Váš otec a pred ním dedo sú známi herci, takže sa netreba pýtať, ako ste sa k herectvu dostali. Čo vás na tejto práci zaujalo?
Prvýkrát ma herectvo nadchlo, keď som ako malý chlapec chodil do Divadla Aréna na otcove predstavenia. Vtedy hrali aj rozprávku Tri prasiatka – a tú som videl asi desaťkrát. Vtedy mi došlo, že toto by som chcel robiť aj ja.
Onedlho budete moderovať slávnostný galavečer udeľovania cien Zázračný oriešok, čo je cena za najlepšiu rozhlasovú rozprávku a rozhlasovú hru pre deti a mládež. Vy máte vraj k rozhlasu blízko. Ako?
Keď som bol malý, chodil som do detskej rozhlasovej dramatickej družiny každý štvrtok, učili sme sa a nahrávali rôzne rozhlasové hry, takže v rozhlase som strávil naozaj veľa času, takže mám k nemu veľmi blízko.
Účinkovali ste v známej a úspešnej dráme Rukojemník s Milanom Lasicom a Libušou Šafránkovou, v réžii Juraja Nvotu. To sú všetko veľké umelecké osobnosti. Ako si spomínate na nakrúcanie?
Bolo to pre mňa jedno z najintenzívnejších nakrúcaní, lebo sa natáčalo skoro celý jeden rok. Ako malý som veľmi nevnímal dôležitosť tej roboty, skôr som si to užíval. Mám odtiaľ veľa zážitkov aj s pánom Lasicom aj s pani Šafránkovou, takže na to spomínam len dobre, aj na pána režiséra.

Tento film videl nielen váš otec, ale aj dedo. Ako ste sa im páčili ako herec, ktorý ide v ich šľapajach?
S tým sa mi spája zážitok, keď film premietali v Zlíne a dedo sa rozplakal, keď ma videl v dojemnej poslednej scéne. Prišiel som za ním a on ma bez slova objal. Je to veľmi príjemná spomienka.
Váš dedo bol výrazná herecká osobnosť, otec je tiež známym hercom, má nezameniteľný hlas a venuje sa aj spevu. V čom sú pre vás vzorom?
Otca a deda som vnímal viac ako rodinu než ako hercov a nemiešal som si prácu s rodinou. Keď zomrel dedo, bol som mladší, mal som sedemnásť rokov, ešte som herectvo neštudoval. Teraz sú mi obaja aj hereckým vzorom, raz by som sa chcel dostať na takú úroveň ako oni. A nielen v herectve, ale aj ľudsky. Sú veľmi dobrí divadelní herci, s čím ja nemám až takú veľkú skúsenosť, skôr pred kamerou. V Slovenskom národnom divadle mám z koho brať si príklad. Ale otcov talent na spev som nezdedil, otec spieva prirodzene, ja viem spievať čisto, ale nie som až taký dobrý, vyžadovalo by to veľa tréningu.

V Národnom máte tuším tri predstavenia, Malé ženy, Konformista a Veselé paničky z Windsoru. A hoci hráte malé postavy, vedľa seba máte veľkých hercov.
Samozrejme. Každý musí nejako začať… Do Národného divadla nás obsadili zo školy, Veselé paničky hrám už od strednej, cez kasting. Hrať v SND je pre mňa veľká vec a dúfam, že toho bude postupne ešte viac.
Vyskúšali ste si filmové postavy vo výborných snímkach Rukojemník či Učiteľka, aj hrdinu v seriáli Oteckovia, hráte v divadle, sú niektoré postavy alebo žáner, ku ktorým máte bližšie?
Zatiaľ nie som takto vyhranený, v škole sa ešte len formujeme a to je dobre, že nás učia byť v rôznych hereckých polohách. Naši ročníkoví vedúci sú Ingrid Timková a Marek Majeský. Ale pravda je, že mám možno bližšie k tomu komediálnemu žánru, ako mali aj otec a dedo. Obom sa však podarilo vymaniť sa, dostávali aj iné roly a ja tiež dúfam, že budem môcť byť všestranný.

Budete moderovať Zázračný oriešok, rozprávkový festival. Ako ste sa vy v detstve dostávali k rozprávkam?
Ako malý som pozerával na kazetách všetky disneyovky. Rozprávkové hry, ktoré som nahral v rozhlase, som nerád počúval, môj hlas mi znel divne. Taký paradox mávajú viacerí herci, že sami seba neradi počúvajú alebo pozerajú… V aute sme cestou počúvali viac hudbu než rozprávky, ale pred spaním som si čítal.
Ktorá bola vaša obľúbená rozprávka?
Leví kráľ.
Kde vás diváci uvidia najbližšie? Aké sú vaše najbližšie plány?
V kinách ide Spiaci účet, kde hráme s otcom malé, vedľajšie postavy a budem v novom seriáli pre TV JOJ, ale momentálne sa učím do školy a pripravujem sa na obhajobu bakalárskej práce. Herci vždy majú ako tému postavu, ktorú stvárňujú v školskej inscenácii. Doštudovať je teraz môj hlavný plán, mám pred sebou ešte dva roky. A potom uvidíme.