Keď je scenár vymyslený
Filmový príbeh nachádza Matúša v každodennej rutine, ktorú zdieľa komorne s nevlastným bratom. Zarábajú si na ulici spoločným hraním na veľký kontrabas. Matúšove sú struny, Dávid (Vojtech Zdražil) ťahá slák. Ich zacyklené dni narušia dve stretnutia. Keď Matúš stretne bývalého spolužiaka, dnes úspešného muzikanta a biznismena, šancu vykročiť z profesijnej stagnácie chytí za pačesy. Znamená to však rozchod s bratom, ktorý začne pomáhať novej kamarátke Lenke (Judit Bárdos) vo viedenskom domove pre seniorov. Ich cesty sa opäť spoja, až keď je neskoro na čokoľvek.
Plastic Symphony je Lehotského tretím celovečerným hraným filmom. Pri Zázraku a Nine v režijnej koncepcii vychádzal z dokumentárnej praxe. V komornej dráme o nenaplnených túžbach postavenej na ostrých kontrastoch sa však vzdialil od sprostredkovanej či osobnej skúsenosti. Spolu s kameramanom, autorom námetu a spoluscenáristom filmu Timotejom Križkom podľahli kúzlu imaginácie a s ľútosťou musím skonštatovať, že ich fiktívnemu príbehu chýba naliehavosť. Zvolené umelecké stvárnenie tiež nepodporuje silu výpovede.

Od prvého záberu, v neprirodzenom chvení hlasov hlavných hercov a ich neschopnosti nájsť a interpretovať charakter svojich postáv, sa stráca celý zmysel videného. Atmosféra je vyvolávaná ako duchovia zo záhrobia snímaním Matúšovej zadumanej tváre v dômyselne komponovaných jednozáberovkách. Hĺbka charakteru a z toho vyplývajúce motivácie sa v Plastic Symphony rozpúšťajú v pragmatickej a neosobnej maniere. A pritom práve jeho vnútorný konflikt a z toho vyplývajúce napätie medzi ním a svetom chceli byť dominantou filmu.
Spomínanú naliehavosť hlavného hrdinu prehlušuje škrabanie scenáristického pera. Pomyselne hučí dokonca i kamera a smutný pohľad mĺkveho protagonistu. Ten je síce tragickou postavou ako vystrihnutou z Dostojevského, no ani raz nedostane priestor ožiť. Snaha o oddramatizovanie rozprávania, dôraz na výtvarno, choreografiu pohybu či dômyselné rozvrhnutie mizanscén mi ako diváčke nadmieru imponuje, ale v prípade Plastic Symphony náznaky či snaha o prehováranie telom (kamery, herca, hudby, emócie) nemá dostatočne silný kontext. Medzi riadkami je prázdno, lebo v Matúšovi je prázdno.

Ostré kontrasty, ktoré porežú
Ďalšia výčitka sa týka doslovnosti. Všetko dôležité pre naše orientovanie sa v logicko-kauzálnej následnosti, príčinách, prehistóriách postáv a v ich vzťahoch sa dozvieme prostredníctvom dialógu, umelo a veľmi otravne. Rozuzlenie kľúčového bratského vzťahu, ktoré nebudem prezrádzať, našli tvorcovia v scenáristickom klišé. Dialógy – hoci z úst zahraničných hercov v inom, než slovenskom jazyku znejú menej toporne – sú umelé a neodzrkadľujú naturel postáv.
Medzinárodný rozmer nesporne podnecuje kulisa Viedne. Prepychové koncertné sály kontrastujú s druhou stranou rakúskej reality – s domovom pre seniorov. Bratislava je ukázaná ako provinčná, nedovoľuje rozvíjať talent. V domove seniorov, kde Lenka zapojí ako pomocnú ruku Dávida, je život – hoci pre mnohých a mnohé sa tu končí – vrúcnejší a úprimnejší. Matúš si už sediac na sedadle spolujazdca v luxusnom aute vytvára bariéru s okolitým svetom ulíc, kde sa ešte nedávno skrýval ako pouličný hudobník pred dažďom pod igelitom.

Lehotský a Križka postavili tému na evidentných kontrastoch, čo deklarujú aj charakteristikami bratov, ich odlišným výzorom aj hodnotami. Nachádzajú zmysluplné a silné obrazové metafory, aby pomenovali vyprázdnenosť úspechu aj krásu všednosti, ktorá Matúšovi v zaslepení túžbou preteká pomedzi prsty. Ich interpretácia však neprekvapuje, skôr opakujú stereotypy a umelý príbeh ústi do očakávaného záveru. Ako hlavnú tému vnímam hľadanie naplnenia a počas neho sa Matúš dopracuje k revízii svojich hodnôt, zistí, na čom záleží. No v Plastic Symphony sa všetko uzavrie akosi bez účasti tých, ktorých sa príbeh týka. Matúš pochopí, čo stratil, až keď do jeho života zasiahne tragédia a poslušne sa vzdáva motivácie presadiť sa ako špičkový hudobník, aby sa podriadil vopred naplánovanej morálnej očiste. Pre publikum bez účasti na jeho poznaní aj bez katarzného precitnutia.
HODNOTENIE PRAVDY: 3 HVIEZDIČKY z 5
Plastic Symphony / Slovensko, Poľsko, Česko 2022 / réžia: Juraj Lehotský / hrajú: Bartosz Bielenia, Vojtěch Zdražil, Sabin Tambrea, Judit Bárdos a ďalší
