Keď vlani Rusko zaútočilo na Ukrajinu, Manského film Príbuzní mi pomohol pochopiť súvislosti a realitu ľudí ohrozených vojnou. Manskij v ňom vedie dialóg s blízkou rodinou, vrátane matky, žijúcej na Ukrajine tesne po začatí konfliktu na Kryme v roku 2014. Už vtedy sa začala vojna a Východný front reflektuje jej pokračovanie. Manského som sa pýtala, či Putina v Rusku ľudia podporujú, a prezradil aj to, prečo hrdinov vo filme vyzliekol z uniforiem do plaviek.
Národná identita sa v dotyku s vojnou premieňa. Ako sa to odzrkadľuje na tej ukrajinskej?
Vojna vytvára z Ukrajiny národ. Tento proces sa nekonal mnoho desaťročí, čo môžem pozorovať aj na sebe. Narodil som sa na Ukrajine, dokončil som tam školu, ale do začiatku vojny som sa necítil byť súčasťou ukrajinského národa. Žiaľ, musím konštatovať, že vojna podnecuje takéto veľké procesy. Keď hovorím o národe, nemám na mysli národnosť. Zjednotenie sa uskutočňuje u individuálnych ľudí, ktorí sa cítia byť obyvateľmi Ukrajiny, či už sú to Rusi, krymskí Tatári alebo židia. Všetci ľudia, čo cítia potrebu zjednotenia a dokážu obetovať svoj život za mier, slobodu a nezávislosť. To nie sú heslá, ale úprimné a skutočné pocity.
Bojisko je na Ukrajine, ale vojna zasahuje aj Rusko, najmä ľudí, ktorí s ňou nesúhlasia, ale v represívnom režime nemajú právo protestovať. Čo sa stane s identitou tohto neslobodného a propagandou umlčaného národa?
V prvom rade musím povedať, že nikto, ja ani vy, nevidíme nesúhlas ruských ľudí. Nevidíme, že sú proti potláčaniu ich slobody. Nielenže nevidíme zhromaždenia a protesty, ale nevidieť ani sabotáže jednotlivcov. Nevidíme žiadny prejav nesúhlasu ruského národa s tým, čo sa deje na Ukrajine. Naopak, vidíme, že v krajine všetko funguje, akoby sa nič výnimočné nedialo. Ľudia chodia do práce, učitelia vyučujú deti, lekári liečia pacientov. Pre Rusko akoby vojna ani nebola. Na druhej strane nevidieť ani podporu Putinovho režimu. Keď chce Putin presvedčiť ľud, aby podporoval jeho režim a zorganizuje podujatie na veľkom štadióne, kde pozve vystupovať najpopulárnejších ruských spevákov, ani vtedy sa ľudia nechcú zúčastniť. Musia ich zaplatiť alebo ich inak zmanipulovať, aby tam nejaké publikum prišlo. Spoločnosť je ľahostajná, nie je ani za Putina, ani proti nemu. V Rusku sa stráca spoločnosť ako taká, pretože absentuje jednota – a to je výsledok Putinovej moci.
Ako jeden z mála ste nakrúcali s Putinom aj Gorbačovom a podarilo sa vám dostať k podstate, aj keď politici klamú telom. Čo ste sa ako filmár naučili o profesii ruského politika a o ruskej politike?
V prvom rade som postrehol, že sú to takí istí ľudia ako my, ale okolo ich osoby je vytvorené obrovské PR. Síce to ich osobnosť nemení, ale robí ich takými veľkými, že obyčajní ľudia nemajú priestor s nimi komunikovať, nejestvuje žiadna spätná väzba. Podobný jav možno pozorovať v krajinách, ktoré začínajú fungovať ako demokratické.
Film Východný front je rozprávaný z perspektívy mladého muža, filmára, ktorý od začiatku invázie pôsobí ako dobrovoľník na fronte. Jevhen Titarenko je kameramanom, spolurežisérom a najmä charizmatickým hlavným hrdinom vášho spoločného filmu. Čo ste od tohto projektu očakávali a ako prebiehala vaša spolupráca?
Spolupráca sa začala až potom, ako som videl materiály, ktoré nakrútil Jevhen na Ukrajine. Mal som rozviazané ruky, mohol som s nimi slobodne pracovať. Jevhena som sa pýtal na jednotlivých mužov, ktorých zachytil – na ich osud a osobnú históriu. Tieto otázky ma dostali do pozície diváka, ktorý sleduje tento film kdekoľvek na svete. Takýmto spôsobom som si pýtal odpovede. Veľmi dôležitá časť je, keď sa venujeme pozadiu vojny mimo frontovej línie. Na fronte ich vidíme v plnej výzbroji počas záchrannej akcie, no výzbroj skrýva ľudí. Nakrúcali sme ich v lete pri jazere, aby sme ukázali ich nahotu a ľudské vlastnosti. Pýtali sme sa, kto sú, ako žili pred vojnou. Napríklad scéna, kde jeden z mladíkov vysvetľuje, prečo šiel do vojny ako dobrovoľník, nie ako profesionálny vojak – odpoveďou je, že tam nevezmú každého. Všetky postavy sme chceli otvoriť ako svojbytný ľudský príbeh, nie ako číslo v štatistických údajoch.
V čase vojny je štátna podpora filmu a umenia z ukrajinského rozpočtu a fondov nemysliteľná. Podporuje ukrajinských filmárov a filmárky medzinárodná filmová komunita dostatočne?
Vo vnútri Ukrajiny je podpora veľmi náročná, tomuto sektoru nie sú venované takmer žiadne prostriedky. Počas vojny sú dôležitejšie veci, ktoré potrebujú finančnú podporu omnoho viac. Na nakrúcanie Východného frontu v Ukrajine neudelili žiadne prostriedky. Napriek všetkému sa na Ukrajine nakrúca veľmi veľa s podporou medzinárodných inštitúcií a rôznych fondov, nielen filmových. Je to veľmi dôležité.
Vojna trvá viac ako rok a záujem verejnosti klesá. Aký je o Východný front záujem na zahraničných festivaloch?
Veľmi veľký. Do konca mája máme naplánované premietania vo viac ako dvadsiatich štátoch sveta, do premiéry v Bratislave sme film prezentovali v Lotyšsku, Nemecku, Česku a plánujeme aj televízne vysielania. Východný front sme nakrúcali, aby ho videlo čo najširšie možné publikum, aby rezonoval v rôznych národoch a v rozličných ľuďoch. Aj preto, že postupom času ľudia zaspávajú. Tento film ukazuje, že je to stále živé, a to nielen pre Ukrajinu, ale pre celú západnú civilizáciu.
Čítajte viac Najťažšie roky novodobej Ukrajiny trvajúA čo záujem americkej akadémie, ktorá ocenila dokument o Navaľnom? Ako vnímate toto rozhodnutie? V rovnakej kategórii bol nominovaný ukrajinský film Dom z triesok, ktorý reflektuje dosah vojenského konfliktu na deti.
Film Dom z triesok nereflektuje aktuálny vojnový konflikt, bol nakrútený ešte pred inváziou. Ale veľmi sa nám páči a budeme ho premietať na našom festivale Artdocfest. Film Navaľný je v tejto chvíli rozhodne aktuálnejší, poukazuje na pokusy odporu voči ruskému režimu, čo je výnimočné. Ako som povedal, odpor v Rusku je minimálny. Vo filme je scéna, kde Navaľný telefonuje s pracovníkom KGB, aby mu povedal, že sa ho pokúsili otráviť jedom natretým na jeho trenkách. Deň po zverejnení som vyšiel na námestie pred budovu KGB s trenkami, aby som vyjadril protest proti tejto inštitúcii. Bol som tam jediný zo štrnástich miliónov obyvateľov Moskvy.