To všetko tam divák naozaj nájde, ale pridala by som ešte, že je to pocta felliniovskej poetike. Režisér sa ukázal ako veľký mág filmového plátna (v podmienkach severu a súčasnosti) a znalec ľudí. Pozná najmä tých svojich, z Islandu, ktorí majú svoje muchy, sú to ale najmä charaktery, ktoré len tak niečo nenalomí. V pustom kraji nie je veľa vonkajších vplyvov, takže človek ľahšie môže zostať sám sebou. Pravda, ak ho nediriguje dominantná mama. A práve tento problém je základným motívom príbehu Na ceste s mamou.
Slušivý pohrebný klobúčik
Päťdesiatnik Jon žije so svojou matkou na najvzdialenejšom severe Islandu, kde nie je ani poriadny signál, počúva na loďke dovezené magnetofónové pásky s nahranou predpoveďou počasia, lebo niektoré rozhlasové stanice sa na jeho odľahlej adrese nedajú chytiť. A navyše, dej sa odohráva niekedy medzi 70. a 80. rokmi minulého storočia, keď neboli ani mobily, ani internet a bola možná totálna izolácia. Dalo sa žiť v závetrí, v sladkej nevedomosti a živiť sa pletením vlnených severských svetrov, ako to robili aj oni.
Jedného dňa však matka zomrela a pred Jonom stála nezvyčajná úloha. Musel jej splniť posledné želanie, dopraviť ju na juh Islandu, odkiaľ pochádzala a kde chcela byť pochovaná. V tomto momente sa začína dobrodružný a bizarný príbeh, cesta Islandom v starom rozheganom aute, so psíkom, ktorý sa volá Brežnev (ako vtedy aktívny ruský politik) a s mŕtvou mamou. Tá však cestuje pekne upravená (Jon jej urobil najlepší make-up, aký vedel) a usadená na zadnom sedadle, má koketný klobúčik a občas sa ozve, aby ofrflala Jonovo správanie. Film má totiž aj fantazijnú polohu, však ani sám Jon nie je z celkom reálneho sveta.
Foto: Film Europe
Život na samote ho svojsky vyformoval, je čudácky. Doma to neprekážalo, ale konfrontácia s ľuďmi, ktorých po ceste stretáva, obnažuje jeho bizarnú inakosť. Režisér stavia do kontrastu banalitu dobre zorganizovaného spoločenského systému a pôvab nepredvídateľného sveta zvláštneho Jona. Situácie sú dojemné, zábavné aj poučné. Vedú k poznaniu, že sloboda je inde, než ju hľadáme. Niekedy prichádza s posledným výdychom milovanej matky. A niekedy jedna jej smrť ani nestačí, ako naznačí vo filme režisér, keď Joha nechá konať nečakane radikálne.
Jon si robí po svojom
Island je Island, ale z filmu zisťujeme, že mnohé z toho špecificky severského máme aj u nás. Práve ten cit pre magický realizmus režiséra a autor scenára Hilmara Oddssona je nám blízky. Maškary, masky, tajomná hlboká príroda, temné mraky, pokrivené rodinné vzťahy, podivné zrady v láske, náznaky tragédií, srdcervúca lyrika, to všetko je nám v umení blízke. Režisér Hilmar Oddsson pripomína trocha nášho Františka Švantnera, je však modernejší, z iného konca sveta a zemitejší.
Cesta s mamou na juh oslobodzuje totiž skrytú osobnosť Jona, ktorý sa zbavuje sveta ilúzií a mäkkosti chráneného dieťaťa a začína žiť ozajstne. Po maminej smrti nadobudol silu zbaviť sa predchádzajúceho života a robiť si po svojom. Mama sa však celkom nevzdáva – stále ešte zo zadného sedadla kafre. Režisér však práve cez jej kusé poznámky a Jonove reakcie rafinovane rozpráva o ich rodinnom príbehu, ktorý sa ukáže dosť komplikovaný a plný utajovaných skutočností. Ako to napríklad bolo s Jonovým dievčaťom, ktoré si priviedol na ich samotu a podozrivo si ho obľúbil aj jeho otec. Oddsson nič nevyslovuje naplno, mnohé len naznačí, ale príbeh je ucelený. Je to vlastne dvojvrstvový film.
Každá cesta vedie domov
Pod baladickým povrchom (napr. ponášky na Felliniho slávne scény – pikniky pri mori, masky, maškary, hudba, tanec, jatrivé prízraky, ale aj na Akiho Kaurismäkiho či Bergmana) sa skrýva oveľa obyčajnejšia vrstva príbehu, rozprávanie o všedných vitálnych ľuďoch (sexice, policajti, napálení šoféri, väzni, rázovití rodáci, deti a pod.). Jon je ako postava z rozprávky, ktorá putuje krajinou a stretáva bytosti, ktoré ovplyvnia jeho život. Napokon doputuje s mŕtvou mamou do cieľa, ale všetko dopadne celkom inak, než si mama želala a než asi aj on sám predpokladal.
Po ceste sa mu rozležalo v hlave, ako mama negatívne ovplyvnila jeho život a spontánne zareaguje, čo ho privedie až do basy. Samozrejme, aj tam je jeho postavenie bizarné, ale paradoxne, práve tam nájde slobodu a naplnenie svojich životných túžob. Však mu prisľúbia dokonca komoru, aby sa mohol venovať fotografovaniu, čo mal najradšej. No jeho život, hoci sa podstatne zmení, nebude iný, než keď s mamou plietli svetre. „Každá cesta z domu je cestou domov“, odznie vo filme. Jon si našiel na konci cesty zo severu nový domov na juhu, no podobá sa na ten minulý. Bola to semetrika, ale chránila ho. A v base je to podobné. To je to, čo on potrebuje. Ľudia sa, skrátka, nemenia.
Hodnotenie Pravdy: 4 a pol hviezdičky z 5
Na ceste s mamou/ Island, Estónsko, 2022/ r. Hilmar Oddsson, h. Þröstur Leó Gunnarsson, Kristbjörg Kjeld, Tómas Lemarquis, Arnmundur Ernst Backman, Björn Stefánsson, Pálmi Gestsson, Elva Ósk Ólafsdóttir
