Neodolateľní sociopati
K akreditácii na tohtoročný benátsky festival mali organizátori pridávať aspoň jedno balenie silných antidepresív. Ak festival odráža skutočný stav svetovej kinematografie, tak tá je plná portrétov a štúdií sociopatov, bláznov, násilníkov, manipulátorov, nabitá zobrazovaním beznádeje, pesimizmu a zmaru.
Hneď dve zlomené, zdeformované osobnosti vykreslil Paul Thomas Anderson vo svojej novej dráme The Master. Chladnokrvného pôžitkárskeho manipulátora – spisovateľa a zakladateľa duchovnej školy, prerastajúcej do podoby cirkvi Lancastera Dodda (P. S. Hoffman) a psychotického alkoholika, posadnutého neukojiteľnou žiadostivosťou Freddieho Quella (J. Phoenix), ktorí v sebe spoznajú spriaznené duše.
Anderson neskrýva, že sa dal inšpirovať Ronom Hubbardom a jeho scientologickou cirkvou. Priznal dokonca, že hotový film premietol svojmu priateľovi – známemu scientológovi Tomovi Cruisovi: „Áno, ukázal som mu ho a naďalej sme priatelia. Zvyšok je len medzi nami!“ Príbeh je podľa Andersona „love story tých dvoch chlapov“. Phoenix dodal: „Hoci majú rozdielny pôvod, majú k sebe blízko. Obaja sú divoké šelmy, len jeden z nich sa naučil svoju divokosť maskovať – a chce to učiť aj ostatných.“ Hoffman mu s úsmevom kontroval: „V každom z nás je niečo z nich. Každý si občas položí otázku: Dočerta, a prečo by som dnes nemohol vybehnúť do ulíc nahý a súložiť, s kým sa mi zachce?“
Anderson si pochvaľoval, že film, nakrútený na klasický panoramatický filmový materiál formátu 70 mm, sa vyznačuje úchvatným obrazom s veľkou hĺbkou, ale priznal aj nevýhody tohto spôsobu nakrúcania: „Kamery boli príliš veľké, často sa kazili a hučali tak, že do mnohých scén sme museli vymyslieť prirodzený zdroj ruchu – napríklad ventilátory – aby sme ich prehlušili.“
Zázrak, ktorý sa nekonal
Po mimoriadne úspešnom Strome života celý filmový svet s napätím čakal novinku Terrenca Malicka To the Wonder. No očakávania boli priveľké. Takmer dvojhodinový film zachytáva vzťah jedného muža (Ben Affleck) k dvom ženám (Olga Kurylenko, Rachel Mc Adams), konfrontovaný s pohľadom katolíckeho kňaza, zmietaného pochybnosťami o viere (Javier Bardem).
Obrazy, mnohé evokujúce domáce dovolenkové video, sú voľne radené, sem-tam znejú úryvky dialógov, ale dominujú vnútorné monológy, nadnesené a zároveň banálne, vo francúzštine, v španielčine, angličtine i ruštine, podfarbované patetickou vážnou hudbou. Najvýraznejšou postavou je Francúzka Marina.
Olga Kurylenko o nej povedala: „Keď pracujete s Terrencom Malickom, nemôžete sa zastaviť. Musíte byť stále v pohybe. Žiadne prestávky na kávu, žiadne sedenie v karavane. Ustavične som musela chodiť, kráčať, poskakovať, tancovať, utekať a krútiť sa.“ Režisér je známy svojou neochotou komentovať a vysvetľovať vlastné filmy. Olga Kurylenko si však pochvaľovala spoluprácu s ním: „Terrence do vás vidí. Povedal mi o mne šokujúce veci, ktoré by som si sama nikdy nepriznala. Poznal ma lepšie, ako sa poznám sama, aj moju minulosť!“
Tým väčšia škoda je, že výsledok je pomerne nudný, nepresvedčivý, umelý, prehnane sentimentálny, podchvíľou až pripomína zlú paródiu na „umelecký film“. Festivalové publikum netajilo svoje sklamanie a Malickovu novinku na predpremiére odmenilo bučaním a pískaním.
Plešivá kaderníčka z Kodane
To, že v tohtoročnom programe takmer úplne chýba optimizmus, je vzhľadom na svet zmietaný krízami pochopiteľné. Ale to, že sa v Benátkach zišli diela študujúce a vykresľujúce zlo bez akéhokoľvek morálneho postoja či apelu, alebo dokonca filmy zlom fascinované, kladie na festivalového diváka zvýšené nároky.
Ešte aj filmy, ktoré chcú pôsobiť ako komédie (E stato il figlio v réžii Daniele Ciprí) rozprávajú o rodinných nezhodách z hlúposti a lakomosti, vedúcich až k vraždám. Väčšine diel chýba očistné katarzné vyústenie, takže divák vychádza z kina ubitejší a deprimovanejší, ako doň vchádzal. Preto nečudo, že najveselším, najoptimistickejším a najpríjemnejším zážitkom dosiaľ je súťažný anglicko-dánsko-švédsko-taliansky film režisérky Susanne Bier (Oscar za film Lepší svet) s medzinárodným titulom Love Is All You Need.
Výstižnejší je pôvodný, tak trochu ionescovský názov Bier Den skaldede fris?r (Plešivá kaderníčka), pretože hrdinkou je starnúca Kodančanka Ida (Trine Dyrholm) po amputácii prsníka a chemoterapii, ktorá práve odhalila manželovu dlhoročnú neveru. Cesta na dcérinu svadbu v gýčovo malebnom talianskom Sorrente sa zmení na sériu trapasov a malých katastrof, vrcholí však tým, že do Idy sa zaľúbi mladomanželov otec – anglický obchodník Philip (Pierce Brosnan). Áno, ak je žena optimistická a milá, nezáleží na pokročilom veku, holej hlave a zdeformovanej postave, môže zbaliť aj Jamesa Bonda.
„V skutočnosti som veľká romantička,“ povedala režisérka, „ale celá moja tvorba je poznačená rozporom medzi tým, čo odo mňa ako od režisérky ľudia očakávajú a aká naozaj som. Týmto filmom som sa obe stránky pokúsila zjednotiť“. Na margo nerovného páru povedala: „Nie je predsa dôležité a zaujímavé, akí ľudia sa do seba zaľúbia. Podstatné je, ako k tomu dôjde!“ Štvornásobný predstaviteľ Jamesa Bonda Pierce Brosnan si pochvaľoval scenár, spoluprácu s režisérkou i hereckú partnerku. „Som hrdý na to, že patrím do malého prestížneho klubu hereckých predstaviteľov Bonda,“ povedal, „no nikdy som so svojím výkonom v tejto role nebol spokojný. Vedel som, že sa nemôžem vyrovnať Seanovi Connerymu či Rogerovi Moorovi.“ O aktuálnom filme povedal: „Už scenár mi pripomenul komédiu Mamma Mia!, ale keď sme začali nakrúcať, pochopil som, že robíme na niečom oveľa silnejšom a väčšom.“
Zlo fascinuje… a zarába
Aj ďalšie premiéry dokazujú, že fascinácia zlom ani čo by bola ústredným motívom tohtoročného benátskeho festivalu. Japonský herec a režisér Takeši Kitano zostal aj v najnovšom filme Outrage Beyond verný téme súčasného organizovaného zločinu a sám si aj zahral niekdajšiu hlavu jakuzy. Zločinec, ktorého kedysi zradili jeho najbližší, rozpúta po návrate z väzenia v tokijskom podsvetí skutočné krvavé jatky.
Neprekvapil ani americký provokatér Harmony Korine, ktorý v snímke Spring Breakers necháva štvoricu sexi dievčat (Selena Gomez, Vanessa Hudgens, Ashley Benson, Heather Morris) tráviť jarné prázdniny na Floride skutočne činorodo: žúrovaním, orgiami, fetovaním, lúpežami a zabíjaním. Ako sa na súčasné americké vysokoškoláčky sluší a patrí.
A kórejský filmár Kim Ki-duk vo svojej symbolickej dráme Pieta šokuje a znechucuje scénami, v ktorých syn – nemilosrdný vymáhač dlhov – mrzačí dlžníkov, reže ruky, láme nohy, onanuje, znásilňuje vlastnú matku a necháva sa od nej masturbovať. Zo skladby tohtoročného festivalového programu sa však pozitívne vyníma aspoň tým, že je za svoje činy – ako jeden z mála filmových hrdinov – zaslúžene potrestaný. Kim Ki-duk, tak ako ostatní zobrazuje zlo ako všadeprítomné a všedné, ale zaujíma k nemu aj iný postoj, ako bezmedzný obdiv.
