Ako ste prišli na nápad urobiť z dokumentaristov couchsurferov? Skúsili ste si bývanie na gauči u niekoho neznámeho na vlastnej koži?
Zatiaľ nie. Raz sme však sedeli na káve s televíznou dramaturgičkou Alexandrou Ševčíkovou a ona mi rozprávala o couchsurfingu. Ide o zaujímavý celosvetový fenomén cestovania a spoznávania ľudí a krajín. Môže si ho vyskúšať každý, kto ponúkne gauč, prípadne akékoľvek iné miesto na prespanie u seba doma, napríklad v Bratislave alebo kdekoľvek na svete.
Zaregistrujete sa na internetovom portáli o couchsurfingu a napíšete, aké možnosti ponúkate – či hosťom dáte iba kľúče od svojej garsónky a necháte ich tam bývať, zatiaľ čo vy budete u priateľov, alebo budete bývať spolu s nimi v jednom byte, či máte čas im Bratislavu ukázať a venovať sa im viac… Ľudia, ktorí chcú ísť do Bratislavy, sa vám ozvú a vy sa rozhodnete, či sú vám sympatickí a ubytujete ich – jedného, dvoch či viacerých.
A potom sa na výmenu vyberiete k nim?
Vaši hostia vám napíšu hodnotenie – napríklad, že ste veľmi príjemný človek, ukázali ste im mesto, veľmi dobre varíte – a tak sa vám zlepšuje karma (hodnotenie). Keď potom niekam chcete ísť vy, pošlete svoj profil a ostatní uvidia: aha, je tu milé dievča z Bratislavy, všetci o ňom hovoria, že je fajn, čím sa vám zvyšuje šanca, že vás niekto ubytuje. Samozrejme, ľahšie nájdete ubytovanie v Bratislave ako v Paríži, kam by sa chcelo pozrieť veľa ľudí, ale funguje to takto recipročne. Celý couchsurfing je založený na tom, že vy niečo zadarmo dávate a niečo zadarmo dostávate.
Čím vás couchsurfing fascinoval?
Dosť ľudí ponúka viac než len gauč – svoj čas, chcú sa s hosťami spriateliť. Uvedomil som si, že je to perfektný, priamy sociologický prieskum. Pritom mi došlo, ako málo vlastne vieme o krajinách, ktorých sú plné médiá a vôbec netušíme, čo si ich obyvatelia myslia, ako žijú, aké sú ich každodenné trápenia.
Takže ideálny námet na film?
Ten chcela urobiť Saša Ševčíková, ja som ju presvedčil, že ešte lepší by bol seriál. Dvaja mladí ľudia zo Slovenska sa vyberú niekam do Európy a na vlastnej koži zistia, ako sa tam žije. Poprosili sme teda dvojicu Janu a Štefana Bučkovcov – ona je dokumentaristka, on kameraman – aby sa tam vybrali. Zo svojich vlastných úspor sme im zaplatili letenky do Grécka.
Zaregistrovali ste ich ako couchsurferov?
Áno, a aj pre nich to bola novinka. Grécko sme si vybrali preto, že bolo tesne pred voľbami – gréckymi aj našimi. Naši couchsurferi prišli k matematičke Eleni, ktorá sa však nevenuje tomu, čo vyštudovala, ale pracuje v pizzerii. Nuž a stalo sa čosi, čo je nepríjemné pre život, ale dobré pre film – počas pobytu našich filmárov Eleni prácu v pizzeriii stratila. Takže sme to, čo Gréci práve zažívajú, videli v priamom prenose – vrátane Eleninho prvého dňa na pracovnom úrade. Bolo to veľmi silné. Takto teda vznikol prvý diel cyklu Svet z gauča, ktorý by mala čoskoro odvysielať Slovenská televízia.
Grékyňa s nakrúcaním hneď súhlasila?
Jana a Števo jej vysvetlili, že sú filmári, ktorí idú nakrúcať, ale pre zlú angličtinu to ona nepochopila celkom správne. Bola pomerne zaskočená a povedala, že keby to vedela skôr, nesúhlasila by. Nakoniec sa však dala presvedčiť. Za desať dní, ktoré s našou dvojicou filmárov strávila, sa veľmi skamarátili.
A získali ste iný pohľad, než v médiách prezentujú analytici či burzoví makléri?
Presne, pretože toľko dní nikto nedokáže hrať. Máme v pláne vysielať na nakrúcanie silné autorské osobnosti s vlastným názorom, nielen niekoho, kto situáciu iba nasníma. Jana a Števo veľmi pozorne sledovali mozaiku sveta okolo seba, zloženú z každodenných drobných obrázkov. Začalo sa to rozhovorom s gréckym taxikárom, pokračovalo kamarátmi a známymi Eleni. Prekvapilo ma, koľko ľudí rozprávalo, že za krízu môžu ľudia, ktorí nie sú pôvodom Gréci. Bývalý premiér sa narodil v USA a jeho matka je vraj Poľka.
Snažili sa vinu za krízu hodiť na niekoho iného?
Skôr ma zaujal ten typický nárast nacionalizmu a xenofóbie v čase krízy. Stredná Európa to zažila dvakrát – začiatkom 90. rokov a predtým, oveľa tragickejšie, v predvečer druhej svetovej vojny. A tak nejako to bude vyzerať, ak sa situácia znova bude zhoršovať. Keď už všetci taxikári budú hovoriť, že je zle, lebo ministerský predseda nie je Slovák a všetko riadia ľudia zo zahraničia, keď začne fungovať nenávisť voči cudzincom, tak vieme, že sme na gréckej ceste. Hľadanie vinníka, nepriznanie si akejkoľvek vlastnej chyby. Na druhej strane tam Jana a Števo išli ako ľudia s pomerne vyhraneným názorom na euroval.
Čo si mysleli?
Boli jednoznačne proti tomu, aby sa zachraňovalo niečo nezachrániteľné, aby sa ľuďom závislým od podpory dávala ešte väčšia podpora. Myslím, že po týždňovom pobyte zmenili pohľad. Keď stretnete vysokoškolského profesora, ktorý 25 rokov pracuje na svojej kariére a práve mu skrátili plat na polovicu a on je v tom nevinne, dozvedáte sa, že väčšina peňazí nejde Grékom, ale bankám, ktoré sídlia v Nemecku, tak prehodnotíte názor. Možno nie politicky, ale prestanete veci vidieť čierno-bielo. Nie je všetko zaškatuľkované, ako to prezentujú médiá.
Myslíte, že médiá situáciu skresľujú?
Samozrejme, musia ju zjednodušiť, lebo skutočnosť je taká komplikovaná, že sa nezmestí do článku s niekoľkými odsekmi. Práve preto je dôležitý film, pretože okrem faktov a čísel o tom, aký veľký je dlh, sprostredkúva emócie. A to je niečo, čo sa tak ľahko napísať nedá.
Koho stretli filmári okrem Eleni?
Jej partnera Thymiosa, s ktorým Eleni žije. U nich doma býva jej bratranec študujúci archeológiu, ktorý je komunista a nad posteľou má Marxa, Lenina a Freuda. Tiež jednu Slovenku, ktorá sa vydala do Grécka a vníma situáciu trochu s odstupom, ale dôverne ju pozná.
Prekvapilo vás niečo?
Napríklad, že Gréci hovorili, ako je na Slovensku dobre. Manžel tejto Slovenky tvrdil, že na Slovensku je výborná infraštruktúra, doprava, veci tu fungujú. Človek sa porovnáva skôr s vyspelejšími krajinami, ale niekedy treba odísť do tých menej vyspelých, aby sme mali radosť, čo tu funguje.
Koľko ten Grék na Slovensku strávil času?
Bol tu dvakrát, iste Slovensko nespoznal do hĺbky, ale je akoby partnerom našich slovenských couchsurferov, ktorí tiež za desať dní nemôžu spoznať grécku situáciu do hĺbky.
Aká je vlastne vaša rola v projekte?
S dramaturgičkou Sašou Ševčíkovou sme vymysleli schému. Každý diel by sa mal začať predstavením couchsurferov cez couchsurfový portál, kde o sebe rýchlo povedia základné fakty. Nasleduje cesta na letisko so slovenskou taxikárkou, ktorá si neberie servítky pred ústa a rozpráva sa s couchsurfermi o tom, kam idú a čo tam chcú robiť. Ona stelesňuje stereotypné predstavy Slovákov o cudzincoch: aha, idete do Grécka k tým lenivcom a ja tu musím ťahať dvanásťhodinové služby… Couchsurferi si tiež každý deň ľahnú na gauč a urobia si freudovskú terapiu: rozprávajú, čo zažili. Vždy vysielame autorskú dvojicu, takže po desiatich dňoch vznikne ponorková choroba, akási kríza v kríze. A časť sa končí návratom domov s tou istou taxikárkou, ktorú sme spoznali vďaka našej producentke Olinke Hromkovičovej.
Vy plánujete tiež niekam vycestovať?
Ja som so Sašou vymyslel ten formát a potom materiál dramaturgoval v strižni a občas po skype, keď sa nakrúcalo. Láka ma skúsiť si to aj na vlastnej koži, ale potom by som už nemohol frflať v strižni.
Po Grécku by mal nasledovať diel o Španielsku. Vybrali ste si ho tiež pre krízu alebo nejakú paralelu so Slovenskom?
Vždy chceme nájsť nejaké súvislosti so Slovenskom. Španielsko je zaujímavé aj pre krízu, ak sa všetko podarí, chceli by sme tam poslať Dianu Fabiánovú, režisérku filmu Mesiac v nás. Presnejšie, mala by ísť do Baskicka – aj s jej partnerom a dokonca aj s ich malým dieťaťom. Baskovia sú v Španielsku menšinou a nás by zaujímali dosahy krízy na menšinu.
A čo chcete sledovať v Škótsku?
Čoskoro tam bude referendum o nezávislosti od Veľkej Británie, takže by som tam chcel vyslať česko-slovenskú dvojicu. Škóti totiž budú prežívať to, čo sme my prežívali začiatkom 90. rokov. Bolo by fajn, keby sme našli dvojicu, v ktorej jeden bude za samostatnosť a druhý proti, jeden Čech a druhý Slovák.
Aké krajiny by vás ešte zaujímali?
Chorvátsko, ktoré čoskoro vstúpi do Európskej únie, ale okrem toho, že tam chodíme na dovolenky, o ňom veľa nevieme. Ani o Turecku toho nevieme oveľa viac, sledujeme akurát turecké telenovely. Ale čo sa zmení, keď Turecko tiež vstúpi do únie? Chceme hovoriť o veciach, nad ktorými sa rozhorčujeme pri pive a pri sledovaní televíznych novín. O krajinách, ktoré v spravodajstve zaberú 30 sekúnd, by sme chceli urobiť takmer tridsaťminútový film. Chcel by som nakrúcať aj v naoko nudných krajinách, ako je napríklad Fínsko.
Dvojica, ktorú vyšlete ako couchsurferov, musia byť filmári?
Vždy sú to dokumentaristi, režisér a kameraman. Vyberáme ich krásne nedemokraticky podľa toho, že si myslím, že nakrúcajú dobré veci a zvládli by to.
Ako reagujú?
Pre niektorých je to náročné. Nakrúcanie je celkom nepripravené, ľudia sú hodení do vody, nevedia, čo budú nakrúcať a o desať dní musia priniesť film. To je návod na dokonalý trapas. A my chceme, aby priniesli dobrý film – takže sú trocha pod tlakom a ešte musia byť aj vtipní. Ale sú to šikovné dvojice. Zatiaľ máme potvrdenú Dianu Fabiánovú, Ivetu Grófovú s Ivanou Kožuchovou, Janu Minárikovú s Dušanom Bustinom… Ale najskôr sme chceli mať v rukách pilotný diel, vyskúšať si to, aby sme pri rokovaniach s televíziou už mali čosi konkrétne v rukách.
Na prvý pohľad to vyzerá, že ste si vymysleli skvelý nízkonákladový projekt. Aké má úskalia?
Peniaze sú technické detaily, aj keď bez nich sa to nedá nakrútiť. Náklady sa vyrovnajú priemernej relácii o varení, takže cyklus vieme vyrobiť pomerne lacno.
Čo je základ úspechu?
Najdôležitejšie je dostať z nakrúteného materiálu tému, filmári musia mať otvorené oči a vedieť na mieste oddeliť zrno od pliev, dôležité od nedôležitého.
Čo keby vybraní hostitelia odmietli filmovanie?
Tak sa naši filmári musia vynájsť, hoci aj v Grécku sme mali ešte náhradníkov. Dokumentárny film je úžasný v tom, že vás vždy niečím prekvapí a vy musíte vedieť zareagovať. Niekedy aj nepríjemné prekvapenia veľmi posunú film dopredu.
Je na Slovensku kríza?
Myslím si, že nie. Ešte stále si žijeme veľmi nad pomery, o to tvrdší bude pád. A ten určite príde. Domácnosti sú zadlžené, ľudia spotrebúvajú viac, ako môžu, ak nezmeníme svoje správanie, tak pád príde.
Pomáhajú zmeniť správanie ľudí aj vaše filmy, ktoré ukazujú, ako sa žije inde?
Neviem. Nechcem robiť filmy, aby som ľuďom povedal, ako majú žiť a čo si majú myslieť. To sa neodvážim a ani to sám neviem. Filmy robím hlavne zo zvedavosti, hľadám recept na život v dejinách, hľadám spôsoby lásky…
Kedy teda uvidíme celý cyklus Svet z gauča?
Zatiaľ vznikol pilotný diel o Grécku, ktorý by mala STV odvysielať v auguste. A keď televízia projekt schváli, sme pripravení nakrúcať v ďalších dvanástich krajinách.
Dokumentaristka Jana Bučka: Moje čiernobiele predstavy o Grékoch sa rozplynuli
Čo ste povedali na ponuku ísť filmovať domov ku Grékyni Eleni a vyskúšať si u nej bývanie na gauči?
Bola to naša prvá skúsenosť s couchsurfingom. Takže sme premiérovali rovno s kamerou v ruke a zaznamenávali aj vlastné pocity. Voľba ísť do Grécka bola viac než logická a veľmi aktuálna. Pre grécku otázku u nás predčasne padla vláda, informácie o gréckej situácii sme poznali len sprostredkovane cez médiá, takže som sa na návštevu Grécka veľmi tešila.
Foto: archív JB
Ako reagovala na dokumentaristov sama Eleni?
Eleni nebola pripravená na nakrúcanie. Bolo to celé zorganizované narýchlo. Chceli sme vyraziť čo najskôr, aby sme začerstva zachytili dramatickú grécku situáciu. Navyše sme chceli film nakrútiť ešte pred marcovými voľbami na Slovensku. Času na komunikáciu s Eleni veľa nebolo. Až keď sme k nej dorazili, vysvetlili sme jej náš zámer. Bola prekvapená a nie veľmi nadšená z toho, že popri mapovaní situácie v Aténach sa má práve ona stať našou hlavnou protagonistkou, cez ktorú nahliadame na dianie v Grécku. Plachá Eleni sa kamery spočiatku bála. V priebehu dvoch dní sme sa však skamarátili a získali si jej dôveru, takže sa nám potom otvorila. Eleni bola skvelý typ, pretože predstavovala obyčajného človeka, ktorý je však nadmieru inteligentný a má prehľad o dianí okolo seba. Počas nášho pobytu Eleni prišla o prácu podobne ako mnohí iní jej krajania a my sme tak mali protagonistku, ktorá veľmi dobre zastupovala Grékov.
Zmenil sa váš pohľad na Grécko počas filmovania?
Určite áno. Čiernobiely obraz, ktorý som si o Grékoch vytvorila na Slovensku, sa rozplynul. Dokonca som s nimi začala súcitiť a lepšie ich chápať. Keď ste zvyknutí žiť 30 rokov v luxusnej vile a zo dňa na deň sa musíte presťahovať do malej garsónky, komu by sa to páčilo? Kto by nadšene prijal takéto radikálne zmeny? Začala som chápať, prečo sa Gréci bránia. Krízu a kolaps spôsobilo veľa faktorov a ja nie som ani politológ, ani ekonóm, aby som o tom fundovane rozprávala. My sme boli len svedkovia obyčajných nešťastných ľudí, ktorí z jedného dňa na druhý prichádzali o prácu. Nevedeli, ako zabezpečiť rodiny, ako platiť deťom štúdiá. Mladí Gréci masovo odchádzajú do zahraničia, študenti nemajú na internát, a tak opúšťajú školy a vracajú sa do rodičovského domu. Ich myslenie bolo čoraz negatívnejšie, často hovorili o tretej svetovej vojne, ktorej sme už súčasťou. Len to nie je viditeľná vojna so zbraňami, ale ekonomická. Na druhej strane však podľa mňa musia prísť zmeny. Som veľmi zvedavá, ako sa bude dianie vyvíjať, pretože nás sa to týka tiež. Aj my sa môžeme ocitnúť v podobnej situácii.
Dá sa za desať dní couchsurfingu spoznať krajina alebo len človek zistí, že právd môže byť viac?
Desať dní nie je veľa na dôkladné preskúmanie situácie. Zostali sme len v Aténach, aby sme sledovali Eleni. Bolo by istotne zaujímavé vycestovať aj inam, kde postoj obyvateľov môže byť iný. Je to však dosť času na spracovanie vzorky situácie. A naša vzorka sa vydarila. Keby sme tam zostali dlhšie, couchsurfing by stratil zmysel, veď to nie je dlhodobá návšteva, ale len akási vzorková, i keď veľmi intenzívna. Samozrejme, je aj subjektívna kvôli človeku, ktorý návštevu u seba doma hostí.
Vy by ste si u seba doma v rámci couchsurfingu ubytovali človeka, ktorého poznáte len z internetu?
Priznám sa, že my so Štefanom sme mali obavy. Ubytovať u seba úplne cudzieho človeka je v dnešnom svete obrovské riziko. Aj tak však pevne dúfam, že sa ešte párkrát na couchsurfing do sveta vydám a budem zmenšovať svoje predsudky a obavy, až dokážem prijať aj u seba doma niekoho úplne cudzieho, koho poznám len cez internet… V každom prípade je to jedinečný spôsob cestovania a spoznávania krajiny. Je úžasné, že na svete je dosť ľudí, ktorí vám dôverujú, a tým vám takýto výlet umožňujú.
