Za človekom
„Bola to jedna z najprenikavejších obžalôb komunistickej diktatúry a propagandy, ale aj iných foriem totality, ktoré sa vytvorili po novembri 1989. Papierové hlavy ukázali, že práca s metaforickými presahmi a experimentálnou štylizáciou je v dokumente po ukončení okupácie nielen možná, ale aj mimoriadne obohacujúca,“ pripomenul Ciel. Podľa neho Hanák vytvoril predovšetkým silnú emocionálnu výpoveď.
Papierové hlavy však nabádajú premýšľať nad oslabenou snahou dokumentárnych tvorcov mapovať spoločenské pohyby, navyše v bezprostrednom kontakte s človekom. Hanák v roku 1995 ťažil nielen z archívov, ale vyšiel aj do ulíc mladého Slovenska, aby zaznamenal nádych slobody. Pýtal sa, čo vlastne sloboda pre človeka roky spútaného socialistickými doktrínami znamená. Papierové hlavy sú jedinečným záznamom našej kolektívnej histórie a dnes sa núka túto otázku položiť opätovne. Vedľajšími účinkami tridsaťročnej slobody, ktorá sa uskutočňuje bez záväzku zodpovednosti za druhého, sú totiž ekologická kríza aj kríza hodnôt, či strata dôvery voči politickej moci.
Foto: Archív SFÚ
Jedným z hŕstky filmov, ktoré sa o záznam momentálneho žitia na Slovensku pokúsili, je stredometrážny dokument Hej Slováci (2002). Režisér Robert Kirchhoff sa pred dvadsiatimi rokmi pýtal na možnosti a nemožnosti uskutočňovať individuálnu slobodu vo voľnej tržnej ekonomike postsocialistickej reality. Jeho človek je skúšaný chudobou a nezamestnanosťou. Miro Remo zasa pozoroval slovenskú (ne)kultúrnosť ovplyvnenú kapitalizmom v kontroverzne prijatej, hoci veľmi presnej Cooltúre (2016). Tieto filmy prispievajú k pomenovaniu našej kolektívnej identity a otvárajú priestor na spätnú revíziu hodnôt.
Problém dostať sa k človeku a zaznamenať ho v dokumentárnom filme otvoril vo filmoch Posledný autoportrét a ±90 režisér Marek Kuboš. Zistil, že je to pre neho nemožné, preto zvolil formu štylizovaného autoportrétu. Podľa neho počas socializmu a v raných 90. rokoch, keď vznikli aj oba Hanákove dlhometrážne dokumenty, reagoval človek prichytený pri čine na kraji spoločnosti (Obrazy starého sveta) či na ulici hlavného mesta (Papierové hlavy) na objektív kamery s menšou mierou podozrenia ako dnes. Aj Remo mal problém získať súhlas zúčastnených pre Cooltúru. Núka sa preto otázka, či by sme dnes boli rovnako ochotní vypovedať o svojich traumách v ankete pre Papierové hlavy. V každom prípade to bol posledný film, ktorý Hanák nakrútil.
Najkrajší film o dospievaní
Hanák zaujal prvenstvo aj v ankete o najlepší film storočia. Podľa odbornej verejnosti je ním jeho hraný debut z roku 1969, psychologická dráma 322 pomenovaná podľa diagnózy rakoviny. Trpí ňou hlavný hrdina príbehu a Hanák na pozadí krehkého osudu jednotlivca premýšľa nad relatívnymi hodnotami v spoločnosti podliehajúcej ideológii. Film putoval na dlhé roky do trezoru.
Výnimku u komunistických cenzorov dostala jeho romanca o mladíkovi, ktorý sa zamiluje do Rómky Jolanky, Ružové sny (1976) s mladučkou Ivou Bittovou a Jurajom Nvotom.
Hanák a scenárista filmu Dušan Dušek preniesli na slovenskú dedinu shakespearovský motív zakázanej lásky Rómea a Júlie. Ružové sny sú najkrajším romantickým príbehom dospievania, aký v našej kinematografii vznikol. Dušekova melancholická poetika a nachádzanie neviditeľných zázrakov každodennosti sa s Hanákovým pozorovateľským talentom a záujmom o prežívanie ľudí na okraji stretli aj v dráme Ja milujem, ty miluješ z roku 1980. Na Tichej radosti spolupracoval so scenáristom Ondrejom Šulajom a na plátno priniesli manželské trápenia zo ženskej perspektívy. Soňu, ktorá opustí vzťah bez lásky, stvárnila krehká Magda Vášáryová.
Hanákov dokumentárny dlhometrážny debut Obrazy starého sveta (1972) obletel po sedemnástich rokoch od svojho vzniku celý svet a ani dlhý čas v trezore mu neubral na naliehavosti a kráse. Okrem iných zahraničných cien si zaslúžil nomináciu na Oscara.
Čítajte viac Režisér Dušan Hanák si na jihlavskom festivale prevezme cenu za celoživotný prínos
Hanák je – ako jeden z lídrov slovenskej novej vlny – najuvádzanejším slovenským tvorcom v zahraničí, okrem iných pôct dostal nedávno cenu jihlavského festivalu za mimoriadny prínos svetovému dokumentárnemu filmu.
