Vyberali ste si témy podľa svojho záujmu, alebo vám ich pridelili autori projektu? Všetky tri námety vás rovnako zaujali?
Mal som možnosť vybrať si z tém, ktoré sú mi blízke a o ktorých som chcel natočiť dokument, za čo som vďačný. Všetky tri témy boli pre mňa veľmi pútavé a chcel som sa o nich práve cez prácu na dokumente dozvedieť čo najviac. Takže je v tom aj vlastná dychtivosť po pravde, pátral som, ako to v skutočnosti bolo.
Foto: RTVS
Narodili ste sa v roku 1968. Spomínalo sa u vás v rodine na tie chvíle? Dostalo sa niečo z vašich osobných pocitov do filmu, alebo je to prísne dokumentárna snímka?
V rodine sa o roku 1968 príliš nerozprávalo. Rodičia sú veriaci a my sme boli počas komunizmu pokrstení, mali sme sväté prijímanie aj birmovku, ale zároveň som bol aj iskrička a pionier. Vtedy som veľmi nerozumel tomu, prečo nemôžem hovoriť o tom, že chodíme do kostola. Až teraz, s odstupom času, som pochopil bizarnosť situácie. Tak si myslím, že o roku 1968 sa u nás nerozprávalo, lebo nás rodičia chránili. Radšej, aby sme o tom niekde nerozprávali a nedostali sa do problémov. Až po roku 1989 mama spomínala dubčekovské rožky. Piekli sa vraj v roku 1968 väčšie než iné a mama tiež hovorila o hukote lietadiel a tankov.
Foto: RTVS
Je téma stále aktuálna aj pre vás osobne?
Moje osobné pocity sa do filmu pretavili aj tým, že keď sme sedeli v strižni a Rusi zaútočili na Ukrajinu, boli to tie isté postupy ako v roku 1968. Len teraz sme to mali v priamom prenose. Nemohli sme robiť nič, len ten film postrihať, aby sme ukázali, že história sa opakuje a za demokraciu treba dennodenne bojovať. Dezinformácie, ohlupovanie, klamstvá, snaha po diktátorskej moci, tie sú tu aj dnes, ale môže sa to zmeniť, aj keď sa nám to teraz zdá nemožné. Takisto nemožné sa to zdalo ľuďom v tej dobe. Takže cyklus prichádza síce neskoro, ale predsa. A je veľmi dôležitý, lebo snaha po diktatúre ostáva, iba sa vplyvom technologickej vyspelosti dnešnej doby zmenili jej metódy.
Foto: Archív SFU / RTVS
Rok 1968 je výdatne zdokumentovaný, umožnila vám téma prísne tajných informácií odtajniť ešte niečo nové? Prekvapilo vás niečo pri práci na tomto filme? Môžu čakať prekvapenia aj diváci?
Myslím, že aj v tom je tento cyklus jedinečný, objavia sa v ňom nové skutočnosti, doteraz nepoznané. Je to tým, že je na tie udalosti nazerané cez optikou ŠtB. Inakosť pohľadu na tieto udalosti prinášajú aj nepoznané príbehy ľudí, ktorí boli perzekvovaní ŠtB. Takže diváci zažijú a uvidia niečo iné ako tradične, nielen notoricky známe archívy a komentáre, ale dozvedia sa cez aktivity ŠtB ešte obludnejšie a hrozivejšie fakty tej doby. ŠtB ako polícia, ktorá mala za úlohu udržať komunistov pri moci, používala tie najviac neľudské praktiky. Takže diváci budú až prekvapení, čo všetko sa dialo. Bežný občan o tom ani len netušil – a netuší dodnes.
Čítajte viac Šéf tajných generál Alojz Lorenc zaváhal len pri otázke o morálke
Spracovali ste všetky tri dokumenty – 1968, Hranica a November v jednom štýle, alebo ste pri každej snímke zvolili inú kompozíciu? Vraj má každý diel svojskú vizuálnu estetiku, aj v súvislosti s dobou, o ktorú ide. Na čom ste postavili po tejto stránke svoje dokumenty vy?
Svoje filmy som sa snažil postaviť na osobných príbehoch ľudí. Cez ich utrpenie, ale zároveň odvahu v tej dobe, som chcel precítiť neslobodu a zvrátenosť vtedajšieho režimu. Ja som ešte režim zažil a to obdobie som vnímal ako veľmi pokojné. Ľudia spokojne chodili do práce, všetko bolo jasné, budúcnosť ružová. Pri spracovaní materiálov a nakrúcaní som zistil, aká to bola nehumánna doba, zločinecký režim siahajúci na ľudské slobody a životy. Preto si myslím, že individuálne príbehy vedia zasiahnuť diváka najviac, tak pochopí dobu bezprávia a totality. Veď ešte v polovici osemdesiatych rokov, keď sa zdalo, že už režim padá, na hraniciach umierali ľudia, ktorí utekali za slobodou…
