Párnický študoval divadelnú vedu, neskôr prestúpil na divadelnú réžiu na bratislavskej VŠMU. Od 70. rokov sa venoval prevažne réžii televíznych diel, mnohí si pamätajú jeho dnes už kultový seriál Straty a nálezy.
K tvorbe pre kiná sa dostal v polovici 80. rokov, stopáž televíznych filmov totiž čím ďalej, tým viac rozširoval. Ponáral sa do vnútra ambivalených hrdinov a často poeticky prekračoval hmatateľnú realitu. Medzi jeho najvýznamnejšie filmy patria psychologická dráma zasadená do obdobia druhej svetovej vojny Kára plná bolesti (1985), Južná pošta (1987) či Kone na betóne (1995), ktoré sú pokračovaním Uhrovho filmu Pásla kone na betóne.
Prechod od divadla k televízii predstavovali pre Párnického Straty a nálezy, dokončil ich už ako režisér televízie. Párnický tu bol jedným z mála, ktorí nakrúcali na film a tradičných techník sa držal, kým to šlo. "Straty a nálezy priniesli zopár hercov, ktorí sa stali neskôr veľmi populárni,” povedal režisér pre projekt Oral history študentom VŠMU. "Vrátane Magdy Vášáryovej, ktorá sa stala veľmi populárna. Vždy špekulovala, že je väčšmi intelektuálka a politička. Milka Vášáryová nešpekulovala. Je to veľká herečka a keď bola príležitosť, veľmi som stál o spoluprácu s ňou. Perfektná v každej vekovej kategórii, pamätám si ju v Až príde kocúr (1963), kde sedela ako mladá kráska s kocúrom v náručí. Zakaždým vyčnieva z filmového príbehu,” povedal režisér.
Párnický uplatnil v mnohých dielach prvky nadrealizmu, v Káre plnej bolesti, sa mu ho podľa jeho slov podarilo “obsiahnuť naplno”. "Nepoznám nikoho, kto sa na Slovensku pokúšal o magický realizmus, či surrealizmus vo filme,” povzdychol si. Slovenský film sa podľa neho vydáva cestou metafor a poetizovania zriedkakedy. Zato pre jeho filmy bola poetickosť príznačná, často spolupracoval s literátmi. Aj Južná pošta je adaptáciou knihy Ladislava Balleka, kde zachytili momenty chlapčenstva na povojnovom Slovensku.
Foto: RTVS
Stanislav Párnický učil aj mňa ako študentku scenáristiky. Spomínam si na jeho rozkošatenú myseľ a radosť z asociatívneho blúdenia v bohatých zásobách informácií, podnetov a spomienok. Často prerušil výklad komickou odbočkou zo svojho súkromného života, s láskavým humorom spomínal aj na bývalú manželku Zdenu Studenkovú.
Foto: Archív RTVS
Srdečný rojko obratne vyťahoval zo zásobníka pamäti zdanlivo nesúrodé informácie a skladal ich do nových kontextov, aby popohnal špekulatívne a imaginatívne myslenie aj u tých, čo ho počúvajú. Párnický bol prvý, čo mi ukázal filmy Aramisku, filmára aký sa rodí raz za storočie. Jeho tajomnú identitu skrytú pod ženským pseudonymom nechal pred premietaním zahalenú, aby nám nepokazil kúzlo z prvého dotyku. Pustil nám čiernobiely krátky film Nora sa mi páči a v duchu sa určite tešil, že nám tento talent mohol ukázať práve on.
Čítajte viac Herec Vladimír Obšil sa prevteľoval do postáv, ktoré verili v dobro. Pozrite si jeho divadelné úlohy
Výnimočný učiteľ je taký, ktorého si zapamätáte pre jeho láskavosť a radosť z premýšľania. Mal taký zvláštny zvyk, na začiatku vyučovania si odhryznúť z jablka. Možno to bol tajný rituál, lebo k ďalšiemu kúsku sa – v záplave myšlienok – nikdy nedostal. Asi aj preto, že keď niečo robil, vložil sa do toho úplne celý. V pamäti určite všetkým zostane s úsmevom a povestným červeným šálom omotaným okolo krku.
