Počítali ste gratulácie, koľko ľudí vám dnes doobeda zavolalo k narodeninám?
Okolo dvadsať.
Ako oslavujete? Alebo z narodenín nerobíte veľkú udalosť?
Robieval som udalosti do šesťdesiatky. A pri šesťdesiatke, to sme oslavovali vyše sto ľudí z divadla aj širokej rodiny. Ale teraz po ďalších desiatich rokoch som to troška prehodnotil a oslavujem, keď je na to nálada.
Tempo však nezvoľňujete, stále máte čo robiť?
Mám pocit, že by som zvládol oveľa viac. Odhodlanie a energiu stále mám.
V SND hráte v troch predstaveniach – Leni, Bál a Pred západom slnka. Ako sa vám hrá inscenácia o Hitlerovej fotografke a kameramanke Leni Riefenstahlovej, keď už v nej neúčinkuje vaša obľúbenkyňa Mária Kráľovičová? Je to iné?
V čomsi to je iné, Mária mala a má svoje kúzlo, šarm múdrej dospelosti, bolo tam cítiť jej osobnú ľudskú dominanciu. To sa nedá zahrať, naučiť – to je čosi vrodené, zažité a neopakovateľné.
Spomínam si, ako ste raz Marínu Kráľovičovú na akomsi divadelnom podujatí niesli na rukách…
To mala životné jubileum a oslavovali sme vo veľkom v divadle. Na javisko viedol mostík, ja som ju vzal do náručia a preniesol ju na javisko, kde som jej zavinšoval. Vtedy mala tuším deväťdesiat. S Marínou sme si sedeli typovo, povahovo, náladovo. Ona mala a má mladícku dušu a srdce, bola a je pre „každú srandu“. Hovorila, že je Mara z Čárú, keďže pochádza zo záhorskej obce Čáry.
Pozrite si zábery z divadelnej i televíznej kariéry herca Ľubomíra Pauloviča, ktorý zajtra oslávi 70. narodeniny.
Predstavenie Leni malo premiéru v roku 2013, ale máte šťastie na viacero dlho hraných predstavení – Bál sa hrá od roku 2014, Pred západom slnka od 2018. Sú tieto inscenácie vždy iné?
Ani veľmi nie, závisí od atmosféry v hľadisku, ako je publikum zvedavé na divadelný zážitok. Niekedy cítite akoby nezáujem, ticho, ale potom spontánne zatlieskajú a postavia sa, pretože počas predstavenia to prežívali silno vo vnútri a až potom emócie prejavili navonok.
Ktoré predstavenie bolo pre vás nezabudnuteľné v SND?
Chrobák v hlave, ktorého sme hrali 27 rokov.
Foto: archív SND
Nešiel vám za 27 rokov Chrobák v hlave aj na nervy? Alebo ste sa naň vždy tešili, vediac, že úspech je zaručený?
Herci si niekedy tak vzdychli, bože, zasa Chrobák, už 15 rokov, potom 20 rokov, 25 rokov. Ale vždy sme to zahrali napokon s oduševnením a radi.
Účinkovali ste aj v mimoriadne populárnom muzikáli Na skle maľované. Viete, čím to je, že sa inscenácia udrží v takej diváckej obľube?
Je to ako každý hodnotný počin – úspešné predstavenie musí mať dobrú predlohu, musí byť dobre napísané, dobre zrežírované a dobre odohrané hercami.
Hrali ste v mnohých seriáloch, neberiete ich tak, že nedosahujú úroveň divadla, však?
Tak to bolo možno začiatkom 90. rokov, spomínate si na seriál Jednoducho Mária? Ale aj ten mal množstvo divákov a dal sa pozrieť s úsmevom na tvári.
Pred časom sme vás videli napríklad ako barmana v komediálnom seriáli Delukse. Bavila vás táto rola?
Veľmi, keby ma neboli prijali na herectvo, mal som ambíciu stať sa hotelierom. Aj som chodil dva týždne na hotelovú školu do Piešťan, ale medzitým robili dodatočné herecké skúšky na VŠMU. Vtedy ma prijali.
Foto: TV JOJ
Počula som vašu historku, ako ste na hereckých prijímačkách mali pred Mikulášom Hubom takú trému, že ste zo seba nedostali ani mäkké f. Viete si predstaviť, že by ste dnes chytili takú trému, že zo seba nič nedokážete dostať?
Už ani nie, hoci niekedy mám v žalúdku také trémové tremolo – ale to len keď je premiéra alebo niečo veľmi dôležité.
Na ktorý zo seriálov, kde ste účinkovali, ste hrdý, že sa naozaj podaril?
Keby bolo keby a Pod povrchom.
Okrem Martina, kde ste s divadlom začínali, ste pôsobili svojho času aj vo Zvolene ako umelecký šéf činohry…
Áno, vo Zvolene som režíroval asi osem inscenácií v období od roku 1990 až do 2002 či 2003. Začiatkom 90. rokov som bol umeleckým šéfom a potom som tam hosťoval. Stretávame sa občas, teraz sa tam zmenilo vedenie. Dúfam, že sa tam budem môcť znovu občas objaviť ako režisér.
Kedysi ste šéfovali aj Činohre Slovenského národného divadla, však?
To je kapitola, ktorá potrebuje viac času a priestoru, takže o tom niekedy nabudúce.
Čítajte viac Ľudovít Ludha spieval aj pre kráľovnú Žofiu. Zo SND ho však vyhodili
Vyskúšali ste si aj šéfovanie obci, v rokoch 2006 až 2010 ste boli starostom v rodnej obci Prašice v Topoľčianskom okrese. Štyri roky vám stačili?
Aj som chcel pokračovať, ale spoluobčania si to našťastie rozmysleli. Prvé štyri roky som riešil niektoré záležitosti v obci, ako školu, domov dôchodcov, ulice a cesty, kultúrny dom. Potom som chcel pokračovať v obnove autokempingu Duchonka – to už sa nepodarilo. Mnohé z toho, čo som v obci urobil, sa mi podarilo zrealizovať získaním a prečerpaním približne 80 percent eurofondov a rôznych iných dotácií. Mnohí starostovia okolitých obcí mi hovorili, aby som s nimi chodil vybavovať záležitosti. Vraveli mi, že ku mne sa na úradoch správali inak ako k nim. Občas som pomohol aj im niečo vybaviť a sprostredkovať.
Raz ste sa vtipne vyjadrili, že politika a divadlo majú k sebe blízko – všetko je to jedna veľká komédia. Nie je to niekedy aj tragédia?
Väčšinou je to komédia, sem-tam tragikomédia a niekedy aj tragédia, ale netreba to brať tak vážne. Snažím sa byť optimista, vidieť a riešiť problémy s nadhľadom a ak sa dá, aj s humorom.
Tak poďme k príjemnejším veciam, vraj máte režijné plány s lyrizovanou prózou. Čím vás zaujala Poviestka od Dobroslava Chrobáka?
Napísal som podľa nej filmový scenár a chcel by som ho aj zrežírovať. Je to príbeh starého otca a vnuka. Dedo nesie svojho čerstvo narodeného vnuka z dediny do hôr, ďaleko od civilizácie. Začína sa to jeho slovami: Panebože, odnášam tohto môjho vnúčika ďaleko od zloby ľudskej, ktorého moja dcéra počala v tebou nepožehnanom zväzku a vzala si z nešťastia život, lebo celá dedina ju odsúdila. Ja tohto môjho vnuka budem vychovávať v láske k bohu a prírode ďaleko od zloby.
Máte už do filmu vyhliadnutých aj hercov?
Ešte nie, ale predstavujem si Bolka Polívku ako deda, chlapca ešte nemám.
Je teraz dopyt po lyrizovanej próze? V kinách bodovali Švantnerove Piargy, v SND ste pred časom hrali Nevestu hôľ…
Myslím si, že je. Posledné dlhé roky sa lyrizovaná próza málo objavovala. Ľuďom sa to podľa mňa žiada, aj preto, že vo svete je to zriedkavé. Poznajú ju najmä vo Francúzsku, kde vlastne vznikla, a u nás sme ju prebrali niekedy v 30. rokoch a dali jej náš osobitý charakter. Potom sa lyrizovaná próza rozvinula v literatúre v Latinskej Amerike, tam sa to nazývalo magický realizmus.
Aká je šanca, že sa vám to podarí zrealizovať?
Scenár mám, teraz treba získať najmä financie, nájsť vhodné prostredia, hercov a realizačný tím.
Praje dnešná doba slovenským filmom?
S touto tematikou veľmi nie, lebo mnohé televízie sú viac komerčne zamerané. Ale mám aj scenár na komédiu, to má možno väčšiu šancu. Ako prvú by som však radšej robil tú lyrizovanú prózu. Možno by však komédia bola na začiatok lepšia, tá by mohla niečo zarobiť a mohli by sme nakrútiť aj film s názvom Návrat do života podľa poviedky Poviestka Dobroslava Chrobáka.
Prezraďte, o čom by bola vaša komédia.
Scenár je z divadelnej hry anglického dramatika, režiséra, herca Raya Cooneyho. Prostredie divadla poznal zo všetkých strán, takže hra má neskutočnú komediálnu výstavbu. Srší v nej jeden gag za druhým, a keď si diváci myslia, že už ich nemá čím prekvapiť, znova ich šokuje. Komédia sa volá Poplach v hoteli Westminster – ide o vládny hotel v Londýne.
Majú dnes diváci chuť skôr na ľahšie žánre, lebo majú ťažký život?
Myslím si, že nemáme až taký ťažký život, veď keď sa ohliadnete do minulosti a poprehŕňate sa v análoch, zistíte, že sa máme veľmi dobre. Vraví sa, že keď je koze dobre, ide na ľad tancovať. Samozrejme, že skvelá komédia máva u divákov väčší úspech. Je to trošku smutné, lebo si myslím, že chtiac nechtiac pri menšom záujme o dramatické dielo sa splošťuje vkus diváka.
V čom ste vy rád hrali?
Bolo fajn, keď sa striedali komédie s inými žánrami.
Aj ste niečo zo svojej tvorby spätne ľutovali, že ste sa do toho pustili?
Nie, vždy si spomeniem na slová Evy Krížikovej, našej vynikajúcej herečky a spolupútničky Márie Kráľovičovej: Som herečka, musím zahrať všetko. Mala by som – a teda aj musím.
Dokáže dobrý herec slabší titul podvihnúť či zachrániť?
Stáva sa to, veď herci idú s kožou na trh, nikto neposudzuje autora, aký dobrý či zlý bol scenár.
Foto: Jana Nemčoková
A na čo zo svojej tvorby ste najviac hrdý?
V divadle začiatkom 90. rokov sa mi na Malej scéne podarilo získať veľmi priaznivý divácky ohlas postavou Caligulu v rovnomennej hre Caligula. Pokiaľ ide o komédiu, tam som hrdý na Chrobáka v hlave. Veľmi rád si spomínam na svoju prvú réžiu v profesionálnom divadle. Bolo to práve v SND. V roku 1987 som tam režíroval veľmi peknú rozprávku Popoluška a princ. Potom som režíroval vo všetkých slovenských profesionálnych divadlách, z ktorých najviac réžií bolo vo Zvolene. Najúspešnejšie boli divadelné komédie Poplach v hoteli Westminster I a II. Viacerí diváci sa spontánne vyjadrili, že tieto komédie videli niekoľkokrát. Jeden divák mi povedal, že na každej z tých komédií bol vyše 20-krát.
Začiatkom 90. rokov ste hrali aj v Jakubiskovom filme Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Po rokoch vám dal úlohu vo svojom pokračovaní rozprávky o Perinbabe, potešili ste sa?
Je mi ľúto, že to boli len menšie postavy, s Jakubiskom sa pracovalo výborne, rád by som sa s ním ešte stretol pri zmysluplnej robote. Páči sa mi jeho poetika. Vo filme Perinababa a Dva svety hrám šľachtica, ktorý otvára celý príbeh prológom a potom ho zasa uzatvára epilógom.
Keď sme pri rozprávkach, už ako jedenásťročný ste hrali v rozprávke Radúz a Mahuliena. Rozprávky máte rád dodnes, neberiete ich ako niečo umelecky a divácky menej hodnotné?
Vôbec ich nepodceňujem, práve naopak. Pre deti treba hrať čo najviac dobrých rozprávok a príbehov, aby nám nezvlčili, aby sa emocionálne a vedomostne rozvíjali. Treba robiť rozprávky aj pre dospelých, lebo v každom dospelom je aj kúsok detskej duše. A do divadla chodia deti väčšinou s rodičmi, rodič sa nemusí „trápiť“, keď zažije niečo zmysluplné a pripomenie mu to detstvo. Mnohí diváci veľmi vďačne prijmú rozprávku.
Na akej rozprávke ste boli naposledy vy?
Na tej, čo som režíroval (smiech). Ale nie… Bol som aj na takých rozprávach, čo režírovali iní.
Ľubomír Paulovič
Narodil sa 7. novembra 1952 v Prašiciach. Vyštudoval herectvo na VŠMU. Pôsobil v Divadle SNP v Martine, v Slovenskom národnom divadle a ako umelecký šéf činohry DJGT vo Zvolene. Okrem herectva sa venuje divadelnej a televíznej réžii. V STV režíroval filmy Maškaráda, Pod agátmi či Zuzka Turanová. Diváci ho však vnímajú predovšetkým ako vynikajúceho filmového a televízneho herca: Otec, Noční jazdci, Pásla kone na betóne, Hody, Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, …kone na betóne, Peacemaker, Ako divé husi, Konečná stanica, Ticho, Nech je svetlo, Ostrým nožom. Hral aj v seriáloch Panelák, Keby bolo keby, Pod povrchom, Delukse, Prázdniny. Uvidíme ho aj v Jakubiskovom filme Perinbaba a Dva svety. V SND hrá aktuálne v inscenáciách Leni, Bál a Pred západom slnka.
