O to väčším prekvapením je česko-slovenský film Chýbanie, práve o tejto Mančuškovej absencii medzi nami, ktorý nakrútil Štěpán Pech. Je to priam vzkriesenie zaujímavého umelca. Hovoria o ňom priatelia, rodina, kolegovia, galeristi, umenovedci, spolupracovníci, herci a doslova ho svojou láskou a obdivom k nemu oživujú.
Vo filme vystupuje v archívnych záberoch aj on sám, ale ešte pôsobivejšie vyznieva to, čo hovoria o ňom ostatní. Je to ako keby zvláštny konceptuálny projekt, z ktorého máme dojem, že Jano je tu. A ešte je veľmi milé, že jeho českí kamaráti ho volajú Jáno (s dlhým a). Pred divákmi sa odvíja príbeh jeho života ako aj príbeh jeho tvorby. Mančuška vedel, že je chorý a to ho doslova hnalo. Mal pretlak nápadov a chcel ich realizovať. Pracoval horúčkovito, čo pridáva jeho dielu na sile.
Vidieť viac
Ako som už spomenula, film Chýbanie nakrútil režisér Štěpán Pech (napísal aj scenár), kameramanom je Stanislav Adam a hudbu zložil Jonatan Pastirčák. Štěpán Pech má s filmom úspech, dostal zaň vlani na Medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Jihlave až dve ocenenia.
Čítajte viac Výnimočné novinky na Febiofeste: príbeh slávneho umelca, film zvnútra videohry aj život talentovaného rapera
Niet sa čo čudovať, že sa dokument vydaril: Ján Manšuška bol rodinným priateľom Pechovcov a Štěpán vždy obdivoval Mančuškovu schopnosť vidieť viac. Tento motív je aj metódou tvorby filmu Chýbanie – vidíme viac, cítime viac, viac než je v snímke na prvý pohľad viditeľné. Pech bol, skrátka, veľkým obdivovateľom Mančušku a túžil s ním pracovať, čo sa mu aj podarilo – bol tri roky jeho asistentom. Poznal teda veľmi dobre jeho prácu i osobnosť. Film vytvoril z ozajstného pocitu chýbania, ako aj z pocitu obdivu k tomuto človeku. Dokumentom Chýbanie ako keby obnovil komunikáciu s ním.
V Chýbaní vystupujú napríklad Mančuškove deti – syn má pekný monológ hneď na začiatku, keď formuluje svoj vzťah k otcovi a jeho umeniu. Hovorí, že mu veľmi rozumie, že keď vidí otcove veci, on by to tiež tak robil. Priznáva ale aj to, že sa mu ťažko hovorí o otcovom umení, napríklad s galeristami a inými ľuďmi zo sveta umenia. Otec odišiel príliš skoro, nevznikla dostatočná teoretická stopa a syn bol zasa ešte dieťa.
O to dôležitejší je film, ktorý sumarizuje Mančuškovo dielo i život, vyjadruje jeho zámery, mapuje, čo dosiahol a čo cítil. Je to dôležité pre rodinu a ocení to aj tá časť kultúrnej verejnosti, ktorá sa o Mančuškovi cez film dozvedá možno po prvý raz.
Chcel vrátiť čas
Vo filme sa spomína, že keď ako malé dieťa išiel Ján na prechádzku okolo smetiska, našiel si tam predmety, ktoré sa mu zdali krásne a hneď ich bral so sebou. Vedel povýšiť akýkoľvek predmet (aj tyčinku na čistenie uší či nejaký klinček) na súčasť výtvarnej kompozície. Bol vynikajúci kresliar, maliar, ale to mu nestačilo. Na vyjadrenie svojich koncepcií potreboval priestor, voľnosť. Zapájal slovo, pohyb, literatúru, celé telo človeka. Všetky výtvarné žánre ako aj všetko, čo ponúka život.
Spolupracoval s mnohými ľuďmi, aj v zahraničí. V roku 2005 napríklad pracoval spolu so Stanom Filkom, Marekom Pokorným a Borisom Ondreičkom na otvorení spoločného českého a slovenského pavilónu na 51. ročníku Bienále Benátky (kurátorkou projektu Model sveta bola Alexandra Kusá). Vo filme sa hovorí po slovensky, česky aj po anglicky, čo tiež vyjadruje jeho svetovosť a všestrannosť. Mančuška bol napríklad posadnutý návratom času, pohybom dozadu, tancom vyjadril zvraty osudu, uvažoval nad tým, čo by sa stalo, keby sa dal vrátiť čas. Vznikali veľmi krásne pohybové predstavenia.
Znásilnenie vo vlaku
Mne sa veľmi páčila scénická báseň o tom, ako znásilnili dievča vo vlaku. Dochádzalo z Prahy do práce iba niekoľko kilometrov a za ten čas si ju našiel v kupé násilník. Mančuška choreografiou a zvukmi tak pôsobivo vyjadril násilie a bezmocnosť, že divák zostane fascinovaný. Dobre, že aj táto performancia vo filme je, mnohé o tvorcovi vypovie. Taktiež ma upútal obrys stoličky, ktorý na stene Mančuška nakreslil tým, že stoličku obstrieľal. Je to zvláštny duch stoličky doslova priklincovaný na stenu.
Ten Ján mal teda nápady! A bolo to ešte aj krásne.
