Pozrite si snímky z nového seriálu aj Dianu Mórovú v ďalších úlohách.
Momentálne hráte v SND v deviatich rôznych predstaveniach, desiate bude mať premiéru v júni (Timravine Deti). Ste superžena, že popri všetkých divadelných aktivitách stíhate ešte televízne projekty?
Keď to viete dopredu, viete si urobiť čas. V divadle vedia, že točíme – vždy to tak bolo. Mám pred očami Milku Vášáryovú, ktorá chodila ráno do rozhlasu nahrávať a po skúške poobede o druhej šla ešte nakrúcať do televízie nejakú inscenáciu a večer hrala v divadle. Proti nej je naša generácia slabý odvar.
Z tých deviatich spomínaných predstavení v štyroch hráte spolu s Tomášom Maštalírom – je to dobrá príprava na účinkovanie v novom tv seriáli Tomáš a Diana? Nejdete si už niekedy aj na nervy?
Samozrejme, že niekedy si ideme na nervy. Ale Tomáša poznám vyše dvadsať rokov, ešte keď bol študent. Hráme v tom istom divadle, to je, ako keby ste boli z rodiny, potom to aj pred kamerou ide celkom prirodzene. To nejde s každým hercom, pred niekým máte trému, ostýchate sa, hoci ste herci. Ale keď sa s niekým dobre poznám, som uvoľnenejšia.
Takže si ani neviete predstaviť, že by vášho partnera hral aj niekto iný?
Boli sme s Tomášom na kastingu, a tam sa chodí preto, že produkcia a režisér si chcú pozrieť, s kým to ide a s kým nie. Posudzujú energiu medzi dvojicou. Neskôr sa nám ozvali, že sme vyhrali a chceli by nás dvoch. Tak som si povedala: Super, poďme do toho. Páčil sa mi ten formát, ktorý je celkom iný ako bežné seriály, a vtipné situácie.
Predlohou je francúzsky seriál, ale celkom pôvodne ten formát vznikol vo frankofónnom kanadskom Quebecu. Seriál adaptovalo vyše 30 krajín. Pozreli ste si niektorú verziu?
Pozerali sme myslím srbskú verziu, tá sa mi veľmi páčila, herci hrali bravúrne, ani som si nebola istá, či to zahrám. Je totiž veľmi ťažké zvládnuť krátke skeče, lebo nehráte text, ale myslenie ľudí, aby to bolo vtipné. Musíte úplne žiť tými postavami. Tvorcovia mali požiadavku, že seriál sa musí volať podľa skutočných mien hercov. Keď počujem názov Tomáš a Diana, až ma mykne, no čo už.
Viete si predstaviť, že by ste boli partnerkou napríklad Marka Igondu, po boku ktorého sme vás nedávno videli v poviedkovom filme Superžena? S ním sa tiež dobre poznáte.
Marko Igonda a Tomáš Maštalír sú spolužiaci, poznám ich od školy, aj som bola u nich na internáte. Všetci sa poznáme. Tvorcovia vybrali nás s Tomášom, ale myslím si, že by to fungovalo aj s Markom, medzi nami je tiež dobrá energia.
Vo francúzskej verzii hrali Jean Dujardin a Alexandra Lamy, ktorí potom začali aj skutočný vzťah, vy ste to mali s Tomášom Maštalírom opačne, kedysi ste spolu aj chodili. Zažili ste niektoré z príbehov na vlastnej koži alebo je to všetko presne podľa scenára?
Presne podľa scenára, ten je daný a rovnaký v každej krajine, či už seriál točia vo Francúzsku, v Quebecu, alebo Chorvátsku. Ich to mohlo spojiť, lebo boli mladí, ale my už máme niečo za sebou, nás už nič nemôže spojiť, jedine dobrá práca. Dúfam, že sme ju odviedli, snažili sme sa do toho dať aj to šteklenie, hašterenie, ale popritom zachovať milotu a láskavosť. Nechceme diváka otravovať či poučovať, tento formát má do domácnosti priniesť ľahký smiech, ktorého je dnes málo. A to je ťažká práca.
Foto: Marian Ďatko, TV JOJ
Môžete aspoň trochu improvizovať, dať do postavy niečo zo seba?
Nie, ale na konci niečo vždy dotvoríme, pridáme čerešničku na záver, ale tvorcovia sú veľmi prísni, tak nevieme, či to nevystrihnú.
Vo francúzskej verzii sa mihla vo vedľajšej úlohe aj naša Adriana Sklenaříková, budú aj v slovenskej verzii nejaké hviezdne mená okrem vašich dvoch?
Máme len hviezdne mená, všetci veľkí herci však hrajú od chrbta. Podľa konceptu totiž tretie osoby diváci môžu vidieť len od chrbta, alebo ich len počujú, cítia, nikdy im nevidia do tváre. Sú to veľkí herci, budete ich poznať.
Vo Francúzsku mal seriál každý večer päť miliónov divákov, myslíte, že uspeje aj u nás? Zažívame všetci podobné veci, bez ohľadu na krajinu, z ktorej pochádzame?
Áno, zažívame podobné veci, tvorcovia niektoré fóry či metafory trošku upravili na slovenské pomery. Keď som kamarátkam rozprávala, aké scénky hrám, veľmi sa bavili. Ale urobiť dnes ľahký humor, ktorý nikoho neurazí, len pobaví, je veľmi ťažké. Dôležité je vniesť do hrania ľahkosť a uveriteľnosť, aby divák nemal pocit, že hrám. Režisérom je však náš dobrý kamarát Miško Vajdička, s ktorým máme veľa skúseností z divadla, takže sme radi, že sme to robili akoby „v domácej kuchyni“. Vedel mi povedať: Didi, tu musíš byť jemnejšia, tu buď rafika, daj tam nepríjemný ženský tón. Pracovali sme s nuansami ako tón reči, s rôznymi drobnôstkami, ktoré sa zmestia do dvoch minút. Každú vetu treba vypointovať. Bolo to náročné, ale bavilo nás to.
Pôvodne mal seriál vraj päťminútové epizódy, u nás to budú 20-minútové diely?
Jednotlivé časti sú pozliepané asi z dvojminútových scénok, ktoré na seba nadväzujú – napríklad v čakárni u doktora. V nemocnici sa odohrá napríklad osem situácií, ktoré sú vždy po dvoch minútach strihnuté. Alebo ideme autom, rozprávame sa o svokre, inokedy nakupujeme, muž ma sprevádza a nebaví ho to. Sú to scénky zo života, lenže náš divák je náročný na slovenských hercov. Neviem prečo. Ulahodiť nášmu divákovi v televízii je veľmi ťažké, verím, že týmto spôsobom hrania mu udrieme na správnu strunu a bude ho to baviť.
Foto: Marian Ďatko, TV JOJ
Hovoríte to na základe skúsenosti zo seriálu Chatári?
Zo všetkého, ale napríklad Chatári bol úspešný seriál z Čiech, ktorý na Slovensku až tak nezabral. My Slováci sme iní, temperamentnejší, Česi veci viac „obkecávajú“, sú blazeovaní, my sme výbušnejší, možno podobnejší Maďarom. Poliaci sú tiež iní. Takže ak je seriál úspešný v Quebecu, nemusí byť úspešný aj u nás, preto tvorcovia museli charaktery trochu uspôsobiť, aby boli vlastné našincom. Naši diváci poznajú, či človek hrá úprimne. Dúfam, že sme si urobili dobrú prácu. Aj v divadle sa vždy snažím hrať zrozumiteľne, lebo keď divák nerozumie, prepína, v divadle sa začne ošívať.
Spomínali ste, že aj režiséra Michala Vajdičku, aj kolegu Tomáša Maštalíra dobre poznáte. Prekvapujú vás ešte títo dvaja?
Jasné, teraz práve s Miškom Vajdičkom v SND skúšame inscenáciu Deti od Timravy. On je studnica nápadov, to ma baví, lebo my herci sa tiež musíme posúvať. Koho by bavilo byť stále rovnaký? Miško nás pri seriáli Tomáš a Diana posúval. Občas musíme ísť pod svoju úroveň, byť prostí, to je veľmi ťažké. Aj v tej Timrave hráme ľudí o 20 tried nižších, s tým sa teraz pasujeme. Nie sme oblečení ako mladý pár, ktorý si môže všeličo dovoliť – však už tiež nie som najmladšia. Nie, nie, nie, to sú obyčajní ľudia z menšieho mesta, ktorí riešia svoje problémy.
Vraj máte rada negatívne postavy. Bude niečo negatívne aj na seriálovej Diane?
Mám aj scénky, kde vrieskam, ale vždy to musí byť s vtipom, partner vás vždy zachráni. Hrám občas ako harpya.
Rada sa premieňate? Videli sme vás v negatívnej postave vo filme Sviňa, v televíznom Jozefovi Makovi ste sa nebáli hrať unavenú, chorľavú Makovku, mamu Jozefa Maka, ale stvárnili ste aj chladnú a cynickú vedúcu kancelárie ministra obrany v Bebjakovej rukojemníckej dráme Ultimátum, potom vlani prišla sexi Superžena…
Našťastie nehrám jeden typ postáv. Nedávno mi ponúkli sebavedomú postavu, ale vždy si tam prepašujem niečo ľudské, aby to nebolo vždy rovnaké. Najťažšie sa mi hrala prostá jednoduchá žena bez emócií. Rada hrám negatívne postavy, ktoré chce máloktorý herec, pretože si myslí, že ľud ho potom bude nenávidieť. Diváci si to často myslia, a keď vás potom stretnú, čudujú sa: Veď vy nie ste taká. Samozrejme, veď som herečka.
Foto: Martin Geišberg
Veď ste v divadle zvládli aj Bačovu ženu, ktorá je možno v protiklade s tým, že vás ľudia vnímajú ako temperamentnú krásku…
Teraz tiež hrám v Timraviných Deťoch staršiu ženu, ktorá 23 rokov čaká na partnera, zomrel jej muž a ona sníva, že ju ešte ktosi bude chcieť, ale on ju nechce… Zahrať takú ženu, čo má len deti a stará sa o majetok, to nie je ľahké – ako chodí, ako myslí, ako sa pozerá, ako spratáva zo stola. Teraz hľadám na Netflixe filmy o prostých ženách a všímam si nuansy. Potom príde divák a povie si: Ako keby si to ani ty nebola. No veď nie som.
Očividne viete stále prekvapovať. V rozhlasovej Nočnej pyramíde ste Stanovi Ščepánovi v roku 2021 spomenuli, že k štyridsiatke ste dostali zoskok padákom, čo ste nevyužili, no zato ste si vyskúšali let lietajúcim autom Štefana Kleina…
Doteraz som ten zoskok padákom nevyužila, ale vraj to stále platí, tak hádam pôjdem. Štefan Klein je môj dávny kamarát a zobral ma na svoj „raketoplán“, čo zostrojil pre dvoch. Vravela som mu: Ja ešte potrebujem žiť. A on na to: Čo sa bojíš? Takže sme vyskúšali nielen let, ale aj voľný pád, a bol to výborný adrenalín. Hovoril mi, neboj sa, aj keby sa vypol motor, my pristaneme, lebo máme krídla. A mňa to tak upokojilo. Vysvetlil mi celú fyziku lietadla a že pokiaľ nebude silný vietor, tak pristaneme. Nie je to ako v aute, kde nabúrate, ani nepadnete kolmo dole. Bol to krásny zážitok.
Máte vy vôbec z niečoho strach?
Ale áno, veď v tom lietadle som mala strach. Aj v mori vždy ďaleko plávam a mama mi hovorí: Neblázni, čo keď dostaneš kŕč? Človek tak nad tým začne uvažovať, vravím si, čo keď ma sekne a utopím sa? Ale nechcem si hovoriť: Čo keď?
Vraj ste kedysi nechceli byť herečka, ale doktorka. Ľutovali ste niekedy v živote, že ste sa stali herečkou?
Nie, samozrejme, neľutujem. Na divadelných doskách cítim, že som urobila dobre, že som tam doma. Ale keď som bola v nemocnici, povedala som si: aj toto je pekné, ale dobre som sa nakoniec rozhodla. Vždy ma lákalo pomáhať, tak pomáham v divadle či televízii psychicky – tým, že ich rozveselím hrou či seriálom.
Je vôbec niečo, čo vám nejde? Zvládli ste šou, kde ste korčuľovali, vlani ste tancovali v Let's Dance…
Bola som dieťa socializmu, takže na nás boli všelijaké požiadavky – chodiť na zušku, na tréningy, potom učiteľka zakladala gymnastický súbor a ani sa nepýtala, proste sme šli, potom bol lyžiarsky… Ono vás to naučí. Museli sme sa učiť, lebo čo chceš byť sprostá? Musíš ísť na vysokú školu. Šport a škola nás vyformovali, že sme boli zručnejší v dospievaní. Ale zasa netreba dať dieťa na 500 krúžkov, ale také dva sú dobré a rodičovská ruka je fajn. Keď máte disciplínu, všetko ide ľahšie.
