Labuda mladší: Z otca už nemám trému

04.09.2012 09:00
labuda2 Marián Labuda
Marián Labuda Autor: ,

Neprajníci o synovi Mariána Labudu hovoria, že mal cestu k hereckej kariére vystlanú známym menom. Podľa neho to bolo presne naopak a svoj talent musel dlho dokazovať. Marián Labuda mladší priznáva, že kedysi mával z hrania s otcom trému, dnes však už nie. Oboch v súčasnosti možno vidieť v ľahkej letnej komédii Tak fajn.

Váš nový film sa volá Tak fajn. Bolo fajn aj nakrúcanie?
Áno. Pracovali sme v úplnej pohode, tri-štyri hodiny denne. Samotný režisér si rád doobeda prispal, takže sme začínali nakrúcať aj poobede. Ja až taký spachtoš nie som, dobre sa vyspím len doma. Aspoň som sa však stihol okúpať. Príprava tohto filmu sa vlastne ani nedá nazvať prácou, bola to skôr zábava.

Po väčšine iných filmov počujeme, ako herci dreli 14 hodín denne. Ako sa vám podarilo pracovať v pohode?
Keby sme mali normálny štáb, boli by sme na tom rovnako. Ale tento bol nenormálny. Pozostával len z režiséra, jeho priateľky, ktorá hrala moju priateľku, maskérky a dvoch asistentov na kameru a fotografie – bolo nás spolu asi päť-šesť.

Verili ste, že sa dostane do kín?
Pravdupovediac, bol som dosť skeptický. Paľo Janík raz zavolal a spýtal sa, či nepôjdem do takéhoto projektu. Sme kamaráti ešte od školy, tak hovorím ,,a prečo nie?" Žil desať rokov v New Yorku a napozeral si béčkové komédie, ktoré sú tam v trende. Skúsil jednu vyrobiť aj na Slovensku a zdá sa, že ľuďom sa to páči. Myslím tých bežných – nie od fachu. Tí celú vec berú inak, kritickejšie. Ale človeku, ktorý ráno ide do roboty a večer si chce oddýchnuť, sa film páči.

Kritici neboli veľmi nadšení. Čo vy na to?
Povedali svoj názor. Keď si myslia, že uvidia umelecký film, tak toto teda nie je umelecký film. Ale na nič sa nehrá – je ľahkou béčkovou komédiou a tak je aj prezentovaný. Ľudia si majú pri ňom oddýchnuť. Okrem toho, takmer všetko sa robilo na kolene. Celé nakrúcanie stálo v úvodzovkách 5,50, takže nemôžu očakávať dokonalú produkciu.

Paľo Janík napísal scenár, režíroval a držal aj kameru. Ako to všetko zvládal?
Paľo je pohodový človek, nenervuje sa. Ale povedali sme mu, že ak bude v budúcnosti robiť film, niečo musí vypustiť. Takto sa to nedá.

Začali ste hrať hneď po strednej škole. Neľutujete, že ste si nevyštudovali vysokú?
Chcel som študovať, ale hneď po konzervatóriu som dostal ponuku do Divadla Andreja Bagara v Nitre. Zvažoval som ju a bál som sa, že sa do divadla neskôr už nedostanem. Otec nástojil, aby som študoval, ale ja som chcel skúsiť hrať. Dnes neľutujem. Divadlo je pre herca najväčšia škola. Nemám síce diplom, ale dnes už si ho nikto ani nepýta. Najdôležitejšia je prax a tú mám – už dvadsať rokov.

Keby ste mali dnes študovať, aký odbor by to bol?
Psychológia, pretože je s herectvom blízko spätá. Najkrajšie na herectve je, keď divák vidí, ako herec rozmýšľa. Keď má pocit, že všetko sa mu deje pred očami, že hercovi práve daný čin či myšlienka napadla, hoci je nacvičená. Vtedy je divadlo dobré.

Dá sa niečo také nacvičiť?
Niekedy áno a niekedy nie. Je to zvláštne. Podstatné je, že každé divadlo musí človeka baviť. Keď diváka premkne pocit ,,ježiš, toto je výborné", vtedy sme splnili našu úlohu.

Venujete sa aj dabingu. Je váš osobitý hlas výhodou alebo nevýhodou?
Je fakt, že väčšinou dabujem černochov, vagabundov a psychopatov. Otec si myslel, že som chorý – a poslal ma aj k lekárovi. Ale ten povedal, že mám skrátka takú prirodzenú farbu hlasu. Aj v muzikáloch spievam chraplákom a zväčša negatívne postavy, ale neprekáža mi to.

Koho dabujete najradšej a koho naopak?
Raz som daboval Vina Diesla a to sa mi celkom páčilo. Stále som bol pokojný a nič som neriešil. V CSI Miami mám zas postavu černocha laboranta, tú mám rád. Používam samé odborné výrazy, ktorým vôbec nerozumiem a dosť ťažko sa vyslovujú. Väčšinou to nezvládnem na prvýkrát. A v telenovele Larina voľba zas dabujem zlého, odporného vagabunda. Až sa mi chvíľami nechce veriť, aký je hnusný.

Akému obľúbenému hercovi by ste raz chceli prepožičať hlas?
Mám slabosť pre Jacka Nicholsona. Ale on je už starší, neviem, či by sa mu môj hlas hodil. Pravdupovediac, veľmi takéto veci neriešim. Dabing je pre hercov len také privyrobenie si na kávu, ako sa hovorí. Čo sa týka pracovných hodnôt, prvoradé je divadlo. Potom je film alebo seriál, a dabing až nakoniec.

V akom divadelnom žánri sa cítite najlepšie?
Zo začiatku som bol dosť škatuľkovaný ako komik, a sčasti tento môj imidž pretrváva aj teraz. Ale našťastie už som v divadle Astorka, čo si veľmi vážim. Som vďačný, že môžem pracovať pod taktovkami režisérov ako Juraj Nvota, Roman Polák alebo Ondro Spišák. V Astorke som našiel serióznejšie roly v serióznejších hrách. Tam sa človek niečo aj naučí a dostane sa do iných divadelných sfér. Prešiel som Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Novou scénou a množstvom komerčných projektov, ale vždy som túžil robiť klasické divadlo. Teraz sa mi splnil sen a som rád.

Akému žánru dávate prednosť v súkromí?
Mám radšej oddychovky. V Astorke hráme Dostojevského Idiota, Čechova, ruskú klasiku. Doma si oddýchnem pri Dominikovi Dánovi, ktorý vie vtipne okomentovať rôzne situácie.

Najradšej oddychujete pri knihách?
Mám rád čítanie, ale aj šport. Nevyzerám na to, ale hrám tenis, bicyklujem, chodím plávať a v zime lyžujem. Rád sa tiež jaším s deťmi. Oddýchnuť si viem aj pri počítači – hodinku-dve si posurfujem po internete. Len tak pozriem, čo je nové a vychutnávam si ničnerobenie.

Vaše meno bolo známe vlastne hneď, ako ste ho dostali. Nepokrikovali na vás deti?
Asi áno, ale ja mám také meno. Labuda – to znie ako obluda. Možno keby som sa volal Sýkorka alebo Kanárik, tak by tých pokrikov bolo menej.

Bolo známe meno pre začínajúceho herca výhodou?
Naopak, určite bolo mínusom, keď si diváci všimli, ako sa volám. Ešte som ani poriadne nezačal hrať a už si hovorili: ,,No, to je teda!" Musel som stále dokazovať, že viem hrať a že som na správnom mieste. Aj keď teraz je to už lepšie.

Neupodozrievali vás kolegovia či diváci z protekcie?
Protekcia v divadle je podľa mňa nemožná. Môj otec nemôže prísť v polovici hry pred divákov a povedať: „Prepáčte, viete, to je môj syn a on dnes nemá svoj deň.“ To sa jednoducho nedá.

S otcom ste si spolu aj zahrali. Ako sa vám spolupracovalo?
Hrali sme spolu viackrát a otec hral môjho otca aj vo filme Tak fajn. Keď si ho pozrel, povedal: „Bál som sa, že to bude prúser, ale je to dobré.“ Potešil ma. Inak sme na javisku aj pred kamerou obaja profesionáli a dokonca už nemám ani trému ako kedysi.

Z otca ste mali trému?
Áno. On odo mňa čakal, že všetko hneď pochopím a zvládnem. A keď nešlo všetko hneď podľa jeho predstáv, videl som mu na očiach nespokojnosť. Toho som sa bál. Otec je dosť prísny. Ale, na druhej strane, vnúčatá ho majú ako joystick. Doslova si s ním robia, čo chcú.

Meno Marián ste synom nedali. Nelákalo vás pokračovať v tradícii?
Ani nie, nad tým sme veľmi neuvažovali. Riško si svoje meno totiž vybral sám. Keď sme boli na sonografe, pani doktorka hovorí: ,,Tu má ručičku, tu má nožičku – a tu pipíka." A my sme jej už len mohli poďakovať, že nám o pohlaví bábätka povedala, hoci sme nechceli. A v ten deň bolo Richarda. Takže sme si povedali, že si vybral to meno sám. Samozrejme, keby bolo v kalendári Csaba, tak mu ho nedám, lebo Csaba Labuda by bolo divné. Ale Richard sa nám páčil, a tak sme mu ho dali. Pri druhom bola dosť veľká výmena názorov, ale nakoniec sme sa zhodli na Patrikovi.

V hre na Skle maľované ste hrali čerta. Ste taký aj v živote?
Hlasový fond mám čertovský, ale dušu anjelika. Ja som sa dokonca v živote ani nepobil. Niekto hovorí, že každý správny chlap by sa mal pobiť aspoň raz v živote. Ale ja mám pokojnú povahu. Vždy keď mám nejaký problém, tak si to vydiskutujem.

A čo vaši synovia?
Tak to sú malí čerti. Obidvaja. Starší mladšieho kopne, mladší štipne a už je tu hádka, bitka krik. Ale inak sa ľúbia.

Momentálne sa o deti staráte vy. Robilo vám niekedy niečo problémy?
Ani nie. Zvládol som aj prebaľovanie, veď sú to moje deti. Ale robil som túto činnosť rýchlo, svižne, aby som sa tým nemusel dlho zapodievať. Problém je skôr s obliekaním. Pamätám si, keď sme boli na chalupe a ten mladší mal ani nie dva roky. Zaťal sa ako mulica – on nepôjde domov a neoblečie sa, neexistuje. Museli sme ho s bratom držať, a on kričal, reval, bránil sa, ako keby sme ho týrali. Boli sme z toho hotoví. Ale potom som zistil, že formou hry sa všetko dá. Napríklad sa zmením na robota a zdrapím ho za ruku aj nohu a obliekam.

Marián Labuda mladší
Narodil sa 27. februára 1974 v Bratislave. Jeho otec je známy slovenský herec Marián Labuda. Marián Labuda mladší zostal verný svojmu menu a rozhodol sa študovať herectvo na bratislavskom konzervatóriu. Po maturite prijal ponuku na angažmán z Divadla Andreja Bagara v Nitre a v ďalšom štúdiu nepokračoval. Počas svojej kariéry si zahral vo viacerých filmoch. V súčasnosti pôsobí v divadle Astorka. Je ženatý a má dvoch synov – Richarda a Patrika. Momentálne ho v kinách možno vidieť v hlavnej úlohe filmu Tak fajn.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk