Otec eštebák
Varchalovci sa postupne schádzajú na oslavu posledného česko-slovenského Silvestra. Je medzi nimi babička Amália (Eva Holubová), rodinný priateľ Karel (Bolek Polívka), Daniel (Ady Hajdu) a jeho manželka Viola (Anna Šišková), ich deti Božena (Jana Kovalčiková) s priateľom Oldřichom (Jan Budař), Michal (Dávid Hartl) s priateľkou Charlie (Rachel Kramer) a Peter (Daniel Fischer) s manželkou Helenou (Judit Pecháček) a ich dvoma dcérami.
Keď Peter zmešká krst malej Zuzky, rodinu to znepokojí, pretože sa to naňho vôbec nepodobá. Na oslavu sa napokon dostaví, no v značne rozrušenom stave. Do rúk sa mu totiž dostal spis jeho otca, z ktorého vyplýva, že bol vedený ako agent ŠtB.
Peter spočiatku mlčí, s ostatnými sa o tom nechce rozprávať. Rozhodne sa priamo konfrontovať otca, ktorý následkom vypätej situácie dostane infarkt. Daniela teda odvážajú do nemocnice a zvyšok rodiny sa musí popasovať so šokujúcimi informáciami, ktoré vyplávali na povrch.
Česko-Slovensko a Quebec
Film A máme, čo sme chceli sa vydaril najmä z hľadiska vizuálov. Či už hovoríme o prostredí bytu, v ktorom sa odohráva väčšina deja, alebo o kostýmoch z 90. rokov. Aj samotná atmosféra, ktorá panuje u Varchalovcov, je divákovi veľmi blízka. Ich vzájomné vzťahy nie sú dokonalé, napriek tomu však rodina drží pospolu.
Pocit autentickosti snímke dodávajú najmä Bolek Polívka a Eva Holubová, ktorých postavy sa síce nikdy oficiálne nedali dokopy, je ale zrejmé, že sú si veľmi blízki. Aj zvyšok obsadenia, na ktorom snímka stojí, je veľmi charizmatický.
Čítajte viac Vo filme o rozdelení Čechov a Slovákov zaznejú aj hromy-blesky
Každá z postáv má niečo do seba, ide o osobité a dobre napísané charaktery. Najvýraznejším vývojom prechádza Peter, ktorý celkom vierohodne zobrazuje jednotlivé emocionálne štádiá prirodzenej ľudskej reakcie na také zásadné zistenie.
Zaujímavým prínosom je postava kanadskej študentky Charlie, s ktorou Michal strávil jednu noc a rozhodol sa pozvať ju na rodinnú oslavu. Postupne sa o nej čo-to dozvedáme a sledujeme, ako sa s Michalom zbližuje aj inak než len na povrchnej fyzickej úrovni. Navyše sa úprimne zaujíma o to, ako naše dve krajiny prechádzajú „rozvodom“ – v jej rodnom Quebecu totiž v tom čase tiež dochádzalo k národnostným rozkolom.
Bratia navždy
Dej filmu sa spočiatku rozbieha pomaly, v istých pasážach by mu neuškodilo trochu svižnejšie tempo. Samotná zápletka je však dostatočne pútavá na to, aby si udržala divákovu pozornosť, a to aj napriek tomu, že miestami je dej dosť predvídateľný. Na druhej strane sa však objavia aj zvraty, ktoré skutočne prekvapia. Sme svedkami situácií, ktoré ukazujú život v jeho rôznych podobách.
Nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Po revolúcii sa vo veľkom rozmohlo odsudzovanie všetkých, ktorí kedy spolupracovali s ŠtB. Ako nám však v rozhovore povedal Daniel Fischer, nedá sa to vnímať čierno-bielo. Snímka diváka prinúti zamyslieť sa nad tým, čo by robil, ak by ho do takejto spolupráce niekto dotlačil.
Samozrejme, niektorí zo spolupracovníkov ŠtB boli obyčajní oportunisti, ktorí mysleli len na svoj vlastný prospech, prípadne na pomstu. Mnohí však mysleli v prvom rade na svoje rodiny, ktoré by prípadným odmietnutím spolupráce boli ohrozené.
Snímka A máme, čo sme chceli zaujme svojím námetom, kvalitným scenárom, hudbou, obsadením i nostalgickou atmosférou. Spočiatku síce hovorí o rozdelení, napokon však ukazuje, že kríza občas stmeľuje. Naše národy sa síce rozdelili, stále však jeden druhého vnímame ako brata, a tak to zrejme zostane už navždy.
