Bohatým kradnú, chudobní si poradia
Po tom, čo ho šľachta zneužije a následne ho odhodí ako špinavého psa, sa Oleksa Dovbuš (Serhij Strelnikov) rozhodne pridať do zbojníckej bandy jeho brata Ivana, prezývaného Mäsiar (Oleksij Hnatkovskij).
Spoločnými silami podnikajú výpady na šľachtu, ktorej precízne vyleštená čižma čoraz tvrdšie dopadá na miestny ľud. Keď sa páni dopočujú o neporaziteľnom Dovbušovi, ktorému žiadna guľka neublíži, rozhodnú sa polapiť ho za každú cenu.
V začiatkoch je dej dosť mätúci, až po čase divák zisťuje, že sleduje osud dvoch bratov. Ivan už dávno zanevrel na obyčajný život, no zároveň neverí, že by svojimi skutkami mohol zmeniť chod spoločnosti. Tých, čo odovzdane prijímajú svoj osud utláčaných, považuje za menejcenných. Svoje útrapy si podľa neho zaslúžia. Oleksa to však vidí inak – jeho cieľom je oslobodiť ľudí a zároveň sa pomstiť. Teda aspoň to o sebe tvrdí.
Práve to, akým smerom by sa mala uberať činnosť zbojníkov, sa stane bodom sváru medzi bratmi Dovbušovcami. Napriek tomu, že Oleksa sa hrdo bije do hrude s tým, že chce pomáhať ľuďom, zdá sa, že v skutočnosti mu ide len o pomstu.
Bohatých síce okráda, ale o tom, že zároveň rozdáva chudobným, diváka film nepresvedčí. Možno však ide o zámer – tvorcovia akoby sa nevedeli rozhodnúť, či chcú epické fantasy, alebo historickú drámu, ktorá sa snaží o kúsok autenticity. Vo výsledku ich kombinácia celkom dobre funguje.
Ježiš, si to ty?
Film o ukrajinskom Jánošíkovi v mnohom pripomína nedávneho Jana Žižku. Hudba, kostýmy a opantávajúce vizuály spolu krásne fungujú a vzájomne sa dopĺňajú. Zaujmú najmä scény, v ktorých podnikajú zbojníci divoké a strategicky až prekvapujúco dobre premyslené výpady. Poteší aj rituálny tanec okolo ohňa či rozprávanie historiek pri večeri.
Nielen Strelnikov a Hnatkovskij, ale aj herci vo vedľajších úlohách zbojníkov dodali svojim postavám neoceniteľnú bezprostrednosť. Tam sa dobré obsadenie nekončí – či už hovoríme o princeznej Jablonowskej (Agata Buzek), Oleksovej milej Maričke (Daša Plachtij), alebo poručíkovi Przyłuskému (Mateusz Kościukiewicz). Ide o výrazné typy, ktoré svojim postavám dodali potrebnú šťavu.
Dovbušovi by určite prospelo, ak by tvorcovia trochu sprehľadnili dej. Návraty do minulosti, ktoré naznačujú Oleksovu transformáciu na takmer neporaziteľného hrdinu, sú síce zaujímavé, občas ale zostávajú nedopovedané.
Čudná je aj postava akéhosi askéta vyskytujúceho sa pri vode, ktorý sa nápadne podobá na Ježiša Krista a miestami vyznieva až komicky. Hoci Oleksovi dohovára, nezdá sa, že by jeho rady mali akýkoľvek účinok. Ešte aj dramatické vyvrcholenie deja vyvoláva otázky – štyria sme sa po odchode z kina nevedeli dohodnúť, kto koho vlastne postrelil.
Dovbuš je jedným z tých filmov, na ktoré sa dobre pozerá. Kinematografia je na vysokej úrovni, rovnako ako herecké výkony, folkové melódie a detailmi pretkané kostýmy. Nechýbajú viaceré patetické momenty, ale našťastie to s nimi tvorcovia priveľmi nepreháňajú. Bez nich by to tiež zrejme nebolo ono.
Napriek niekoľkým „zakopnutiam“ v deji ponúka snímka náhľad na zaujímavé obdobie v dejinách našich susedov. V súčasnej situácii ide o trpkú pripomienku histórie, ktorá sa v rôznych obmenách stále opakuje.
