Juraj Hrčka: Divadlo by malo ponúkať nielen to, čo diváci chcú

V komédii Villa Lucia hráte postavu, ktorá si po niekoľkých teatrálnych pokusoch o samovraždu pre nešťastnú lásku lieči nervy na psychiatrii. Aj v seriáli Nemocnica hráte trochu hysterického doktora. Tušíte, prečo dostávate práve takéto postavy?

Asi mám takú tvár. Alebo preto, že sa do toho viem vžiť? Ja som vďačný, že mi dávajú takéto úlohy, pretože tam je čo hrať. Môžem si vyskúšať rôzne typy emócií, môžem vystriedať niekoľko žánrov. Je to vážna téma, ak sa hrá komicky, nie je to ľahké. Veď byť nešťastný z lásky, prípadne sa z nej až zblázniť, vôbec nie je „sranda“. Asi všetci sledujeme, čo sa deje okolo nás v reálnom živote a tieto veci sa naozaj dejú. A všimli ste si, že dokonca aj v dabingu ma takto obsadzujú?

Juraj Hrčka vo filme Villa Lucia

Fotogaléria 7 fotiek

+4

Prečo?

Asi k tomu prispieva aj môj zvláštny hlas, škrekľavý či ako to povedať slušne, že mi dávajú dabovať postavy všelijakých psychopatov v amerických seriáloch. Daboval som kedysi napríklad šialeného matematika v seriáli Vražedné čísla, to bola jedna z hlavných postáv. Alebo seriál Supernatural o duchoch. Daboval som všelijakých vyšinutých „haluzákov“. Aj v Lego príbehoch som daboval zlého Imperátora alebo kresleného Jokera, všetko, kde sa dá pracovať s hlasom. Aj v divadle dostávam čudné úlohy, to je pre herca darček, poživeň, z ktorej môžem čerpať. Asi nie som prototyp mudrca alebo seladóna či akčného bojovníka, no škoda!

Boli ste niekedy hysterický aj reálne, alebo to má od vašej skutočnej povahy ďaleko?

Myslím, že nie, už ma upozornilo okolie, že niekedy viem byť hysterický aj sebestredný. Je dobré, keď vám to niekto povie a potom si to uvedomím. Ale mám to pod kontrolou.

Takže keď ste v čiernej komédii Villa Lucia dostali rolu hysterického Cyrila, hneď ste vedeli, ako na to pôjdete?

Nevedel som, ale režisér mal jasnú predstavu a povedal mi, nech si všímam ľudí, ktorí veci hrotia. Hneď som sa spýtal, či myslí politikov, celebrity alebo nejakých riaditeľov umeleckých inštitúcií. Prikývol, že aj tam sa dá veľa čerpať, ale dodal, že aj z bežných ľudí. Uvedomil som si, že aj keď len tak sedím na káve – nie ako povaľač, ale som tam pracovne – a sledujem okolie, tak inšpiráciu do mikropríbehov nájdem. Túto fázu hľadania postavy mám vždy najradšej.

Film má krásne kreslené titulky, kde sa autorovi podarilo vystihnúť vaše črty v kreslenej postavičke. Ako sa kresby pozdávali vám?

Páčili sa mi, kreslil to Shooty. Vraj najskôr nevedel, ako nás má vystihnúť. Poznáme sa skôr z videnia, niektorých vôbec osobne nepoznal, ale naštudoval si nás a výsledok je vydarený. Oceňujem to, sám mám tiež rád hravé titulky. Prešlo ma obdobie streamovacích služieb, kde mnohé seriály majú prepracované titulky, kde sa valí láva, hudba buráca, trochu je to na jedno kopyto. Ale kreslené titulky s odkazmi na hollywoodske klasiky z 80. a 90. rokov, to je osvieženie. Aj samotný plagát je odkazom na hollywoodske trháky. Na plagáte vidno biele čiary, to je imitácia filmového posteru z časopisu, ktorý si preložíte a nosíte si ho v taške. Režisér si potrpel aj na takéto drobnosti.

Vaša postava má pekné meno Cyril, ďalšie sa volajú Gorazd a Svätopluk – prečo máte také veľkomoravské mená?

Pred pár dňami som bol na opere Svätopluk v Slovenskom národnom divadle, tak som si oživil veľkomoravskú históriu a scénu, keď Svätopluk ukazuje synom prúty: každý osve je ľahké zlomiť, ale keď sú spolu, nikto ich nezlomí. Možno aj týmto sa inšpiroval režisér Michal Kollár, my traja kamaráti s veľkomoravskými menami sme mali držať spolu a pomáhať si, ako to chcel od synov Svätopluk. Čiže princíp je kamaráti na celý život, zázemie, rodina. A napriek tomu, že chceme veľkolepú výpravu a akčné scény ako v amerických filmoch, tak my máme ľubozvučné slovanské mená. To sa mi zdá celkom sympatické.

Na operu Svätopluk ste sa šli pozrieť ako priaznivec opery, alebo kvôli režisérovi Romanovi Polákovi? Na Letných shakespearovských slávnostiach ste si zahrali v jeho Komédii omylov.

Oboje, ale najmä preto, že to režíroval Roman Polák, mal som aj čas a potešil som sa, že sa po dlhom čase dostanem na operu. Nebol som na nej už asi päť rokov. Zaujímala ma Romanova réžia. A úžasná Suchoňova hudba mi pripomína Johna Williamsa, ten sa určite inšpiroval Suchoňom. Musel ho počuť a povykrádať, keď skladal hudbu k Hviezdnym vojnám. Svätopluk mal vynikajúce hudobné spracovanie, dirigoval Martin Leginus, mimochodom, môj spolužiak, ktorého pozdravujem. A keď som videl na javisku toľko ľudí, mal som dojem, že ich je aj so zborom aspoň sto, to bolo brutálne dobré. Mal som z toho naozaj veľký zážitok.

Videla som vás aj na premiére hry FANTOMAS v Divadle P. O. Hviezdoslava, kde mladí herci hrajú o vplyve hoaxov a konšpirácií na ľudí. Chodíte sa často pozrieť na kolegov alebo študentov?

Chodím vždy, keď môžem, lebo divadlo ma skrátka baví. Takisto rád chodím do kina. FANTOMAS ma zaujímal preto, že je ďalšou časťou projektu Generácia Z, v rámci ktorého som režíroval s Erikom Peťovským predstavenie Sused, ktorého nechcem. Účinkovali v ňom naši žiaci z Konzervatória Bratislava. Vo Fantomasovi hrá kolegyňa Annamária Janeková a Kubo Švec a moja študentka Katrin Virágová, kvôli nej som tam bol. Je teraz maturantka, tak sme ju s Erikom Peťovským boli pedagogicky skontrolovať – či ju je počuť, či veríme motiváciám a či uveriteľne hrá. Podpísané, splnila očakávania, bola výborná a my dvaja sme boli spokojní.

V SND nedávno vzbudila veľké ohlasy inscenácia Kocúrkovo, videli ste ju?

Videl a páčila sa mi. Obdivujem a užívam si vždy prácu režiséra Balleka, s ktorým som spolupracoval kedysi dávno v divadle Aréna na inscenácii Kukura. Videl som veľa jeho réžií, či už v Nitre alebo v Národnom divadle a inde. Rasťo má zvláštny intelektuálno-divadelný rukopis, ktorý ma vtiahne do iného sveta. Obdivujem aj prácu môjho konškoláka Peťa Pavlaca, s ktorým sa dobre poznáme a rozumieme si. Zaujal ma aj celý ansámbel hercov, kde sú moji bývalí kolegovia ako Kubko Rybárik a Maťo Šalacha, sused z Jablonice, kde chalupárčim, Gregor Hološka či Ondrej Kovaľ. Obdivujem ich výkony a aj netradičnú formu treba prijať. My sme tiež robili Kocúrkovo, s Maťkom Šalachom sme tam aj v Nitre pred pár rokmi hrali – bol to iný model a reakcie boli tiež vtedy zvláštne. Tá hra je jednoducho tak napísaná, práve tým je zaujímavá a nadčasová.

Čítajte viac Z premiéry Kocúrkova odchádzali šokovaní diváci. Hra zostáva rébusom

Sú diváci naklonení podobným divadelným experimentom?

Mali by byť a divadlo by malo ponúkať nielen to, čo diváci chcú. Občas by diváci mali dostať aj to, o čom ani netušia, že to môžu dostať. Divadlo by malo vzdelávať. Nehovorím, že všetky inscenácie musia rozdeľovať publikum. Ale minimálne dve-tri inscenácie za sezónu také musia byť, to je podľa mňa aj úloha Národného divadla.

Ešte sa vráťme k filmu Villa Lucia, ktorý je z celkom iného súdka. Vraj vás bavili scény v aute a naháňačky a nepoužili ste ponúkaného kaskadéra. Nemali ste obavy?

Kaskadérov sme mali, ale používali sme ich, len keď to bolo nevyhnutné. Kaskadéri tam boli, aj keď sme scény robili sami – takže bezpečnosť bola zaistená, ale chceli sme si to vyskúšať na vlastnej koži. Jednak je to zážitok pre hercov, vyskúšať si autentický pocit či technológiu a je lepšie pre postavy vžiť sa do toho. Začal s tým kedysi dávno už Belmondo, takže my sme si to užívali. Niekedy to bolo naozaj náročné.

Niektoré situácie, napríklad keď beháte po streche a preliezate cez okienko v podkroví, vyzerali nebezpečne…

Aj strechy, aj v aute, búračky – to neboli len nejaké ťukesy. To auto bola stará, 30– či 40-ročná herka. Obdivoval som Maťa aj Tomáša Mischuru, ako auto dokázali riadiť, lebo skapínalo, bolo treba fakt používať sytič, ešte raz a naspäť a zacúvať a naspäť, do toho hovoriť texty, nebola to len taká zábavka, ako to mohlo vyzerať. A to vo výsledku štvrtina filmu chýbala, niektoré zábery sa nepoužili, vystrihli. Adrenalínu sme si užili až nadmieru.

Foto: BONTONFILM

Herečka Hana Vagnerová a jej slovenský kolega Juraj Hrčka. Hana Vagnerová a Juraj Hrčka stvárnili hlavné postavy vo filme Villa Lucia.

Ako vznikali zábery, kde sa vaša dodávka valí dolu bratislavským hradným kopcom?

Môžem to priznať, lebo sme mali povolenie. Reálne sme padli dole kopcom… no trošku to bolo dorobené, ale veľa vecí sme robili naživo, napríklad sme prerážali billboard.

Zaujímavé je, že v poslednom čase vzniklo trio čiernych komédií – Invalid aj Čierne na bielom koni. Máte rád tento žáner?

Vyšlo to zhodou okolností, že všetky tri filmy idú do kín krátko po sebe. Teší ma to však, lebo všade hrajú kolegovia, ktorých si nesmierne vážim a strávil som s nimi veľa hereckého času. Napríklad s Milanom Ondríkom, ktorý hrá vo filme Čierne na bielom koni alebo s Gregorom Hološkom, ktorý má hlavnú rolu v Invalidovi, teraz sme sa znova stretli s Tomášom Mischurom, s ktorým sme spolu už hrali kdekade. Všetky komédie vyšli veľmi dobre, vo filme Čierne na bielom koni bolo zaujímavé zasadenie deja do Lučenca, perfektne som sa zasmial na Invalidovi. To všetko divákom ukazuje, že má zmysel sa vrátiť do kina na slovenských hercov a na slovenskú komédiu. Dúfame, že diváci sa radi prídu pozrieť aj na nás. Keď to nevzdali pri prvom ani pri druhom filme, nech to nevzdajú ani pri našom treťom. Možno dokonca inšpirujeme niekoho ďalšieho a vznikne nová komédia. A to nehovorím o vážnych filmoch ako je Slúžka, ešte som ju nevidel, ale chystám sa na ňu, alebo sa vydarili Piargy, tie som videl, sú obrazovo úžasné. Prichádza aj dokument o Jánovi Kuciakovi. Teraz je veľa zaujímavých filmov v kinách a to je dobre. Dúfam, že aj my prispejeme k renesancii návštev kina.

Účinkujete ešte stále aj ako zdravotný klaun Hugo Huspenina? Zvykli ste rozveseľovať choré deti v nemocnici v kostýme klauna v Červených nosoch.

Teraz mal Hugo Huspenina trochu menej času, lebo jeho alter ego malo herecké povinnosti. Rád sa však ku Hugovi vraciam, myslím, že aj tento mesiac ma čakajú tri návštevy detí.

Ste stále na voľnej nohe?

Zatiaľ áno. Takmer pätnásť rokov som bol zamestnaný v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz som asi 6–7 rokov na voľnej nohe, ale už si viem predstaviť byť znova zamestnaný. Znamená to oddať sa divadlu naplno, ale zároveň je to šanca robiť niečo kontinuálne, takže premýšľam o tom.

Kde vás môžeme vidieť v divadle?

Všelikde, ale koncom marca budeme mať v DPOH premiéru pôvodnej slovenskej inscenácie Pressburger Fight Club, srdečne vás pozývam.

Čítajte viac Bláznivá komédia o prvej láske a poslednej vlámačke. Pozrite si zábery z filmu Villa Lucia