Návrat Ellen Burstynovej
Victor (Leslie Odom Jr.) trávi medové týždne so svojou tehotnou manželkou Sorenne (Tracey Gravesová) na Haiti. Keď však dôjde k zemetraseniu, Sorenne zomiera a zanecháva po sebe malú Angelu (Lidya Jewettová).
O trinásť rokov neskôr dôjde k nevysvetliteľnému nešťastiu – Angela sa spolu so svojou kamarátkou Katherine (Olivia O’Neillová) vyberie do lesa a na tri dni akoby sa pod zem prepadli. Nájdu ich na farme, ktorá sa nachádza 50 kilometrov od miesta, kde ich videli naposledy. Dievčatá sú otrasené, ale zdá sa, že inak im nič nie je. Teda až na to, že sú posadnuté démonom.
Rodičia Katherine, ktorí sú veriaci, veľmi rýchlo prídu na to, že ide o čosi nadprirodzené. Skeptikovi Victorovi, ktorý o svoju vieru prišiel už dávno, to trvá o čosi dlhšie. Na rozdiel od pôvodného Vyháňača diabla tu chýba budovanie atmosféry, ktoré bolo pre kultový film z roku 1973 zásadné. Dej plynie akosi prirýchlo, pomohlo by mu viac pochybností a neistoty.
Potešením pre oddaných fanúšikov hororu je návrat Ellen Burstynovej, predstaviteľky Charlie, matky posadnutej Regan (Linda Blairová). Jej príbeh o tom, ako celý svoj život venovala štúdiu exorcizmu naprieč rôznymi kultúrami a náboženstvami, následkom čoho stratila kontakt s dcérou, je azda tým najautentickejším momentom celej snímky. Okrem jej prítomnosti poteší aj notoricky známa melódia Tubular Bells z prvého filmu. Mimochodom, na konci čaká divákov ešte jedno milé prekvapenie.
Zmena pravidiel?
V prvom rade treba poukázať na to, že nový Vyháňač diabla sa nijako nesnaží prekonať pôvodný film. Ide skôr o akési vzdanie holdu snímke, ktorá zásadným spôsobom zmenila vývoj svetovej kinematografie. Tvorcovia sa v mnohých ohľadoch rozhodli ísť iným smerom, nejde len o slaboduchú reprodukciu deja z prvého filmu.
Zaujímavé je napríklad dvojité posadnutie – Angelu a Katherine ovláda jeden démon, čo sa prejavuje napríklad aj tým, že majú synchronizovaný tlkot srdca. Viaceré novinky, s ktorými tvorcovia prišli, sa však môžu stretnúť skôr s nepochopením.
Foto: Cinemart
V pôvodnej snímke, ale aj vo viacerých iných filmoch zaoberajúcich sa exorcizmom je podstatné vedieť meno démona, ktorý obeť posadol. Tu sa ho však nedozvie ani divák, ani ľudia vykonávajúci exorcizmus. Žeby sa po 50 rokoch zmenili pravidlá? Navyše je nepochopiteľné, že démon vie o udalostiach, ktoré sa prihodili Charlie a Regan.
Zatiaľ čo vtedy išlo o démona menom Pazuzu, tentoraz ide o sukubu Lamashtu. Ako to viem? Vygooglila som si to. Vo filme jej meno nepadne ani raz a nikto sa oň nezaujíma. Tvorcovia síce do deja hodili nápovedu, pochybujem však, že znalosť démonov zo všetkých mytológií sveta je súčasťou všeobecného prehľadu. Lamashtu totiž striehne na tehotné ženy a novorodencov, preto sme svedkami scény, v ktorej už posadnutá Angela obsesívne pozoruje novorodenca v nemocnici.
Čítajte viac Prepísal dejiny hororu. Zomrel William Friedkin, režisér slávneho Vyháňača diabla
Film sa pokúša nahliadať na exorcizmus z perspektívy viacerých náboženstiev, v skutočnosti však vidíme len dve odnože kresťanstva a tzv. hoodoo (spirituálne praktiky, tradície a presvedčenia, ktoré boli vytvorené africkými otrokmi na juhu Severnej Ameriky, pozn. red.). Je to zaujímavý, no nie veľmi vydarený „freestyle“ – každý si robí to svoje a čaká, aké budú výsledky.
Takéto rozdelenie kompetencie exorcistu medzi viacerých protagonistov je tiež zásadným odlúčením sa od pôvodného filmu, ktorý stál vo veľkej miere práve na kňazoch Merrinovi (Max von Sydow) a Karrasovi (Jason Miller). Boli síce dvaja, no ich postavy boli rozobrané do oveľa väčšej hĺbky než tie v Znamení viery.
Foto: Cinemart
Žiadne masturbovanie s krucifixom
Ako celok funguje tento horor celkom dobre. Divák však nesmie mať vysoké očakávania, aj keď ide o pokračovanie takého velikána, akým je Vyháňač diabla. Významným pozitívom je, že démon opäť oplýva svojským humorom, ktorý je často oplzlý (ani zďaleka sa nepribližuje k scéne, v ktorej Regan sadisticky masturbovala s krucifixom), a protagonistov zasahuje do tých najcitlivejších miest. Vypočujeme si síce aj niekoľko dojímavých patetických slov o sile ľudskej viery a nádeje, nie je to však tak silené ako napríklad v prípade snímky V zajatí diabla 3: Prinútil ma k tomu diabol.
Vyháňač diabla: Znamenie viery má jeden veľký nedostatok. Je ním absencia scén, ktoré by v divákovi vyvolali čo i len náznak strachu. A to je pri hororoch dosť podstatné. Filmu z roku 1973 sa to podarilo najmä vďaka dovtedy nepreskúmanej téme exorcizmu a skvelo vybudovanej atmosfére. Tvorcovia pokračovania sa pokúsili o niekoľko neúspešných „ľakačiek“, ktoré sa do tejto série vôbec nehodia.
Čítajte viac Recenzia: Počuje vaše dieťa tajomný hlas? Utekajte!
Na druhej strane ale treba vyzdvihnúť originálny koniec, ktorý mňa osobne na celom filme zaujal najviac. Ukazuje, že démoni sú skutočne prefíkaní, a že sila lásky či iných patetických slovíčok, ktoré tak radi používajú v amerických filmoch, nie vždy stačí.
Minimálne to je pre mňa dôvod, prečo je nový Vyháňač diabla solídnym filmom, ktorý netreba hneď zatracovať. Negatívne recenzie však pravdepodobne ovplyvnia to, ako budú vyzerať ďalšie dve pokračovania, ktoré sú v pláne. Hádam sa z nich tvorcovia poučia.
