Jana Plodková a Rudolf Havlík na ostrove s hadmi a so stonožkami

Dlhovlasý a bradatý režisér Rudolf Havlík vyzerá v zelenej mikine na prvý pohľad ako dobrodruh. Útla blonďavá herečka Jana Plodková popri ňom pôsobí veľmi krehko. Nedajte sa oklamať, Jana má množstvo energie, skvelý zmysel pre humor a najradšej cestuje do juhoamerických pralesov. Žiadna rozmaznaná krehotinka. Po tom, čo vo filme Bábovky vynikajúco stvárnila prostitútku, išiel teraz Rudolf Havlík na istotu a spolu s Jiřím Langmajerom ich obsadil do rolí stroskotancov na opustenom ostrove. Lenže tesne pred stroskotaním Janinej postave jej filmový manžel povie: Rozvádzame sa. Dovolenka snov je v háji.

19.03.2023 07:00
Jana Plodková , Rudolf Havlík Foto: ,
herečka Jana Plodková a režisér Rudolf Havlík
debata

Janka, nedávno sme vás videli na Českých levoch a náš kolega módny expert vás označil za najlepšie oblečenú ženu. České médiá o vás píšu ako o jednej z mála herečiek, ktoré by oslnili aj v Hollywoode. Vo filme Ostrov však stroskotáte a celý film hráte len v jedných šatách. Aké to bolo? Zábavné?

Jana: Bolo to zábavné, ale neviem, nakoľko aj pre kostymérky, ktoré pred sebou nemali ľahkú úlohu pripraviť šaty v niekoľkých verziách s postupným rozpadom. Mne to však vyhovovalo. My herci sme sa rozpadali zároveň so šatami. Nakrúcalo sa vo vlhku a v teple, čo je pre mňa prirodzené prostredie a mať na sebe len ľahké šaty bolo príjemné. Tam som naozaj po žiadnej róbe netúžila.

V čom teda hráte?

Jana: Na začiatku, keď je ešte všetko v poriadku, mám krásne červené šaty, ktoré si beriem na večeru v luxusnom rezorte, potom s Jirkom odlietame malým lietadlom a ja mám na sebe bielu košeľu a sukňu. Tie mi teda zostanú aj po stroskotaní na ostrove, postupne sa tie veci rozpadajú vplyvom času, slnka a soli, potom však mám vo filme šťastie a pripláva mi kufor s ďalšími vecami. Jeden večer mám aj iné šaty, ale viac-menej sme si celý film vystačili s jedným oblečením.

Keď pripláva stroskotancom kufor s vecami, pôsobí to ako nejaký rozprávkový prvok, čosi ako Popoluškine tri oriešky…

Rudolf: No jasné, tým, že lietadlo spadne do mora, batožina im postupne pripláva…

Jana: Ako na letisku…

Rudolf: …vždy veci priplávajú tomu, kto si ich práve zaslúži. Tak sme pracovali od začiatku, Jirka z mora vyloví aj nejaký chľast a nakoniec mu pripláva aj gitara. Bavilo ma sa s tým v tomto dobrodružnom žánri hrať, páčilo sa mi, že svojim postavám môžem niečo dať, keď to potrebujú, more im môže priniesť čokoľvek.

Dobrodružná romantická komédia Ostrov rozpráva...
Alice (Jana Plodková) a Richard (Jiří...
+6Lietadlo, ktorým sa manželia vracajú domov...

Vraj ste počas nakrúcania filmové šaty museli ešte viac ničiť, prečo?

Rudolf: Pripravovali sme sa na nakrúcanie v našom európskom prostredí, ale keď sme urobili kamerové skúšky v džungli, zistili sme, že sme veci neopotrebovali dosť. Najskôr sme sa báli, aby to nebolo príliš, ale mohli sme to ešte prispôsobiť.

Obaja dosť veľa cestujete. Myslíte si, že keby ste stroskotali, vyzeralo by to podobne ako vo filme Ostrov? Stalo sa vám, že ste niekde uviazli bez vecí?

Rudolf: Uviazol som veľakrát, raz aj na ostrove, práve keď sa blížil tajfún. Vypadla elektrina, ale nebolo to také vyhrotené a ani také rozprávkové ako v našom filme. Robíme dobrodružný žáner, prežitie v extrémnej situácii je veľmi náročné – fyzicky, aj kvôli vode, v trópoch hrozia choroby, zranenia, ktoré môžu človeka rýchlo zahubiť. Zažil som teda rôzne situácie, nie až také extrémne ako vo filme a nerád by som sa do nich dostal.

Jana: Extrémy som nezažila, ale je pravda, že s mojím priateľom Filipom sme sa raz stratili na Korzike na bicykloch – to sa ťažko vysvetľuje, že sa človek stratí aj v Európe. Boli sme odkázaní sami na seba, lebo sme nemali mobilný signál, vodu a stále sme hľadali cestu. Nakoniec sme našli loď, ktorá nás dopravila do civilizácie, ale bolo to nepríjemné. Aj v takej chvíli sme však obaja zachovali chladnú hlavu, odhodili sme bicykle, ktoré sme istý čas niesli, a pokračovali sme pešo. Hľadali sme pobrežie.

To sa stalo v lete? Lebo to trochu pripomína príbeh českej biatlonistky Gabriely Soukalovej, ktorej sa vybil mobil a ona sama na bicykli zablúdila v zime v horách a nevedela nájsť cestu. Našli ju až na druhý deň ráno, našťastie všetko dobre dopadlo.

Jana: My sme mali smolu, že na Korzike boli zle označené cyklotrasy. Zrazu sme zistili, že sme zišli z cesty, boli tam obrovské „šutre“, išli sme z kopca, až sme sa dostali na prekrásnu pláž. Vykúpali sme sa, ale rozhodli sme sa, že naspäť tou cestou už nepôjdeme. Išli sme inak a stratili sa.

Dokážete si aj v takej situácii zachovať humor alebo prídu hádky a šomranie ako vo filme Ostrov?

Jana: Najskôr je humor, ale keď nemáte vodu a je teplo, všade okolo len slaná voda, musíte začať šetriť sily a energiu. Najskôr sme teda viedli bicykle, potom sme ich niesli na chrbte, až sme ich v istom momente zahodili a išli pešo. Vtedy zvažujete každý krok a najmä každé slovo, ktoré vypustíte, lebo musíte šetriť energiu. Putovali sme celý deň – od jedenástej do desiatej do večera.

Tak to bola trochu aj príprava na tento film o stroskotancoch na ostrove, nie?

Jana: Nechcená.

Rudolf: Stačí, keď Česi vyrazia do Tatier.

Boli ste v Tatrách?

Rudolf: Jasné, sú krásne. A poznám vaše vtipy o českých turistoch. Nepreceňujem svoje sily a snažím sa nerobiť blbosti.

Prečo ste Janu obsadili do svojho filmu? Bolo to po dobrej skúsenosti z vášho predošlého filmu Bábovky podľa románu Radky Třeštíkovej, zaujal vás jej zmysel pre humor alebo niečo iné?

Jana: No, tak prosím. (s úsmevom a očakávaním)

Rudolf: Pretože mám Janu veľmi rád, ona to vie, veľmi si ju vážim ako herečku a som extrémne rád, že spolupracuje už druhýkrát. Dopadlo to tak, že Jana s nami nakoniec vyrazila – bolo to pre mňa požehnanie. Vedel som totiž, že Jana a Jirka Langmajer to zahrajú tak, ako som si to vysníval. Bolo to veľmi príjemné.

Trailer filmu Bábovky

Rudolf, vy už ste strávili spoločnú dovolenku s Jiřím Langmajerom, viete si predstaviť aj spoločnú dovolenku s Janou?

Jana: My dvaja sami na dovolenke?

Rudolf: Ale my sme s Jirkom neboli na dovolenke len dvaja, ale obaja sme mali spolu aj svoje rodiny, sami by sme asi nešli. Keby nás však Jana chcela zobrať so sebou do džungle, určite by sme šli radi. Jana: To zvládneme, áno.

Rudolf: Aj na tom ostrove to bola pre nás všetkých akoby rodinná dovolenka, trávili sme tam čas spoločne, po natáčaní sme si šli sadnúť do baru, bolo to fajn.

Jana, vy rada cestujete, viackrát ste boli v pralesoch – kde všade a dalo vám to niečo aj pre nakrúcanie Ostrova? Čo vás láka do pralesa?

Jana: Prvýkrát, čo som sa ocitla v džungli, to bolo pre mňa objavenie nového sveta. Objavila som niečo, čo mi celý čas v živote chýbalo. Nikde inde som nezažila takú biodiverzitu ako v džungli. Odvtedy sme džungle vyhľadávali ďalej – cestovali sme do Kostariky, Ekvádoru, na Madagaskar, na malý Princov ostrov, ktorý je spolu so Svätým Tomášom ostrovným štátom v Guinejskom zálive, leží skoro na rovníku, 360 km od Afriky. Teraz asi budeme zasa vyrážať do džungle, asi do Guatemaly alebo Belize, ešte presne neviem, je to moja a partnerova potreba tam niečo nasať. V Prahe si to umelo vynahrádzam tým, že chodím do tropického skleníka Fata Morgana – mám to prostredie veľmi rada, kvôli jeho zvukom, zelenej farbe, šťavnatosti. Stále sa tam niečo deje, prebieha tam komunikácia.

Jana Plodková vo filme Ostrov. Foto: Cinemart
ostrov Jana Plodková vo filme Ostrov.

Ste známa milovníčka zvierat, ale ako ste znášali jedovaté pavúky, stonožky či škorpióny, ktoré sa nachádzali v Thajsku, kde ste nakrúcali Ostrov?

Jana: Niežeby som úplne milovala hady, pohľad na ne mi nerobí celkom dobre, ale neutekám, nie je mi to nepríjemné a nie som hysterická. Džungľou sme nikdy nechodili sami, vždy sme mali miestneho sprievodcu, ktorý nám hovoril: Tu sa nezastavujte, tu žijú mravce, ktoré keď vás uhryznú, máte tri dni pocit, akoby vás niekto postrelil. Preto sa im anglicky hovorí bullet ants – projektilové mravce. Alebo sprievodca povedal: Tohto stromu sa nedotýkajte, lebo ten má zasa zmluvu s inými mravcami, navzájom si pomáhajú a okamžite, ako sa dotknete stromu, tak vás uštipnú, že máte pár dní vystarané. Človek musí prijať fakt, že džungľa nie je náš borovicový les, kde stretnete veveričku, sojku a srnu. V džungli žije neskutočné množstvo zvierat a aj miestni nám hovorili, že tam, kde nemajú cesty, by sa nikdy nevydali džungľou len tak. Vedia, že by nemuseli prežiť, lebo by sa včas nedostali do nemocnice.

Vám sa žiadna strašidelná príhoda nestala?

Jana: Nie.

Rudolf vám vraj pred nakrúcaním radšej nepovedal, že na ostrove žijú jedovaté 40 cm dlhé stonožky, ktoré dokážu za letu chytiť netopiera. Odstrašila by vás táto informácia?

Jana: Nie, len by som s tým počítala.

Rudolf: My sme to tiež vopred nevedeli, zistili sme to až na mieste. Keď sme ich videli, lebo sme chystali miesto na nakrúcanie – vytiahli sme kladu a pod ňou bola obria stonožka. Vašek ju vzal do ruky, hovoril, to je krása, tá sa mi páči, tú si natočíme…

ostrov Čítajte viac Recenzia: Pohoda na ostrove hádok. Ako stroskotal Jiří Langmajer s Janou Plodkovou

Vyzerá ako naša zväčšená stonožka?

Rudolf: Ona je odporná, červená, hovorí sa jej centipéda. Ukážem vám ju na mobile. Netušil som, že sú tie stonožky jedovaté skoro ako kobra.

Jana: Ona tam mala aj bábätká, tie boli oveľa menšie, ale rovnako jedovaté. Zaliezali každý večer…

Rudolf: Nenapadlo nám, že s nimi bude taký opakovaný problém až do chvíle, keď jedna stonožka pohrýzla našu rekvizitárku Aničku do malíčka. Bola totiž zalezená v nejakom bambuse a Anička naň siahla. A potom už som to Jane nemusel hovoriť, lebo to vedela.

Jana: No nevedela som, že mi každé ráno pred nakrúcaním prečesávate moje bývanie – kde moja postava bývala – lebo tam stonožky zaliezali.

Rudolf: My sme tam našli len jednu stonožku, ale bolo tam veľa lístia a nechceli sme riskovať, že nás niečo prekvapí.

Jana: Točili sme v prírodnej rezervácii, kde zvieratá neboli zvyknuté na ľudí. A zrazu tam bol štáb a pobiehalo tam 50 ľudí. Verím, že keď sme odcestovali, zvieratám sa vrátil ich pokoj a tešili sa, že majú zasa pekný domov.

Rudolf: Niežeby sme to Jane nechceli povedať.

Jana: To je jasné.

Jana Plodková ako Alice, hlavná hrdinka filmu... Foto: Cinemart
ostrov Jana Plodková ako Alice, hlavná hrdinka filmu Ostrov.

Teraz však vidíte, že Jana zvládne všeličo.

Rudolf: To zvládne, aj pre nás to bolo prekvapenie.

Nemal Jirka Langmajer väčší strach než Jana?

Rudolf: Myslím, že tomu to bolo jedno, vždy si niekde ľahol a bol spokojný. Nikto nebol hysterický, okrem tej pohryznutej Aničky. Zobrali sme ju do nemocnice, dostala množstvo injekcií, niekoľko dní sa z toho dostávala. Našťastie ju tá stonožka pohrýzla len trochu, ale zasa na ľavej strane pri srdci, čo bol trochu problém. Potom sme sa viac obúvali a dávali si pozor.

Vraj ste museli čeliť pri nakrúcaní aj búrke. Ako to bolo?

Rudolf: Búrke sme čelili každý deň, cez deň narástla, večer prišla, niekedy skôr, niekedy neskôr. Raz búrilo fakt dosť, museli sme odplávať z ostrova.

Jana: Navliekli sme si pláštenky, vesty.

Rudolf: Paradoxne sme si tú čiernu približujúcu sa búrku aj natočili.

Rudolf Havlík a Jana Plodková Čítajte viac Natáčanie filmu Ostrov skomplikovala jedovatá stonožka, ktorá pohrýzla rekvizitárku

Jana, podľa čoho kývnete na účinkovanie? Presvedčí vás scenár, režisér, kolegovia?

Jana: Tu ma zaujalo dobrodružstvo, že by som bola päť týždňov v Thajsku, kde som nikdy predtým nebola. Navyše ma lákalo stretnutie s Jirkom Langmajerom. S Rudom som sa už poznala vďaka filmu Bábovky. Jediné, čo mi stálo v ceste, kým som povedala áno, bol súhlas divadla. Nie je celkom jednoduché povedať v divadle: Ahoj, cestujem na päť týždňov preč, poraďte si. Našťastie mi divadlo vyšlo v ústrety, pustilo ma.

Odkedy ste v roku 2009 získali Českého leva za svoje účinkovanie v snímke Protektor, nakrútite skoro každý rok nový film. Ako to zvládate skĺbiť s divadlom?

Jana: Dá sa to, niekedy som nakrútila aj dva filmy, prípadne aj seriál. Ale deje sa to postupne, takže nemám pocit prepracovanosti alebo že by som si toho nabalila priveľa. S divadlom som dohodnutá, že skúšam väčšinou jednu vec. Ak by som mala viac hier, musela by som tráviť veľa večerov v divadle, čo by bol problém pre nakrúcanie filmov aj pre súkromný život, lebo na ten by som nechcela zabúdať. Vždy sa to však dá vybalansovať.

V posledných rokoch sme vás videli hlavne v komédiách: v Havelkovej Mimoriadnej udalosti o vlaku, ktorý ujde strojvodcovi a rúti sa aj s cestujúcimi sám, v Kurze manželskej túžby od Radka Bajgara ste vlani stvárnili kriminalistku, čo vyšetruje podozrivé úmrtie po silnom objatí, hrali ste aj v Teroristke či Tátovej volhe… Máte rada komédie alebo vás bavia všetky žánre?

Jana: Najradšej som, keď sa to strieda. Pamätám si, ako som dlhšie hrala vo vážnych filmoch a vravela som si: Nikto mi neponúka komediálne roly, pritom sa v nich cítim tak dobre. Potom sa mi začala éra komédií, ale nakrútila som aj dve rozprávky. Už som si povedala, že je načase to viac striedať, aby to nebolo: sekcia vážna, sekcia komediálna… To sa mi podarilo, keď som točila s Rudom dobrodružný Ostrov. Hneď po návrate z Ostrova sme točili s Tomášom Mašínom Nemé tajomstvá, to boli dva veľmi rozdielne filmy.

O čom sú Nemé tajomstvá?

Jana: Scenár napísala Alice Nelis, režíroval Tomáš Mašín a ide o intímnu drámu s kriminálnou zápletkou. Premiéra bude najneskôr v septembri.

V Rudolfových Bábovkách ste hrali už aj prostitútku. Je vôbec nejaká rola, na ktorú by ste si netrúfli?

Jana: Ani neviem, mám pocit, že som vždy veľká frajerka, že si trúfnem na všetko a až potom zistím, že nejaké mantinely to predsa má. Ale psychológia postáv ma vždy zaujíma, veľmi ma zaujíma, ako to bude snímané, ak ide o nejaké intímnejšie veci. To s vekom riešim viac, ale zatiaľ pre mňa nie je žiadna rola tabu.

Ako vás napadlo dať Jane rolu prostitútky? Tak by som si ju nikdy nepredstavovala.

Rudolf: No práve! Vtedy sme sa bavili s autorkou knižnej predlohy Radkou Třeštíkovou a Janičku sme mali vyhliadnutú na rolu manažérky, ktorú potom hrala Táňa.

Jana: Uvažovali ste aj, že budem hrať rolu, ktorú potom dostala Bára Poláková – ženu, čo túži po dieťati, ale nevie, že jej partner je ženatý.

Rudolf: Uvedomil som si, že Jana vždy hrala éterické roly a cítil som v nej správnu energiu. Myslím, že sa to oplatilo, má v sebe drajv. Došlo mi to myslím po tom, čo som ju videl v rozprávke. Má takú energiu, že by sa hodila na ústrednú rolu Lindy, okolo ktorej sa točí celý film. Stane sa z nej mama veľmi extrémnym spôsobom.

Aj tu ste mohli uplatniť humor, keď sa prostitútka uchádza o slušnú prácu a na pohovore na otázku, kde pracovala, povie: Pracovala som po hoteloch.

Jana: Áno, to bolo fajn.

Rudolf, je náročnejšie nakrúcať film Prezidentka s Aňou Geislerovou v nablýskaných kostýmoch alebo film o dvoch stroskotancoch na ostrove v rozpadávajúcom sa oblečení?

Rudolf: Filmový biznis je zaujímavý v tom, že keď správne funguje celý reťazec profesií, ktoré tvoria štáb, od hercov až po posledného človeka na pľace, tak nie je problém natočiť čokoľvek kdekoľvek. Keď sú ľudia profesionáli a vedia, čo robia, všetko do seba zapadne. Či už pracujete na hrade alebo na ostrove, práca je vlastne rovnaká, potrebujete talent a profesionalitu hercov a ďalších ľudí, čo pomáhajú vytvoriť príbeh. Takže rovnako rád som točil na hrade s Aničkou aj na ostrove s Jirkom a Janou.

Jana: Mne napadá jeden veľký rozdiel. Keď sme boli päť týždňov v Thajsku bez rodiny, bez partnerov, boli sme celý čas v téme filmu, čo výsledku veľmi pomohlo. Normálne, keď točíme v Česku, v Prahe, prídem večer domov, odhodím rolu a venujem sa svojej domácnosti a súkromiu. Potom sa znova nahodím. Ale na Ostrove sme stále žili v téme filmu aj večer, keď sme sa vrátili do rezortu alebo sme sa šli niekam najesť.

Rudolf: Možno je to podobné americkému nakrúcaniu, keď herci odídu cez pol sveta niekam na nakrúcanie, kde bývajú v karavanoch, ale venujú sa len projektu, ničomu inému. Robili sme to podobne, to je veľká devíza, tak by to v ideálnom vesmíre malo byť.

Zábery z dobrodružnej komédie Ostrov. Foto: CinemArt SK
Ostrov Zábery z dobrodružnej komédie Ostrov.

Čo vás poteší viac: chvála kritiky alebo kiná plné divákov?

Rudolf: Kritiky už nečítam, čítal som ich len v začiatkoch, dnes na ne kašlem. Aj tak neovplyvnia, či sa film divákom budú páčiť. Diváci majú absolútnu prednosť, niežeby som chcel točiť nekvalitné filmy, ale keď sa ľudia na mojom filme bavia, je to pre mňa najväčšia odmena. Kritické názory nečítam. Zatiaľ sú v Čechách diváci Ostrovom nadšení.

Jana: Ja niekedy kritiky čítam, čo nie je dobré. Vždy sú dôležitejšie reakcie divákov. Na sieťach si ich čítam, niekedy by ma zaujímala aj konštruktívna kritika, ale mám pocit, že kritika už u nás nie je čo bývala, ide skôr o osobné výpovede až hejty voči tvorcom. Sú medzi nami kritici, ktorí nemajú napríklad režiséra v láske a zmetú film pod čiernu zem bez toho, aby ho vôbec videli. Filmy nerobím kvôli sto bodom od kritika.

Už spolu plánujete niečo ďalšie? Do tretice všetko dobré?

Rudolf: Trošku. Dúfam, že s Janou budem pracovať ďalej. Máme projekt, dúfam, že sa na ňom Jana zúčastní, už mi skoro povedala áno…

Jana: A možno nie… (smeje sa) Ešte o tom nehovor.

Rudolf: Možno by to mohla byť rozprávka, dúfam, že spolu ešte budeme pracovať ďalej.

Romantická komédia Ostrov je o stroskotanom... Foto: CinemArt SK
Ostrov Romantická komédia Ostrov je o stroskotanom manželskom páre, ktorý prekonáva krízu.
Jana Plodková
Narodila sa 5. augusta 1981 v Jičíne, vyštudovala JAMU. Jej herecká kariéra sa začala v divadle Polárka, neskôr hrala v divadle Na Fidlovačce a v HaDivadle. V roku 2006 hrala v dánskom filme Stretnutie v Prahe, kde si ju všimol Jan Svěrák a obsadil ju do vedľajšej roly v komédii Vratné láhve (2007). V roku 2009 za film Protektor získala Českého leva pre najlepšiu herečku. Nasledovali filmy Ocas ještěrky, Čtyři slunce, Polski film, Rozkoš, My 2, Ztraceni v Mnichově, Lída Baarová, Absence blízkosti, Čertí brko, Tátova volha, Teroristka, Skleněný pokoj, Hodinářův učeň, Bábovky, Ostrov. Tancovala aj v súťaži Star Dance, kde sa dostala do finále.
 
Rudolf Havlík
Narodil sa 24. februára 1975 v Sokolove. Vyštudoval Strednú priemyslovú školu grafickú v Prahe, vystriedal množstvo profesií – spisovateľ, scenárista a režisér. Je vášnivým cestovateľom a väčšinu voľného času trávi v Áziii. Pracovné aj osobné zážitky a pocity hlavne z ciest po Ázii využil v desiatkach blogov, za ktoré ho dvakrát ocenili ako blogera roku, a v štyroch knihách (Horkou jehlou, Prezidentka, Ostrov, Zejtra je taky den). Čerpal z nich aj pri svojom prvom celovečernom hranom filme Zejtra napořád. Nasledovali filmy Bábovky a Ostrov.
 

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Jiří Langmajer #Rudolf Havlík #Jana Plodková #Bábovky