Po máloktorom filme dnes človeku ostane taký dobrý pocit a chuť vybrať sa čím skôr kdesi k moru ako 12-ročná Sofia, hrdinka snímky. Toto plaché dievča je odhodlané dostať v lete svoj prvý ozajstný bozk, no nevyzerá to veľmi reálne. Musí totiž stráviť prázdniny so svojou panovačnou starou mamou Máriou na chorvátskom ostrove. V schátranom dome akoby zastal čas, ešteže je tu láskavá prateta Luce.
Sofia je najskôr trochu znechutená, no postupne sa jej na Hvare zapáči, aj keď cíti, že medzi dospelými tlie akýsi konflikt a vzťahy medzi nimi sú narušené. Zrazu však Luce ochorie a skončí v nemocnici, takže Sofia zostane s prastrýkom a rodinou, o ktorej existencii doteraz ani netušila. Napokon sa skamaráti s bratrancom i so sesternicou, nájde si partiu kamarátov, dokonca aj s tým bozkom to nebude také márne…
Film, ktorého predlohou bola kniha srbskej spisovateľky Jasminky Petrović, už získal napríklad hlavnú cenu za Najlepší európsky detský film na festivale Buff vo švédskom Malmö. Vo filme, ktorý je srbsko-chorvátsko-bulharsko-slovenskou koprodukciou, hrá aj mladý slovenský herec Benjamín Lacko. Na vizuálnych efektoch pracoval aj tím Marka Ježa. Tvorcovia odkazujú, že film vytvorili aj preto, aby deťom dali kvalitnejší a zmysluplnejší obsah než to, čo môžu nájsť vo svojich mobiloch.
Čo mu dala česká škola
Režisér Radivoje Andrič si bratislavskú premiéru svojho filmu nedal ujsť a po premietaní si našiel čas aj na rozhovor. Keďže predtým, ako začal sám nakrúcať filmy, pracoval ako asistent viacerých režisérov – srbských, chorvátskych aj macedónskych, opýtali sme sa ho, či sa od nich naučil lietať – tak ako sa to počas prázdnin metaforicky naučila aj Sofia.
„Chcel som študovať réžiu, no na vysokú školu sa mi nepodarilo dostať hneď prvý rok, tak som zatiaľ pracoval ako asistent iných režisérov. Bola to pre mňa dobrá škola. Vyzdvihol by som najmä Srdjana Karanoviča, ktorý neskôr bol mojím profesorom na Fakulte dramatických umení v Belehrade. On je jedným z predstaviteľov tzv. českej školy v Srbsku. Všetci traja režiséri, ktorým som robil asistentov – Karanovič, Goran Paskaljevič aj Goran Markovič, študovali na pražskej FAMU a priniesli do našej srbskej kinematografie niečo nové.“
Andrič nadšene opisuje, ako sa od Karanoviča naučil režisérsky rozmýšľať a hneď dopĺňa: „Nesmiem zabudnúť ani na Mišu Vukobratoviča, ten mi ponúkol prácu prvého asistenta, od neho som sa zasa naučil, ako má režisér robiť technicky svoju prácu. A potom sú tu svetoví režiséri John Huston, Vittorio De Sica, Federico Fellini, Jim Jarmusch, Jean-Luc Godard… Od nich som sa učil pozeraním ich filmov, mohol by som menovať ďalších 40 ľudí.“
Všetky jeho spomínané vzory však točili skôr pre dospelých než pre deti, hovorím. Andrič ma preruší: „Miša Vukobratovič nakrútil aj film rodinného typu, a tak by som označil aj svoj film – nie je len pre deti, ale pre celú rodinu. Netočím tak, že si poviem, urobím jeden vojnový film a potom film pre deti. Základom filmu je dobrý scenár a teraz som taký mal. Nepozerám na to, či je to horor, film o vojne, pre deti, alebo čo. Dôležitý je kvalitný príbeh, ktorý budem rozprávať.“
Už Andričov prvý film s pôvabným srbským názvom Tri palme za dve bitange i ribicu z roku 1998 videlo vyše 280 000 divákov, premietali ho na filmových festivaloch v Cottbuse, Sofii, Moskve, Prahe i Londýne. Druhý film Munje! (Kamoši!) z roku 2002 bol nízkonákladovým filmom pre mládež, ktorý videlo v Srbsku vyše 570 000 divákov a súťažil na festivaloch v Sofii, vo Varšave či v chorvátskom Motovune, kde získal cenu divákov i kritiky.
Čítajte viac Recenzia: Film Mimi - kúzlo sa nepodarilo
Aj tretí film Kad porastem biću kengur (Keď vyrastiem, budem klokan) z roku 2004 bol filmový hit, zasa ho ocenili na Sofii aj v Motovune. Snímka rozpráva o mladých Belehradčanoch v čase, keď v Srbsku kvitla nezamestnanosť a hlavnou činnosťou mladých ľudí bolo ničnerobenie.
Skladal sa z troch príbehov – prvý bol o mladíkovi bez práce a peňazí, ktorý sa snaží zbaliť krásnu modelku, druhý príbeh sa odvíja medzi dvoma kamošmi, ktorí len ležia a nič nerobia na streche jedného paneláka a tretí príbeh je o dvoch kamarátoch, čo sa snažia zarobiť peniaze stávkovaním na futbal.
Pozná teda Radivoje Andrič recept na úspech? "Možno to znie hlúpo, ale mám niekoľko dlhoročných priateľov, ktorí nie sú z filmovej branže. Vždy, keď nakrúcam, predstavujem si, ako sedia za mnou. Snažím sa, aby mi nepovedali, že je to hlúpe, patetické alebo že to vôbec nie je smiešne.
Naopak, chcem nakrútiť niečo také, čo sa im bude páčiť. Jeden z týchto priateľov sa objavuje v každom mojom filme. Je pre mňa niečo ako talizman pre šťastie. Vo filme Ako som sa naučila lietať je v scénke, kde si hrdinka Sofia predstavuje rodinných príslušníkov na fotkách. Tento priateľ je na fotke ako kozmonaut. Skoro nikto však o tomto drobnom žartíku nevie," hovorí režisér.
Čítajte viac Režisérka Mira Fornay: Cena z Berlinale je pečiatkou kvality
Nechcel vysvetľovať vojnu
Jeho posledný film mal opäť veľký medzinárodný úspech, získal už mnoho ocenení, bolo to dobrým scenárom, humorom alebo čím? "Nie je to môj posledný film, v Srbsku sa práve v kinách premieta môj ďalší film Munje: opet! Je trochu zvláštne, že 17 rokov som neurobil žiadny film – od roku 2005 som mal prestávku – a zrazu som za dva roky natočil až dva filmy. Bez dobrého scenára dobrý film nevznikne, to je podmienka číslo jeden.
Potom režisér musí nájsť správnych hercov a tretia podmienka je, aby sa herci dokázali stotožniť so svojimi rolami a dali do nich niečo zo seba. Viete, v živote aj vo filme pre mňa nie je dôležitý cieľ, ale cesta – úspech potom príde sám. Keby som už vopred celý čas rozmýšľal nad úspechom, zľakol by som sa a nevedel by som pracovať," vysvetľuje.
Zrejme sa teda deti v rôznych krajinách vedeli stotožniť so Sofiou, možno je príbeh univerzálny? „Nad tým som vôbec nerozmýšľal, keby som chcel nasilu nakrútiť univerzálny príbeh, moji spomínaní kamaráti by ma pomyselne buchli po hlave: Čo to robíš? Sústreď sa na to, aby stihol všetky zábery do západu slnka. Neviem písať scenáre, ale viem čítať, preto poznám dobrý scenár – a aj zlé veci viem upraviť na dobré,“ objasňuje.
Čítajte viac Recenzia filmu Suzume: S hovoriacou stoličkou naprieč Japonskom
Hoci má dnes 55 rokov, dobre si spomína, ako prežíval prázdniny, keď mal 12 rokov ako jeho hrdinka Sofia. „Samozrejme, veľa vecí, ktoré vidíte vo filme, nebolo v pôvodnom scenári, ale pamätal som si ich z vlastnej skúsenosti. Napríklad tajné pozeranie filmu v letnom kine z múrika, to som sám zažíval na ostrovoch Brač a Hvar, aj vodné bitky detí na člnoch alebo potápanie sa, kto dlhšie vydrží pod vodou.“
Znamená to, že deti stále prežívajú prázdniny podobne, ako ich prežíval pred rokmi on? Je jediná zmena to, že deti majú mobily a potrebujú wi-fi? „Myslím, že keby sme deťom zobrali mobily, správali by sa rovnako ako my kedysi – teda budú si hľadať a vymýšľať hry samy.“
Radivoje Andrijevič bol s filmom Ako som sa naučila lietať na premietaniach v Česku, Taliansku aj vo Švédsku a na začiatku ho prekvapilo, že v rôznych krajinách ľudia reagujú veľmi podobne. "Myslel som si, že to je možno náš lokálny balkánsky film a inde nepochopia, že v pozadí príbehu je vojna medzi Srbmi a Chorvátmi.
Nechcel som vysvetľovať vojnu, lebo keď začneš vysvetľovať príbeh, akoby sa stratila pointa umeleckého vyznenia filmu. Zaujímavé je, že deti sledujú príbeh 12-ročnej Sofie a nemusia ani vnímať nejaký problém v pozadí, zato rodičia pochopia, v čom je problém. Takže dve generácie sledujú rovnaký film, ale každá z nich vidí iný príbeh."
Sofia netúži byť herečka
Vo filme hrajú Srbi, Chorváti, Sofiinho deda stvárňuje Čiernohorec a jedného z kamarátov Slovák Benjamín Lacko. Pri hľadaní predstaviteľky Sofie a ďalších detských postáv filmári obišli viacero škôl.
„Na začiatku je scéna s dvoma dievčatami – prvé mesiace nakrúcania pritom nebolo jasné, ktoré z dievčat bude hrať hlavnú úlohu Sofie – obe boli dobré. Myslím, že s herečkou Klarou Hrvanovic, ktorá hrala Sofiu, je film viac rokenrolový, keby sme vybrali druhé dievča, bol by viac hollywoodsky, teda komerčný. Klara ma oslovila svojou osobnosťou. Bola to jej prvá hlavná rola, predtým mala len menšiu rolu v horore, lebo jej mama je filmová producentka. Rozhodli sme sa ju obsadiť, pretože keď sme sa jej spýtali, či chce byť herečkou, keď vyrastie, povedala rozhodné nie. To sa nám páčilo,“ smeje sa Andrič.
Je vo filme dôležitý humor? „Nielen vo filme, ale v celom živote. My Srbi hovoríme, keď sa chcete hádať so ženou, skúste jej tie výčitky radšej zaspievať – obaja sa zasmejete a bude po hádke. Humor je opakom nepríjemných vecí, preto uľahčuje život. Dôležité je, aby mal film správny rytmus. Nemôžu ísť za sebou len smiešne, smiešne, smiešne scény, ale smiešne, smiešne, emotívne alebo smutné. Hollywoodski filmári často robia filmy, ktoré sú len smiešne, ale toho má divák často po krk už v polovici filmu. Ja tak nenakrúcam.“
Čítajte viac Pôvodne chcela byť chemičkou. Režisérka kultových komédií Marie Poledňáková objavila pre film Jula Satinského
Apropo, keď je v Srbsku populárna česká filmová škola, pozná Andrič veselé rodinné filmy Marie Poledňákovej? „Nie, vlastne som nepozeral veľa filmov pre deti. Mám 55 rokov a mám napozeraných veľa filmov, niekedy mám pocit, akoby môj mozog už nemal kapacitu vnímať ďalšie filmy. Pozerám asi sto filmov stále dookola a čítam asi 200–300 kníh tiež dokola. Je mi to ľúto, ale môj mozog už je preplnený, teraz už neprijímam toľko nových informácií, skôr ich vysielam von,“ hovorí s ospravedlňujúcim úsmevom.
Ešte ma zaujíma, či sa smejú Srbi a Chorváti na rovnakých veciach. Podľa Radivoje Andriča áno – ich jazyk je podobný, spisovný aj pouličný, žili v jednom štáte, takže sa smejú na podobných veciach. A na záver: Poďakovali mu na Hvare za jeho film, ktorý možno inšpiruje k dovolenke na ostrove mnohých ľudí?
„Áno, poďakovali sa, ale turistické združenie nám na film nedalo žiadne peniaze – hoci je pravda, že sme ich ani nežiadali. Neľutujem, Chorvátsko aj celý Balkán sú také krásne, že mi nikto nemusí platiť, aby som do filmu dostal ich krásy.“
