Herečka Hana Vagnerová: O ženskej sexualite sa hovorí málo

Ako ste sa dostali k úlohe v snímke Hranice lásky?

Spoločne sme na tom pracovali takmer šesť rokov. Bola som už na počiatku projektu, od vytvárania scenára až po výsledok.

Ako vznikol samotný námet?

S Tomaszom nás zaujímalo, akým spôsobom môže byť človek vo vzťahu úprimný a slobodný, ako dokážeme či nedokážeme komunikovať, ako si nastavujeme hranice. Téma otvoreného vzťahu sa nám zdala veľmi symbolická, pretože ide o veľký míľnik. Zároveň sme si počas písania museli klásť množstvo otázok my sami – či by sme to dokázali, ako by sme to vnímali.

Bolo to pre nás náročné, aj samotnú tému vnímam ako nevykomunikovanú v spoločnosti, ľudia nevedia, ako na to reagovať. Je trochu ohrozujúce pýtať sa samých seba takéto otázky. Ide teda o tému, ktorá nás na viacerých stupňoch inšpirovala.

Mali ste pred týmto projektom predsudky voči polyamorným vzťahom?

Nemali sme s nimi veľa skúseností, takže sme voči tomu boli dosť uzatvorení. Preferovali sme spôsob života, ktorý sme dovtedy poznali, a mali sme pocit, že keď niekto žije v polyamornom vzťahu, tak to zákonite musí dopadnúť zle. Aby sme boli schopní scenár napísať, museli sme si dať klapky z očí dole a úprimne sa pýtať sami seba, ako to vnímame. Začali sme sa aj schádzať s ľuďmi, ktorí žijú v otvorenom vzťahu. Vnímali sme, ako to prežívajú. Niektorí z nich pôsobili naozaj slobodne a oveľa šťastnejšie, než viacero mojich kamarátov v monogamných vzťahoch, niektorí zasa až tak veľmi nie.

Potom sme riešili fakt, že ide o veľmi individuálne rozhodnutie a že aby to nejakým spôsobom fungovalo, musí byť človek k sebe čo najúprimnejší a najskôr to vykomunikovať s partnerom, aby sa nedostal do štádia, keď mu je to nepríjemné, ale nedokáže si to priznať. Z toho potom môže plynúť agresivita či frustrácia.

Vraj ste sa plánovali zúčastniť na swingers párty. Ako to napokon dopadlo?

(smiech) Chceli sme vedieť, ako títo ľudia žijú, ale bol to nápad, ktorý sa nikdy nezrealizoval. Tak, ako keď hráte vraha, nemusíte nutne zavraždiť desať ľudí, tak ani pri tomto nám nechýbala skúsenosť. Ale stretli sme sa s ľuďmi, ktorí na swingers párty chodia, a pýtali sme sa ich, ako to prežívajú.

Je niečo, čo vás na ich skúsenostiach prekvapilo?

Prekvapilo ma, že som začala vnímať to, ako naša spoločnosť oveľa viac toleruje neveru. S tým je oveľa vyrovnanejšia. Často vieme o nejakých kamarátoch, ktorí niekedy boli neverní, a nemáme k nim taký odsudzujúci postoj, ako keď vám niekto povie, že žije v otvorenom vzťahu. Zdalo sa mi to veľmi paradoxné, pretože ich filozofia vychádza z toho, že práve veľa monogamných párov si vzájomne klame a oni sa rozhodnú komunikovať, sú v tom veľmi otvorení. Je to náročné, pretože môžu žiarliť, je tam tiež riziko, že prídu o svojho partnera, ale zase žijú oveľa autentickejšie.

Preto považujem za zaujímavé, že naša spoločnosť na to reaguje ako na niečo oveľa extrémnejšie a je voči tomu veľmi nevraživá. Veľa ľudí sa o tom ani nechce baviť, je im to nepríjemné, najradšej by to neriešili alebo na to majú vyslovene čierno-biely názor. Ešte predtým, než sa s niekým takým zoznámia. Je to veľmi zaujímavý fenomén a tým, že to nemáme dostatočne odkomunikované a neprebehla k tomu diskusia, je to pre ľudí náročné a majú z toho strach.

Aj my s Tomášom sme spočiatku mali z tejto témy obavy. Keď sme boli niekde na festivale, po uvedení filmu prebiehali veľmi dlhé diskusie, čo je jedna z mojich najobľúbenejších častí premietania. Diskusie niekedy trvali aj dve hodiny a ľudia k tomu stále mali čo povedať, zamýšľali sa nad vlastným životom.

Myslíte si, že sa o sexualite a jej rôznych podobách hovorí v Česku a na Slovensku dostatočne? Možno aj filmy by u nás mohli byť odvážnejšie.

Úplne s vami súhlasím. Myslím si, že sa u nás o tom hovorí málo. Rada by som videla viac filmov, ktoré idú v tomto smere do hĺbky a kladú otázky. Istým spôsobom tieto veci riešime všetci – nemyslím polyamoriu, ale to, ako fungovať vo vzťahu, ako komunikovať svoje potreby, ako riešiť krízu a podobne. Dnešná generácia už to nechce prvoplánovo prijímať s tým, že „takto to chodí, vzťah je ťažký a je normálne, že chlap má milenku“. Hľadajú odpovede, ako by to mohli zlepšiť.

Mne osobne sa na filme páčilo, že muž bol ten, ktorý túžil po stálosti a ženu to, naopak, ťahalo k neviazanému sexu s viacerými partnermi – to je v istom zmysle prelomové. Ako to vnímate?

Som rada, že to hovoríte, lebo to vidím podobne. Klasické vyjadrenie vzťahu vyzerá tak, že žena sa doma trápi a muž je ten, ktorý si to užíva. Nemyslím si, že takto to je v realite bežné. Všeobecne sa o ženskej sexualite hovorí veľmi málo. Ide o klišé, že chlap má milenky, zatiaľ čo žena je doma a vychováva deti. Sú to názory, ktoré, ako sa ukazuje, nie sú úplne stopercentne pravdivé.

Foto: Filmtopia

Hranice lásky Jej partnera stvárnil vo filme Matyáš Řezníček.

Ako prebiehalo samotné natáčanie? Mali ste k dispozícii aj kouča intimity?

Nemali a bolo to v tomto smere náročné. Nešlo totiž ani tak o nahotu, ale o navodenie intimity medzi párom. Chceli sme docieliť, aby mal divák pocit, že s tým párom žije. Aby mu to pripomenulo scény uvoľnenosti a niečoho, čo zažil so svojím partnerom, s ktorým má svoj vlastný svet. Nepozeráme sa na ten pár z diaľky, ale sme veľmi blízko. Chceli sme, aby si ľudia začali klásť rovnaké otázky ako tento pár.

Tomasz to navyše točil dosť zblízka, používali sme zábery na telefón. Odhaľovanie duše je často oveľa náročnejšie ako odhaľovanie nahého tela. Tomaszovi som ale verila, pretože som s ním pracovala na scenári dlho a vedela som, že mu nejde o žiadnu vulgárnosť, ale o vyrozprávanie intímneho príbehu. Navyše som videla jeho krátky film, ktorý bol tiež veľmi tematicky výrazný a mohol dopadnúť veľmi vulgárne, ale nedopadol.

Tomasz sa pred natáčaním stretol s každým hercom zvlášť, aby v nich vyvolal dôveru. Pre každého herca to bol totiž istým spôsobom risk, pretože Tomasz bol debutant, navyše téma aj jej stvárnenie boli riskantné. Bolo to teda naozaj o Tomaszovej osobnosti, ktorá ľudí dokázala presvedčiť. Vďaka tomu sme zvládli aj intímne scény, ktoré síce boli náročné, ale nikto z nás nemal pocit, že by to niekto zneužíval. Na pľace bol cítiť veľký rešpekt.

S Matyášom Řezníčkom, ktorý v snímke stvárnil vášho partnera, ste sa pred natáčaním poznali?

Spoznali sme sa až na kastingu. Odporučil nám ho režisér Olmo Omerzu, Tomaszov veľký kamarát. Videl ho hrať v Národnom divadle a hovoril, že je naozaj talentovaný. Pozvali sme ho na hereckú skúšku, aby sme vedeli, či sa na mňa dokáže napojiť. Potom bolo úplne jasné, že to bude on. Okrem toho, že ide o výborného herca, tak sme mali aj dobrú chémiu.

Foto: Filmtopia

Hranice lásky Hana Vagnerová ako Hana v snímke Hranice lásky.

Čo by ste chceli, aby si ľudia odniesli z kina?

Bola by som veľmi rada, keby sa začali sami seba pýtať a úprimne si odpovedať, ako to vlastne majú – čo by chceli, čoho sa boja, prečo nerobia to, čo by chceli, prečo to nedokážu povedať svojmu partnerovi. Ideálne by bolo, keby to rozprúdilo komunikáciu medzi ľuďmi. To by bolo úplne to najlepšie, čo by sa mohlo stať.