Stereotyp za stereotypom
Talianskeho kňaza Gabriela Amortha, ktorý jazdí na Vespe a nosí červené ponožky, stvárňuje charizmatický Russell Crowe. V najvyšších vatikánskych kruhoch čelí istým problémom, cirkev sa pokúša ísť s dobou a exorcizmus sa jej zdá byť prežitkom minulosti. Na Amorthovej strane však stojí sám pápež, ktorý neoblomne verí v existenciu démonov i diabla.
Medzitým sa kdesi v Španielsku objaví americká rodina, ktorá sa nasťahuje do rozpadajúceho sa domu. Chce ho zrekonštruovať a následne predať, aby mala z čoho žiť – pri autonehode totiž prišla o otca. Ovdovená Julia (Alex Essoe) sa teda musí sama postarať o dospievajúcu dcéru Amy (Laurel Marsdenová), ktorá je drzá a večne sa jej niečo nepáči, a o syna Henryho (Peter DeSouza-Feighoney), ktorý od osudnej nehody neprehovoril.
Existuje v hororovom žánri niečo ešte stereotypnejšie ako takýto obraz nefunkčnej americkej rodinky, ktorá sa nasťahovala na strašidelné miesto? Zrejme nie. Filmárov však tento tróp ešte stále neomrzel – podobne ako posadnutá žena, ktorá lezie po stenách. Ani tá v snímke nechýba. Po tom, čo Henryho posadne démon, prichádza Amorth, aby rodine pomohol.
Harry Potter je dielo diabla
Tvorcovia sa rozhodli vykresliť Amortha vo veľmi zvláštnom svetle. Exorcista sa zo všetkých síl snaží sršať humorom, ale zdá sa, že sa tým len snaží čosi zakryť. Všímajú si to nielen ostatné postavy a divák, ale aj samotný démon, ktorý na to veľmi prezieravo poukazuje. Nie je úplne jasné, či to bol zámer, alebo len výsledok zlého scenára, pretože na konci filmu je Amorth opäť tým šašom, ktorým bol aj predtým.
Tento obraz, ktorý sa o ňom tvorcovia snažia vytvoriť, pôsobí veľmi prvoplánovo – najmä v porovnaní s realitou. Skutočný Amorth totiž taký odviazaný rozhodne nebol. Kritizoval napríklad aj obľúbenú postavu fiktívneho kúzelníka Harryho Pottera, ktorú prirovnal k Hitlerovi a Stalinovi. Bol presvedčený o tom, že podobne ako oni, aj on bol posadnutý diablom.
„Poznáte to podľa ich správania a činov, podľa hrôz, ktoré spáchali a zverstiev, ktoré boli spáchané na ich príkaz. Preto musíme brániť spoločnosť pred démonmi.“ Divák by si len ťažko dokázal predstaviť, že by niečo takéto povedal ten večne vtipkujúci Amorth, ktorého vidia na plátne.
Problém autentického zobrazenia skutočnosti – alebo aspoň priblíženiu sa k nemu – sa tu nekončí. Bez jediného kúska sebareflexie totiž tvorcovia v istom momente odôvodnili zločiny, ktoré katolícka cirkev pácha tým, že za to v skutočnosti môže diabol, ktorý ju ovplyvňuje zvnútra. Film, ktorý hrdo nesie prívlastok „podľa skutočnej udalosti“, tak pokrytecky prenáša vinu z pliec cirkevných hodnostárov na akési neurčité a neviditeľné zlo.
Princ či kráľ?
Posledný detail, ktorý je hodný menšej kritiky, je samotná terminológia. Amorthovým protivníkom je totiž démon Asmodeus, ktorého bohvie prečo označujú ako „kráľa pekla“. Tak sa označuje Lucifer, respektíve Satan.
Asmodeus je jedným z pekelných princov a najvyššie postavených démonov, ktorý sa vyskytuje nielen v kresťanskej, ale aj v židovskej a moslimskej mytológii. Keď tak sa zvykne nazývať kráľom démonov, ale určite nie pekla. Tento titul mu tvorcovia prisúdili neprávom.
Čítajte viac Recenzia: Nie všetky mníšky v hororoch sú desivé
Na snímke Pápežov exorcista sa dá oceniť azda len to, že sa občas pokúša diváka niečím prekvapiť. Obohrané témy by sa aj dali odpustiť, keby mali tvorcovia trochu vôle byť kritickí voči materiálu, z ktorého čerpali. Týmto filmom prekonali dokonca aj série v Zajatí démonov a Annabelle, ktoré boli inšpirované príbehmi démonológov Lorraine a Eda Warrenovcov.
Nejeden skeptik tento pár, ktorý už je po smrti, označuje za podvodníkov bez chrbtovej kosti. Ťažko povedať, kde je pravda, jedno je však isté – z ich historiek vznikol jeden veľký gýč. Inak na tom nie je ani Pápežov exorcista.
