Práve tieto racionálne premeny, ale vo veľmi pôsobivej umeleckej podobe, si všímajú tvorcovia mimoriadnej snímky. Ukazujú, že Hollywood sa síce zrodil spontánne, z chaosu, bez pravidiel, ale zrazu to prestalo stačiť.
Skončil nemý film a náročnejšia technika ozvučeného filmu si vyžadovala viac zodpovednosti aj viac odbornej pripravenosti. Dovtedy filmy vznikali vďaka prirodzeným talentom, šikovným podnikateľom, ale aj dobrodruhom. Nakrúcalo sa jednoducho, inštinktívne a často náhodne.
Veľká časť Babylonu sa týka práve najstaršieho obdobia, keď boli hollywoodski herci zbožňovaní, na čo stačilo, aby mali charizmu, peknú tváričku a trocha umeleckého citu. Mohli sa presláviť a v podstate opakovať svoje „grify“.
Film približuje aj to, aká technika sa používala, ako sa pracovalo s komparzom, čo všetko pri nakrúcaní hrozilo. Aké náhody pôsobili aj pri obsadzovaní hlavných postáv. Aj hlavná hrdinka Babylonu Nellie LaRoyová (Margot Robbie) mala šťastie, že ju niekto videl na večierku tancovať na stole, ukázal na ňu prstom a tak sa začala jej hviezdna kariéra.
Z púšte džungľa
Prosperujúci Hollywood priťahoval rôzne profesie aj rôzne existencie. Známe boli opulentné večierky, ktoré vyjadrovali nekonečné možnosti bohatstva, ale aj úskalia blahobytu, ktorý často vedie k úpadku a zvrhlostiam.
Cez deň sa ešte takmer na kolene vyrábali filmy a večer sa z nervákov spamätávali filmári (a ich ctitelia i príživníci) na uzavretých zábavách, kde sa niektorí zúčastnení len omámene potácali, iní sa oddávali orgiám a veľké hviezdy sa nechávali obdivovať.
Na týchto večierkoch sa dalo však aj preniknúť k dôležitým ľuďom, dostať sa k filmu, všeličo sa dozvedieť. Tak sa jednej noci stretnú na bujarej jazde aj tri hlavné postavy filmu Babylon – krásna a bezuzdná Nellie, obetavý a zodpovedný Manny Torres (Diego Calva) a už trocha slávou znudený idol Jack Conrad (Brad Pitt).
Na ich príbehoch (sú to fiktívne postavy, ktoré však pripomínajú skutočné hollywoodske hviezdy) sledujeme, ako sa, obrazne povedané, z kalifornskej púšte stáva džungľa. To, čo stačilo dovtedy, už nestačí a vzťahy sa komplikujú. Od hercov sa žiada kultivovanosť a noblesa, zo sponzorov sú snobi. V ozvučenom filme treba mať aj príjemný hlas a ovládať poriadne spisovný jazyk. To už nie je pre každého.
Aj naša krásna hrdinka, divožienka Nellie, má zrazu po chlebe. Hovorí priškrtene, piskľavo. Je to dosť na to, aby sa jej osud zamotal. Ale zmeny postihnú všetkých. Dekadencia vtedajšieho života sama začína odumierať a práve toto štádium režisér vynikajúco vyjadril v Babylone.
Spoločnosť na večierkoch sa už skôr potáca, ako tancuje, a hoci stále v Hollywoode dokážu aj nemožné – napríklad živého slona privedú medzi porcelán – v atmosfére cítiť koniec, uvädanie, hroziace tragédie a smrť. Ešte sa pokúšajú užiť si, zabudnúť v hýrení, ale už vedia, že idú iné časy, prísnejšie a že bude treba orgie – aspoň čiastočne – nahradiť disciplínou.
Kvety na hnoji
Našich troch hrdinov to tiež zomelie, ale keďže ide o fresku, divák sleduje aj množstvo iných motívov. Na trojhodinovom filme sa nebude nudiť ani chvíľu, a ak by sa mu už aj zavierali oči, nedovolí mu to skvelá hudba Justina Hurwitza, Chazelleho dlhoročného spolupracovníka, ktorá film nielen sprevádza, ale aj vyjadruje.
Práve za ňu získal Babylon svoj Zlatý glóbus, hoci nominácie mal aj v kategórii najlepší film, najlepší herec v hlavnej (Diego Calva) aj vo vedľajšej úlohe (Brad Pitt) či pre najlepšiu herečku (Margot Robbie). V Hurwitzovej hudbe je aj nostalgia návratov, aj dramatický tón, ale najmä akási burcujúca nôta znovuzrodenia, mobilizácie síl, napredovania.
Čítajte viac Recenzia filmu Želanie k narodeninám: Ako pred rodinou utajiť priateľa?
A to je vlastne aj základný impulz, ktorý režiséra inšpiroval k nakrúteniu tohto filmu – osoh z dekadencie, ktorá človeka odpudzuje aj priťahuje, je vrcholom aj koncom. Hovorí sa, že na hnojisku rastú najkrajšie kvety, a niečo podobné platí aj v umení. Najsilnejšie príbehy sa rodia z hriešneho života a ten v Hollywoode bujnel, ale sa aj tajil. Režiséra lákalo odhaliť ho a dať mu zmysel.
Chazelleho vraj k tomu povzbudil seriál Babylon Berlín, ktorý spracováva podobné obdobie v európskej kultúre v medzivojnovom období. Jeho Babylon zasa podáva správu o skrytej tvári Hollywoodu, o ktorej sa síce vedelo, ale nebola nikdy tak otvorene spracovaná. Známe sú síce príbehy jednotlivých hviezd, často veľmi dramatické životopisy hollywoodskych tvorcov, ale tu je to všetko po prvý raz pokope.
Veľké plátno, „kolektívny hrdina“, dlhé časové obdobie, široké zákulisie, súvislosti, dobové obyčaje, vkus. Mohutná výpoveď, ktorá neprikrášľuje, a predsa je krásna, diváka Babylonu priam ohúri. Uvidíme, ako dopadne na udeľovaní Oscarov, kde má tiež želiezka v ohni, a či získa ďalšieho k soške za La La Land z roku 2017.
