seriáloch ako Zaprášené histórie Ema Bohúňa (1970, 1971), Lekár umierajúceho času (1983), Alžbetin dvor (1986), Silvánovci (1996) alebo Ordinácia v ružovej záhrade (2007). S Mirom Nogom nakrútil oceňovanú sériu grotesiek Bud Bindi (1996) a s Mariánom Zednikovičom zase vystupovali v humorných scénkach ako Lord Norton a sluha James.
Čítajte viac Kovár o Dančiakovi: Som mu vďačný ako kolega aj divák
Dokázal výborne improvizovať a komediálny talent uplatňoval i ako rozprávač, ktorý síce ťal do živého, ale robil to láskavo.
„Bol to skvelý herec a báječný komik. Ako veľmi chýbajú tie salvy burácajúceho smiechu z bufetu či v pauzách, historky so skvelou pointou,“ zaspomínala si naňho herečka Božidara Turzonovová.
Tmavá samota
V poslednom období života nemal Stano Dančiak veľa dôvodov na radosť. Trpel silnou cukrovkou, následkom ktorej od roku 2004 strácal zrak. Hoci podstúpil osem operácií, oslepol a od roku 2012 zostal pripútaný na invalidný vozík.
Po mozgovej cievnej príhode sa pridružili problémy s rečou a nakoniec takmer prestal rozprávať. Aj keď bol odkázaný na opateru manželky, bývalej letušky, a troch detí, nesťažoval sa. Svoj životný údel prijímal s pokorou.
„Depresie odháňam. Možno som mal jednu. Išla po mne, ale ja som ju neprijal. Keď cítim smútok, hneď začnem niečo robiť, o niečo sa zaujímam a depresia je preč. Nie som ten typ, čo otvorí depresii dvere,“ zdôveril sa Pravde ešte v roku 2007.
Čítajte viac Vo veku 75 rokov zomrel herec Stano Dančiak
Kým vládal hovoriť, v SND mu zverili úlohu v dráme Aj kone sa strieľajú. Na javisku sa pohyboval na vozíku a slepý, no bol vďačný aj za tú príležitosť. Neskôr si už naňho kolegovia málokedy spomenuli. Doma ho už takmer nikto nenavštevoval, čo ho veľmi škrelo. Hovorieval, že už nemá kamáratov, pretože Mikulík zomrel a s Mariánom Labudom sa rozkmotrili.
Skúšaný ťažkým ochorením, ponorený do tmy a pochmúrnych myšlienok ochorel na zápal pľúc a 4. augusta 2018 vo veku 75 rokov skonal.
„Ja som Stano Dančiak – obyčajný človek,“ predstavoval sa skromne neznámym ľuďom. Aj to ho robilo veľkým umelcom.
