Národná hrdosť spláchnutá pivom
Život v ospalej anglickej dedine naruší príchod niekoľkých rodín utečencov zo Sýrie, ktorých tu úrady ubytovali. Už prvý kontakt s cudzincami nevyznieva nijako priaznovo a dôjde k potýčke. Situáciu sa snaží zmierniť majiteľ krčmy „Tídžej“ Ballantyne (Dave Turner).
Jeho chátrajúca krčma kdesi v zapadnutej dedine v Británii má názov Starý dub (The Old Oak) a odoláva času. Zažila už ťažké roky baníckych štrajkov a hladu, ktoré ich napľňali hrdosťou, aj poníženie, keď bane zatvorili a ľudia stratili zdroj obživy. Dnes už zašlú slávu, hrdosť a spolupatričnosť obyvateľov pripomínajú len staré fotografie v spoločenskej sále za barom, kam už nik nechodí. Ľudia sú tu plní beznádeje, cítia sa oklamaní, podvedení a opustení, zradení. Vlastnú aj národnú hrdosť si utápajú v pive v miestnej krčme.

Aj samotný majiteľ pôsobí ako osamelý starý dub, čo odoláva času. Silný a zocelený vlastnými životnými búrkami, no zároveň neistý vo svojom odhodlaní čeliť životu s vierou a nádejou, načiahnuť sa ako strom za slnkom. Žije v malej dedinskej komunite, kde sa ľudia navzájom poznajú už od plienok a po životných omyloch sa jeho jediným dôverným spoločníkom stal psík.
Jeho protipólom je hlavná ženská hrdinka príbehu, o generáciu mladšia Sýrčanka Jara (úžasná Ebla Mari). Napriek otrasným vojnovým udalostiam, ktoré doma zažila, nestráca nádej a snaží sa zo všetkých síl zmeniť veci k lepšiemu. Pomáha jej pri tom fotoaparát, ktorý dostala od otca, je ako filter, cez ktorý zachytáva veci, o ktorých by nedokázala hovoriť slovami.

Títo dvaja celkom odlišní ľudia si ako zázrakom porozumejú a vytvorí sa medzi nimi priateľské puto. Napriek rôznym kultúrnym, generačným aj životným skúsenostiam spoločne čelia predsudokom, rasizmu aj vlastnej slabosti. Starý dub sa hanbí, keď vidí, ako mladé dievča a celá vojnou zasiahnutá komunita v cudzej krajine odoláva nepriateľským atakom a nutne to musí porovnať s vlastnou životnou situáciou.

Keď spolu jedávame, držíme spolu
Dedina je plná tých, ktorí si s prisťahovalcami rozumejú, ale aj tých, ktorí by urobili všetko, aby ich odtiaľ dostali. Starý dub sa napokon musí rozhodnúť, na ktorú stranu sa pridá. Mladá Jara je vnímavé dievča a inšpiruje ju nápis pod jednou zo starých fotografií v roky nepoužívanej spoločenskej sále: Keď spolu jedávame, držíme spolu. Vymyslí preto spoločné stretnutia pri jedle, kde by sa navzájom spoznávali cudzinci a domáci a zároveň by sa najedli tí, ktorí nemajú dosť jedla, na oboch stranách. Lenže to sa niektorým domácim nepáči, pretože si potrebujú liečiť vlastné zranenia a frustráciu na niekom ešte biednejšom. Do Starého duba skrátka chodia na pivo zadubenci plní hnevu, závisti a nenávisti.
Sociálnokritická snímka režiséra Kena Loacha, ktorý už získal dve najvyššie európske filmárske ocenenia Zlatá palma z festivalu v Cannes, je práve o tom: ukazuje, že aj v jednej z najbohatších krajín žijú ľudia, ktorí nemajú dosť jedla a hanbia sa za to. Britské deti závidia sýrskym obyčajný bicykel, tínedžerka má doma prázdnu chladničku, „Starému dubu“ sa jeho krčma rozpadá pred očami a nemá na jej opravu. A predsa sa aj takí ľudia majú o čo podeliť, ibaže to nevedia.
Film v plnej nahote odhaľuje ľudskú dušu tých, na ktorých sa zabudlo, čo zostali odstrčení, nepochopení, bez budúcnosti – či je to v komunite anglickej baníckej dediny alebo medzi sýrskymi vojnovými utečencami a rovnako silno sa dotýka aj nás, vyčlenených komunít, ktoré už spoločnosť netrápia. Odkrýva naše vnútorné boje, neistoty, zlyhania, závisť, zbabelosť, pýchu, ale rovnako otvára dvere empatii. „Nerozumieš mojej kráľovskej angličtine?,“ pýta sa agresívny mladík ženy, ktorej život horel v plameňoch vojny, a sám je pritom obeťou, ktorej systém nedá šancu na dôstojný život. „Šlo to s nami z kopca, ešte kým k nám prišli Sýrčania,“ vyhlási „Starý dub“, ktorého až mladá Jara preberie k životu. V ospalej anglickej dedine sa tak zrkadlí obraz celého sveta. Obraz ľudí, ktorí sú schopní podpáliť druhému dom, no rovnako vedia prejaviť účasť a pochopenie. Záleží len na tom, čo si vyberieme.