Recenzia: Východný front má silné scény, ale priveľa rečí

Film sa začína pohľadom na zničený ruský tank stojaci na hlavnej triede v Kyjeve. Je 24. augusta 2022, Deň nezávislosti Ukrajiny, ktorá už pol roka bojuje proti ruskej agresii. Sprievodný hlas nám predstavuje Žeňu – Jevhena Titarenka, prezývaného Režik (režisér). Dobrovoľne narukoval už v roku 2014 do zdravotníckeho práporu Špitálnikov (Hospitalierov). Popri práci záchranára tam pôsobil ako dokumentarista.

Smrť v sanitke

Keď ruská armáda napadla Žeňovu vlasť, vedel, čo má robiť. Vrátil sa k Špitálnikom, na uniformu si pripevnil kameru a nakrúcal, čo vidí.

Vďaka nemu už v úvode sledujeme strhujúce scény, ktoré vyrážajú dych. Sanitka preváža ťažko zraneného vojaka z Hostomeľu, zdravotníci bojujú o jeho život, kričia, uľavujú si nadávkami. Kamera zachytáva všetko – ulice, kadiaľ prechádzajú, vojenské hliadky a autá, čo im zavadzajú, vodiča záchranky so spolujazdcom aj vystresovaných zdravotníkov.

Napätie stúpa, keď zistia, že vojak nemá iba zranené brucho a ruku, ale aj krčnú chrbticu – zrejme od guľky alebo črepiny. Do nemocnice hlásia, že budú potrebovať neurochirurga, lenže cesta tam sa zdá byť nekonečná. Zátarasy v uliciach, ktoré mali sťažiť pohyb nepriateľom, teraz spomaľujú i sanitku. Vojakov pulz slabne, začína modrať. Keď napokon dorazia k nemocnici, zranený napriek oživovaniu zomiera.

Foto: Hypermarket Film

mansky Vitalij Manskij a Jevhen Titarenko počas premiéry filmu Východný front na festivale v Berlíne.

Je to najsilnejšia scéna filmu, no ak divák očakáva, že sa dej ponesie v podobnom duchu, zostane sklamaný. Ukážok z frontu je poskromne. Vidíme ešte opustené ruské zákopy a niekoľko záchranných akcií, ale sú príliš krátke a nedotiahnuté. Otrasne pôsobia tiež zábery z opustenej farmy, kde v blate a hnoji uviazlo množstvo vysilených kráv odsúdených na pomalú a krutú smrť. Tým už Špitálnici nepomôžu…

Zatiaľ čo činnosť záchranárov rýchlo ustupuje do úzadia, čoraz väčší priestor dostávajú „civilné“ výjavy: uvoľnené rozprávanie pri jazere, návštevy rodiny a známych, rozhovory, oprava plotu, krstenie syna… Niektoré debaty sú zaujímavé – napríklad vysvetlenie, ako sa z babičky kŕmenej kremeľskou propagandou po sprístupnení nezávislých informácií stala odporkyňa ruskej agresie.

Všetkých tých rečí je však priveľa a postupne začínajú unavovať. Najmä ak nemáme potuchy, kto to vlastne rozpráva. Vo filme totiž chýba sprievodný komentár alebo aspoň titulky s menami a miestami, kde sa práve nakrúca. Divákovi tak unikajú súvislosti a pomaly sa v tom stráca. Niektoré postavy navyše miešajú to, čo zažili v roku 2014, s prítomnosťou. Možno sa v tom vyzná Ukrajinec, ale nie všetci cudzinci.

Čítajte viac Vitalij Manskij: Pre Rusko akoby vojna ani nebola

Dvaja autori, dva prístupy

Východný front nakrúcali dvaja režiséri. Okrem mladého Ukrajinca Titarenka i uznávaný ruský dokumentarista Vitalij Manskij, ukrajinský rodák, ktorý v roku 2014 z politických dôvodov opustil Rusko a našiel azyl v Lotyšsku.

Je to skúsený 59-ročný autor. Nakrútil už vyše 30 dokumentárnych filmov, v ktorých sa venoval i viacerým významným osobnostiam, napríklad Leninovi, Jeľcinovi, Gorbačovovi, Putinovi či dalajlámovi.

Foto: Film Expanded

Vychodny front Východný front je prvým filmovým svedectvom z ukrajinského bojiska.

Prácu na spoločnom projekte si rozdelili tak, že Žeňa ako „špitálnik“ dodával akčný materiál z frontu a Manskij sa postaral o pokojnejšie pasáže – odpočinok s blízkymi, rozhovory, „filozofovanie“ či žarty o tom, že by sa vojaci pre prípad smrti mali postarať o zachovanie genofondu. Nebol to zlý zámer. Kontrast medzi zdanlivým pokojom v tyle a vojnou mal zvýrazniť tvrdú realitu bojujúcej Ukrajiny.

Otázne zostáva, či sa tvorcom podarilo dosiahnuť rovnováhu medzi týmito dvoma polohami. Divák sa totiž neubráni dojmu, že takmer sto minút trvajúca snímka ponúka až priveľa zdĺhavých debát, či skôr monológov, ale primálo výjavov z prvej línie. Nie je to zlý film, no možno by bolo lepšie, keby v ňom bolo viac Titarenka ako Manského.