Herečka Jana Nagyová: Chcela by som Arabelu prehlušiť

Herečka Jana Nagyová sa preslávila postavou princeznej Arabely zo známeho seriálu. Celkom na začiatku však pôsobila na Poetickej scéne, ktorá sídlila - podobne ako Divadlo Na korze - na Sedlárskej ulici v Bratislave. Účinkovala napríklad so Zorom Laurincom či Jánom Mistríkom a už vtedy na seba pútala pozornosť. Mala talent a bola veľmi šarmantná. Rodená princeznička. Teraz má však už iné ambície. A chystá sa, hoci žije v Nemecku, tráviť viac času v Bratislave.

07.11.2022 11:00
Princ Mamanek - Jana Nagyova jako kralovna 2 Foto:
Jana Nagyová ako kráľovná Ludmila vo filme Princ mamáčik.
debata

Pred premiérou filmu Princ mamáčik sa režisér Jan Budař o vás vyjadril slovami „naša milovaná Arabela“. Až som sa pozastavila, ako si vás Česi prisvojili. Aj vy máte pocit, že viac patríte im?

Myslíte českú komunitu? No to je pochopiteľné. Pre ňu je Arabela český film, česká rozprávka. Keď to takto zoberieme, tak vlastne som ich, lebo tú kráľovnú alebo princeznú berú ako svoju a stotožňujú si ma s nimi. Česká republika je historicky niekde inde než Slovenská republika, mali kráľovstvo, majú inú históriu. Pre nich veľa znamenajú tieto témy, či už je to Jan Žižka alebo Karel IV. My sme mali Jánošíka. A niekedy si myslím, že by sme ho zasa potrebovali.

Ale vážne – Česi vedia veľmi dobre, že som Slovenka. Akceptujú a rešpektujú to. Na každej mojej tlačovej konferencii, nech je to kdekoľvek, v Prahe aj inde, hovorím po slovensky. Ako mi zobák narástol. Oni si ma neprisvojujú ako herečku, ktorá pochádza zo Slovenska, ide o tú postavu. Pre nich som princezná Arabela a jej hovoria naša. Je im jedno, akým jazykom bude hovoriť, akej je národnosti, aké má náboženské cítenie, to nerozlišujú. Princezná je naša a hotovo!

Kráľovná Jana Nagyová, kráľ Martin Huba a princ

Pozrite si snímky z novej rozprávky Princ mamáčik.

Fotogaléria
Hlavnou hrdinkou príbehu je kráľovná Ludmila...
...a samozrejme jej milovaný synček princ...
+4Zúfalý kráľ (Martin Huba) sa odhodlá k...

A pre vás čo znamená princezná Arabela? Ako sa vám s ňou žije?

Viete čo? Pre mňa je film Princ mamáčik dôležitý aj preto, že – dúfam – je to aj krok k tomu, aby Arabelu prehlušil. Verím, že sa dosah oboch filmov bude prelínať, že to bude chvíľu trvať, ale azda kráľovná Ludmila trocha prevládne nad princeznou Arabelou. Ja si želám, aby sa na Arabelu pomaličky začalo zabúdať a aby ľudia začali vo mne vidieť kráľovnú. Zrelú, milujúcu mamičku, veľmi múdru, vzdelanú a sčítanú ženu.

Máte pochopenie pre mamičkárov, ktorí sa nevedia odpútať od rodičov? Pre synov, ktorí sa držia maminej sukne aj v štyridsiatke – ako princ Ludvík z filmu Princ mamáčik?

Takéto pochopenie ani veľmi nemám. Myslím si, že deti treba pustiť do sveta. My mamy sme príliš starostlivé, bojíme sa. Myslíme si, že syn by to nezvládol, že všeličo nevie a neporadí si. To nie je pravda, to je veľký omyl. Dnešné deti toho vedia oveľa viac, než si myslíme. Sú oveľa schopnejšie, než sa zdá, treba im dôverovať. A dávať im úlohy! Od malička. Choď a kúp, nehanbi sa, urob to, urob hento.

Nepodarí sa? Tak sa podarí na druhý raz. Keď počujem, ako mamička hovorí, že dieťa nemôže niečo krájať, lebo si poreže prsty, nesúhlasím. No a čo, keď sa poreže? Aj ja som sa porezala. A kde sa to má naučiť? Musí niekde začať aj s nožíkom. To všetko je život. Deťom treba dať priestor, byť k nim otvorený, aby aj ony boli otvorené voči rodičom. A pustiť ich do sveta: padnú, postavia sa, rozbijú si kolená, možno aj hlavu… No a? Aj ja som si rozbila.

Koľko ste mali rokov, keď ste odišli z rodného Komárna? A koľko ste mali, keď ste sa dostali do sveta?

Dvadsaťsedem. Ale z Komárna sme odišli, keď som mala desať rokov. Bolo to v roku 1968. Prišli okupačné vojská, obsadili komárňanské kasárne a otec musel zmeniť miesto pôsobenia. On bol vojak z povolania a mali ho preložiť buď do Trenčína, alebo do Bratislavy. Ja som milovala krasokorčuľovanie a v Bratislave boli na tento šport podmienky, veľký štadión, preto som túžila ísť tam, a aj sme sa do Bratislavy presťahovali. Na juhu boli len močariská, ktoré síce, lebo bývala ohromná zima, zamrzli. Mohli sme sa korčuľovať, ale mne to nestačilo. Chcela som byť krasokorčuliarkou a mať poriadny ľad.

Splnilo sa vám všetko podľa očakávania?

Toto počúvajte! Otec ma zobral na štadión, ukázala som všetko, čo viem, podarilo sa a oni otcovi povedali: je to dobré, ale keby chcela profesionálne korčuľovať, už je na to stará! Až tak kruto a priamočiaro sa vyjadrili. Bolo to pre mňa obrovské sklamanie. V desiatich rokoch si vypočuť ortieľ, že už som stará. Ja som veľmi chcela byť krasokorčuliarkou, toto odmietnutie ma ranilo.

Vtedy sa mi zdalo, že to je pre mňa jediná možná budúcnosť. Krasokorčuľovanie bola veľká móda, dalo sa v ňom vyniknúť a venovať sa mu celý život. Všetci sme sedeli pri televízoroch a tie programy sme priam hltali. Pozeral sa hokej, futbal a krasokorčuľovanie. To bol národný šport.

Video

Obraz bol čiernobiely, ale reportéri popisovali aj farby. Bavilo vás aj to?

Celé rodiny sedeli pred televízorom, aj môj otec sa rád díval a s napätím sme čakali, čo povie reportér. Práve aj o tom, či má krasokorčuliarka šaty modré či ružové, akej farby sú koráliky, ako sa ligocú. Mne sa to veľmi páčilo, všetko som si predstavovala, ale nevyšlo to. No ale vidíte, aký je osud nevyspytateľný! Teraz sa ku mne téma krasokorčuľovania vrátila. Bude o nej môj ďalší film.

Máte hrať trénerku Ondreja Nepelu, Hildu Múdru. Je to skvelé, o tom si povieme viac, ale zdržme sa ešte v Komárne – máte tam rodinu?

Mám rodinu na juh od Bratislavy, pokračuje to ďalej a ďalej – Malá Mača, Sládkovičovo, Nové Zámky. Južná strana, to je môj označkovaný revír. Ja sa domov vraciam každý rok, aj niekoľkokrát. Kým žila mama, otecko zomrel už dávno, chodila som častejšie. Mama síce cestovala aj za nami, ale keď bola významná rodinná oslava, prichádzala som. U nás sú jubileá a výročia svadieb ešte vždy veľké oslavy.

Päťdesiatky, šesťdesiatky, zlatá svadba, to je príležitosť, aby sa rodina zišla. Aby sme sa mohli vyobjímať, poplakať si, zasmiať sa, zaspievať si, zatancovať si. Takže ani moja nedávna šesťdesiatka nemohla byť iná. Oslavy sa natiahli a oslavovala som na troch miestach. Práve tá tretia oslava bola tu, na Slovensku. Pozvala som si aj kamarátov z Česka aj z Moravy, celú rodinu. Ja to milujem, rada spievam, rada tancujem.

Celá vaša rodina je taká temperamentná ako vy? Sú na vás pyšní?

Sú. Časť rodiny bola aj na premiére Princa mamáčika a veľmi pekne mi k nej zaželali. Ja som totiž mala povinnosti a už sme sa po premiére nevideli, tak mi napísali. Dojemne a veľmi milo všetko ocenili. Ja si ich názor vážim, nikdy na nich nezabudnem a vždy ich pozvem, keď niečo mám. Nie som namyslená, nemyslím, si, že som niečo viac ako iní. Máme sa radi. Jedna sesternica mi vždy píše: ty si pre mňa svetlo, inšpirácia, lebo to, čo robíš a ako to robíš, ma inšpiruje aj v mojej profesii. Ona je riaditeľka materskej školy.

Ako ste tak dlho vydržali bez herectva? Roky ste sa v Nemecku venovali inej práci, nechýbala vám vaša prirodzenosť – hranie?

To je ako keď vás zavrú do basy. Keď ste dobrý, tak vás skôr prepustia. Ja som sa snažila byť dobrá, ale tá väzba bola predsa dlhá – 28-ročná. No vtedy som to tak nepociťovala, nenudila som sa. Mala som rodinu, tri deti. A tie treba vychovať. Čas beží strašne rýchlo. Potom prišli vnúčatá, stále niečo bolo.

Herečka Jana Nagyová na premiére filmu Princ... Foto: Martin Hesko
Jana Nagyová Herečka Jana Nagyová na premiére filmu Princ mamáčik v Bratislave žiarila. Po boku kolegu Jana Budařa.

A človek môže svoj talent uplatniť aj v rodine. Skúšali ste to?

Presne tak. Talent vždy odovzdávame ďalej. Nemyslím si, že niekto musí byť hneď hercom, aby to robil, aby uplatnil svoj talent. Môj otec mi tiež odovzdal svoje nadanie. On bol muzikant, maľoval krásne obrazy, aj to je umelecký výkon. Teraz vidím na svojej vnučke, ako krásne maľuje, rada tancuje, tak ako som ja tancovala, keď som bola malá. Môže sa to prejaviť až v ďalšej generácii a môže to byť iný odtieň umenia. Talent sa vždy prejaví a pôsobí.

Pracovali ste s kozmetikou, predávali ste parfumy, aj tam ste talent dokázali uplatniť?

Áno, lebo to je voňavé. Musíte produkt ľuďom vedieť predať, a to je tiež umenie. Chcete, aby produkt ľudia spoznali, aby tomu uverili. Keď som robila prezentácie svojich parfumov, chystala som krásne tlačové konferencie pre novinárov. Oni sa už tešili, vždy to bolo komponované ako malý príbeh, film. Zažili so mnou vždy niečo nové.

Uprostred akej činnosti vás zastihla ponuka Jana Budařa vrátiť sa do filmu?

Bola som práve vo Viedni. Bola to veľmi ťažká fáza, tesne po covide. Chcela som ísť domov, ale svoju návštevu som niekoľkokrát musela preložiť, lebo som sa na Slovensko nevedela dostať. Nemohla som prísť ani do Rakúska. Zúril covid a s mamičkou to nebolo dobré. Bohužiaľ, ani som nestihla prísť, lebo už počas pandémie covidu mi umrela. Potom ma museli pustiť, lebo som mala v ruke úmrtný list.

V tom ťažkom období mi zavolal Jan Budař a ponúkol mi, aby som zasa hrala vo filme. Znova som ožila. Dal mi obrovskú šancu vrátiť sa do môjho sveta a navyše – hrať ženu, matku, ktorá dá synovi život. A zároveň som mala hrať Smrť, ktorá si ho raz vezme naspäť. To bolo priam magické prepojenie.

Obľúbili ste si aj postavu Smrti?

Nesmieme sa báť smrti. Obyčajne je smrť prezentovaná ako niečo, čoho sa bojíme, ale nemali by sme sa jej iba báť. Ona je vo filme prezentovaná ako žena, ktorá dala život a raz si ho zoberie. Život aj smrť, to je jeden svet. My sa len v rámci toho sveta presúvame, a to je pekná myšlienka.

Nebáli ste sa predsa len hrať Smrť? Nie ste poverčivá?

Priznám sa, že keď som si obliekla šaty Smrti, dostala som jej imidž, líčenie, bolo to zvláštne. Celú tú scénu som hrala so zavretými očami a to bolo veľmi pôsobivé, to som cítila.

Aj na viečkach ste mali namaľované oči, stále ste na princa upierali zreničky. Pôsobilo to strašidelne, ale aj príťažlivo.

Tak to malo byť. Bolo to démonické, ale aj krásne. Prežívala som to, vzhľadom na mamičkin odchod, ktorý bol čerstvý, veľmi intenzívne. Stála som na pľaci a zrazu mi prišlo ľúto. Jan to vedel, všetci mali pre moje city porozumenie. Emócie. Extáza. Potrebujete to dostať von a musíte aj plakať, človek si musí uľaviť. Bolo to tak aj pri filmovaní.

Trailer k filmu Princ mamáčík.

Vráťme sa k veselším veciam. Vraj sa stále kamarátite s herečkou Dagmar Patrasovou, ktorú poznáte od čias Arabely. Hrali ste spolu aj vo filme Smrť stopárok. Ste stále v kontakte?

Sme v kontakte, lebo z tímu Arabely už veľa hercov nie je medzi nami. Len hŕstka. Tiež práve v období covidu sme sa s Dádou veľmi zblížili, lebo aj ona bola sama a opustená. Ja som mala manžela, ona nie, ten bol inde, tak sme si písali, telefonovali a – teším sa – zostalo nám to. Voľakedy o nás písali, že sme konkurentky a že sa nenávidíme. To nikdy nebola pravda.

Už sme naznačili, že vás čaká nakrúcanie nového filmu. Bude o trénerke Hilde Múdrej a Ondrejovi Nepelovi. Neobáva sa váš manžel vášho pokračujúceho návratu pred kameru a slávy, čo sa črtá?

To sa obáva! Pretože je zvyknutý, že sme spolu 24 hodín denne. V rozprávke Princ mamáčik to bolo len sedem filmovacích dní, ktoré som absolvovala mimo domu, to sa dalo, ale už mi povedal, že má obavy. Dúfa vraj, že to nebude priveľa dní. Že nebudem stále preč.

A tá sláva a popularita! To je nebezpečné!

Sláva mu neprekáža. Len nech vraj zostanem taká, aká som. To, že som prirodzená, ma vraj robí tým, čím som, a preto ma vraj má on aj ostatní radi. Oceňuje, že som normálna. No ja som naozaj nikdy nebola star ani celebrita, mňa to ani nezaujíma, ani to nepotrebujem. Nepotrebujem niekomu niečo dokazovať.

Už som dokázala dosť, dosť som v živote prežila. Chcem len hrať, a to tak, aby ľudia nevnímali mňa ako Janu Nagyovú, ale ako tú postavu, ktorú stvárňujem. Či už to bude Hilda Múdra alebo kráľovná Ludmila, alebo čokoľvek iné, čo ešte príde. Manželovi som sľúbila, že sa budem snažiť, aby som ho nemusela veľa opúšťať. A keď budem točiť Hildu Múdru, príde aj on a bude so mnou na Slovensku.

Film bude iste zaujímavý. Viete dobre po nemecky, aj to bol predpoklad, ale čo ešte zapôsobilo? Ako ste sa dostali k tejto úlohe, ktorá vám plní túžbu po športovaní na ľade?

Niekto hovorí, že asi čarujem prsteňom. Náš život je ale naozaj začarovaný kruh. Snívala som o rôznych postavách, ale o Hilde Múdrej som neuvažovala nikdy. O nejakej krasokorčuliarke možno, ale toto bola trénerka! No plní mi to sny aj o krasokorčuľovaní. Však to sa bude naozaj odohrávať vo svete ľadu. Jakub Červenka, ktorý bude film režírovať, bol koproducentom filmu Princ mamáčik. On nakrútil aj film Hovory s TGM, kde hral aj Martin Huba a tiež Jan Budař. Je to aj takto prepojené.

Jakub Červenka už projekt filmu o Ondrejovi Nepelovi a Hilde Múdrej tiež dosť dlho nosil v hlave. Raz mi povedal, že na Ondreja už robil castingy, ale že Hildu ešte nemá. Rozprával mi o tom, keď ma viezol z Česka na Slovensko, lebo on má manželku Slovenku. A ja že – aká je to krásna téma! Priznala som sa, že som vždy chcela byť krasokorčuliarkou. Nechal ma hovoriť, ale svoj zámer mi neprezradil. On už vtedy vedel, že mi Hildu ponúkne, ale chcel to nechať až na obdobie po Mamáčikovi. Potom mi zavolal a ponúkol mi postavu trénerky Ondreja Nepelu Hildy. Bola som unesená.

Vyhovuje vám aj spoluhráč, predstaviteľ Ondríka?

Mali sme spoločný kasting, či nám to bude spolu s Adamom Kubalom ladiť. Keď sme sa nafotili, vyšli neuveriteľné snímky. Materinskosť, starostlivosť, milota, oddanosť. To všetko sa ukázalo na snímke. Adam Kubala sa na Nepelu celkom podobá. On študuje réžiu, ale už trénuje krasokorčuľovanie a balet. Ja nemusím vo filme skákať na ľade, to trénerka nerobila.

Bola na štadióne do osemdesiatich rokov a chodila po ľade v čižmičkách. Ja ale musím stvárniť najmä to, čo pre toho Ondríka znamenala. A zasa sme pri téme materstva. Ona bola ako jeho mama. Zároveň kráľovná krasokorčuľovania. A on – vlastne tiež mamáčik. A sme doma. Téma pokračuje. To mi sedí.

Fotografia z kamerových skúšok - na snímke... Foto: BONTONFILM
Jana Nagyová a Adam Kubala Fotografia z kamerových skúšok - na snímke vľavo Hilda Múdra a Ondrej Nepela, na snímke vpravo herci Jana Nagyová a Adam Kubala.

Spomenuli ste čižmičky pani Hildy. Vraj budete mať oblečený vo filme aj jej odev a účinkovať budú aj iné jej veci?

Rozprávala som sa o tom so synom Hildy Múdrej Pavlom. Telefonovali sme si, boli sme spolu jesť, hrali sme golf, prerástlo to do priateľstva. Medzi rečou spomenul, že budú niečo robiť s pozostalosťou. A ja hovorím, že by bolo dobré zachovať napríklad šaty, lebo sú to originály. Dajú sa prešiť a použiť. Takže on filmu poskytol veľa kostýmov a doplnkov, ktoré pani Hilda nosila. Mala rada brošne, koráliky, perly, nosila pekné šaty. Bola to dáma, a tak sa teším, že v tom budem môcť hrať.

Kedy film uvidíme?

Ešte len začneme na budúci rok nakrúcať, ale ja tým už žijem a veľmi sa teším. Najbližšie roky sú výročné – Ondrej Nepela získaval pred polstoročím prvenstvá na majstrovstvách sveta i Európy, ale toto je téma nadčasová.

Jana Nagyová

Narodila sa 9. januára 1959 v Komárne. Od desiatich rokov vyrastala v Bratislave, kde vyštudovala konzervatórium (hru na klavíri a spev). Bola členkou Poetickej scény v Bratislave. V roku 1979 hrala vo filme Smrť stopárok a v televíznom seriáli Václava Vorlíčka Arabela postavu princeznej, ktorou sa preslávila. Hereckú kariéru však prerušila a žila ako podnikateľka v Nemecku. Teraz sa vrátila k filmovaniu vďaka Janovi Budařovi, ktorý ju obsadil do rozprávky Princ mamáčik. Chystá sa na úlohu krasokorčuliarskej trénerky Hildy Múdrej.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #film #rozhovor #Jana Nagyová #Arabela