Recenzia filmu Tár: Byť obvinená znamená byť vinná?

Na čej strane stojí Field?

Režisér filmu nominovaného na Oscara v šiestich hlavných kategóriách (za hudbu nomináciu nezískal) mieri práve na problematické spoločenské fenomény – spomínané dôsledky hnutia MeToo, cancel culture a politiku identít – či fungovanie popredných umeleckých inštitúcií ako Berlínska filharmónia. Zámerne ich filtruje cez silnú ženskú osobnosť. V kauzách sexuálneho obťažovania či nevhodného správania, ktoré sa už pár rokov valia zo všetkých kútov západného sveta, sa ženy objavujú spravidla v rolách obetí. Field je prefíkaný, v jeho príbehu obvinia práve úspešnú ženu. Konfrontuje nás s matkou a citlivou umelkyňou, ktorej sa ľahšie odpúšťa. Dáva tak človeku obvinenému z nevhodného správania väčšiu šancu, že budeme ochotní prevteliť sa do jeho kože. Navyše je sám očarený jej dielom a Lýdii zjavne dôveruje. Minulosť, ktorá ju počas deja dobieha, totiž nezobrazuje, ukazuje len jej následky.

Proti Lýdii sú vznesené obvinenia, keď jej bývalá študentka spácha samovraždu a internetom sa začne šíriť zlomyseľne zostrihané video, ktoré dirigentku usvedčuje zo sexizmu a z nadradenosti. Režisér zámerne vypúšťa kľúčové scény. Sleduje Tár pri jej práci a rutine prežívanej s manželkou a malou dcérou. Paralelne so skúškami orchestra sa dirigentka, hoci len platonicky a priateľsky, zbližuje s mladou violončelistkou. Tieto vzťahy ju definujú a odhaľujú. Aj napriek tomu, že Field svoju protagonistku skôr zbavuje viny, motív očarenia nadanou hudobníčkou naznačuje jej praktiky aj nedávnu minulosť. V príbehu uplatní porekadlo "dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije”.

Foto: CinemArt SK

Tár Cate Blanchett vo filme Tár.

Výsmech cez slzy

Hneď v úvode nahliadneme do Lýdiinho vyšperkovaného profesijného životopisu, neskôr aj do jej snov, strachu a stupňujúcej sa úzkosti, no do minulosti, ktorá je pre rozkľúčovanie nášho vzťahu k nej najdôležitejšia, máme vstup zakázaný. Dostávame na dlani jej každodenné fungovanie (vieme, že tvorí v inom byte, ako žije s rodinou, a nie vždy je tam sama), jej šarm a talent, ale aj morálne pochybenia (napríklad voči susedom či kolegovi). Ale vnútri postavy je prázdno v zmysle žánrových konvencií psychologického trileru a tu sa končia všetky snahy niečo plnohodnotné a nové povedať. Field si síce odvážne naložil pálčivé témy, ale zobrazuje ich konzervatívne a vyhýbavo. Cate Blanchett v úlohe Tár sa jeho zámerom podvoľuje a jej postava často vyznieva tragikomicky. Jej motiváciám dôveruje aj vtedy, keď ju scenár núti karikovať.

Foto: CinemArt SK

Cate Blanchett, Tár Cate Blancett vo filme Tár.

Režisér Lýdiu pozoruje pri hre na klavíri, plnení si rodičovských aj pracovných povinností, skúškach, ale aj pri konkurze na sólistu a pri obsadzovaní dôležitej pozície vo filharmónii, kde výberové konanie neprebieha transparentne. Tár zakaždým ťaží zo svojho statusu a moci.

Field pri každej príležitosti pateticky pritlačí na výsmech politiky identít – Lýdia stráca oproti nebinárnemu študentovi bod, keď sa ho snaží presvedčiť, že Bachova hudba je veľkolepá a geniálna aj napriek tomu, že bol mizogýn. Field si strieľa aj z tvrdohlavého oponenta a pokračuje tým, že Lýdiina manželka je jej bývalou žiačkou, teraz ašpirantkou na sólistku, a jej asistentka Francesca možno i bývalou milenkou. Autor to naznačuje v subtílnych gestách, vždy keď tieto dve postavy na plátne spojí, aby v dôverných šifrách nadviazali na neviditeľnú minulosť. Vymažú ju ako e-mailovú schránku a možno sa nič z dohadov ani nestalo.

Čítajte viac Február v kine: Medveď na kokse, životná rola Cate Blanchettovej aj adepti na Oscara

Na smetisko dejín

Ťahanie za nos, ambiciózne a v mnohých momentoch aj vydarené, sa roztápa v maniere. Film Tár si zvolil polohu umeleckého filmu o umení. Scenár sa snaží byť oddramatizovaný, dramaturgicky nekreslí klasickú trojaktovku a informácie dávkuje nepriamo a nejednoznačne. Blanchettovej privreté oči pri preciťovaní Mahlerovej Piatej symfónie či sebavedomé, no vyprázdnené frázy o tvorivosti a genialite toho-ktorého velikána nestačia. Hudba tvorí len atraktívnu kulisu pre manipuláciu s našimi domnienkami.

Ako psychologický triler so spoločensky naliehavou témou Tár obstojí. Fieldovi sa podarilo pomenovať mediálne nástroje a odhaliť našu zraniteľnosť a naivitu voči realite audiovizuálnych záznamov či novinových správ. Film rieši aj odvekú otázku, či možno oddeliť súkromie, svoju identitu a umelecké povolanie. Tár sa stáva zraniteľnou práve preto, že je schopná očarenia a lásky, aj preto, že je úspešná žena. MeToo nás naučilo, že toho, kto zaváha, to bude stáť súkromný život aj kariéru. Field toto status quo len staromódne potvrdil.