Joaquin Phoenix ako syn psychotickej matky v horore On sa bojí: zasúťažme si o bobríka odvahy

Práve jeho dôvera v postavu a Asterova režijná prax zaručili filmu presvedčivosť. Ingrediencií na výbornú surreálnu jazdu za prezradením rodinného tajomstva a odhalením traumy – v tomto filme veľkosti gréckej tragédie – by stačilo zopár, Aster sa, naopak, prejavil ako povrchný eklektik a tvrdohlavý megaloman.

Skúška publika

Hneď v úvode sa patrí uviesť na pravú mieru prirovnania filmu On sa bojí k tvorbe Davida Lyncha. Jediné, čo ho s velikánom imaginácie spája, je inšpirácia podvedomím a hra s prelínaním sna a pamäti. Sám Aster sa vyjadril, že nemá rád porovnania tohto typu, jedno si však neskôr neodpustím. Beau krotí svoje neurózy terapiou a liekmi. Žije sám v okrajovej mestskej štvrti plnej vylúčených štvancov, vyšinutých indivíduí a kriminálnikov. Horor tu má na ružiach ustlané.

Beau má s matkou osláviť výročie smrti svojho otca, a teda aj jeho počatia, no v deň odletu sa chápadlá pouličných strašiakov rozhodnú siahnuť na jeho byt. Po nehode, keď sa zranený prebúdza v ružovej dievčenskej izbe v cudzej rodine, začína excentrický, štylizovaný útek pred predátormi. Cieľom road movie je pohreb Beauovej matky, ktorá medzičasom tragicky zahynie. Dej sa niekoľkokrát zlomí a poctivo sa pripravuje na zásadné finálne rozuzlenie, ale práve posledná štvrtina filmu je fiaskom plným klišé a umelých emócií. Neautentické vzťahy len potvrdia prázdnotu celého príbehu.

Ari Aster sa na nohy svetového filmára postavil svojím druhým filmom, tiež s prvkami hororu, Slnovrat o špeciálnej slávnosti, do ktorej sa nedopatrením zamieša partia na výlete. Talent hororovo štylizovať potvrdil už debutom Desivé dedičstvo. V najnovšom diele sa rozhodol vydať do úzkostného podvedomia traumatického vzťahu matky a jej jediného syna. Na príbehu zakríknutého muža v stredných rokoch, ktorý bojuje v kafkovskom labyrinte, aby po jeho prekonaní čelil sám sebe, svojej matke a dostal sa až do očistca, Aster skúša, čo filmové médium unesie. Zároveň testuje, čo všetko unesie publikum. To by bolo super, ale…

Penové bublinky

Dielo je nadpriemerné vo vycibrenej mizanscéne, v hereckej choreografii, plasticite a originalite filmového sveta. Perfektná je aj kamera Pawla Pogorzelského a zvukový dizajn. Aster je lepším režisérom ako scenáristom a tým hádže záchranné koleso vlastnému scenáru. Príbeh – hoci o nápaditosť a prekvapivé zvraty nie je núdza, ba práve naopak, motor ide „na plné gule“ – je myšlienkovo vyprázdnený. Samoúčelní panáčikovia na šachovnici praskajú ako penové bublinky. Asterove náhodne vygenerované nápady odtrhnuté z reťaze plápolajú ako zle rozdúchaná pahreba neuveriteľné tri hodiny.

Tu sa núka sľúbená analógia s filmom Svetlonoc Terezy Nvotovej, pretože ju s Asterom spája istá forma tvorivej anarchie. Generačne spriaznená filmárka tiež posúva konvencie hororového žánru, rozprávky či mystery, čo prináša sploštenie psychologizácií postáv v prospech napätia a dramatickej akcie. Zatiaľ čo jej sa darí rozprávať príbehom o súčasnej téme, Asterove slová aj vybičované emócie sú samoúčelné. Beau je v strese z matky, zo svojej sexuality, z dedičnosti, zo smrteľnosti, z prehistórie, zo spomienok, z budúcnosti aj z okolia, ktoré mu na to navyše dáva pri každej príležitosti poriadne dobrý dôvod, ale prečo, to sa nedozvieme.

Skôr ako psychologický ponor do vnútra protagonistu je film psychotickým a svojvoľným odbiehaním od interiority hlavnej postavy k povrchnej akcii, ktorá s témou často ani nesúvisí. Hrdina sa počas strastiplnej cesty plnej odhalení ani trochu nezmení, čo prináša vo vytúženom finále najväčšie sklamanie. Všetko, čo sa dialo okolo neho aj v ňom, vyšlo nazmar a film sa pripravuje o katarzné poznanie.

Formálne vycibrené dielo zostáva myšlienkovo ploché a nedosahuje ani účinky zážitkového kina. Postavám totiž chýba tajomstvo, akcii napätie, zúfalstvu dôvod na vlastnú beznádej, čiernej komédii humor. Stačilo by ubrať z pátosu a absurditu posoliť smiechom. Jediné, čo dielu nemožno uprieť, je vyvolanie nefalšovanej úzkosti, ale aj tá sa plynutím filmového času zastabilizuje až napokon úplne utíchne.