Snímka Lapilli hľadá spojenie medzi smútkom a skalami. Režisérka Paula Ďurinová prepája emocionálne s environmentálnym a dokumentárny prístup s esejistickým rozprávaním, čím vytvára uhrančivú snímku.
„Keď moji starí rodičia nečakane zomreli počas pandémie, čakala ma nová realita. Moje racionálne ja na začiatku skúmalo štádiá a priebeh smútku. Krátko po ich odchode som sa ale stala posadnutá príbehom Aralu, kedysi štvrtého najväčšieho jazera na svete, ktoré takmer zmizlo v priebehu nášho života. Z toho sa mi v mysli vynárali obrazy kameňov a skalných údolí. Rozhodla som sa nasledovať svoju intuíciu a navštíviť niektoré z tých miest. Tvrdá hmota mi dávala pocit zastaveného času. Keď som sa ponorila do horniny, uvedomila som si, že to je čas a priestor, ktorý trávim so svojimi starými rodičmi," približuje vznik filmu Paula Ďurinová, ktorá ako kameramanka svojho debutu stojí aj za fascinujúcimi filmovými obrazmi.
Foto: Jan Durina
„Môj starý otec bol experimentálny fyzik na SAV, vedec celým svojím srdcom, stará mama bola veľmi spirituálna, učiteľka jazykov. V procese vzniku filmu som rešeršovala environmentálnu antropológiu a teórie súvisiace z krajinou, vulkánmi či jaskyňami. Začala som vnímať prepojenie geológie a mystiky, a tam som opäť objavila príbeh starých rodičov. Tvorba filmu sa pre mňa stala východiskom, aby som mohla byť s nimi a pokúsila sa vyjadriť, čo pre mňa ich strata znamená. Proces smútenia a proces tvorby filmu sa tak spojili,” dodala Ďurinová, ktorá dlhodobo žije v Berlíne a jej tvorba je na pomedzí filmu a súčasného umenia. Jej predošlé krátke filmy boli uvedené na festivaloch ako MFF Sarajevo či MFDF Ji.hlava.
„Lapilli je film o láske. Láske k starým rodičom, ktorí boli pre režisérku Paulu Ďurinovú kľúčovými v jej životnej ceste a láske k prírode – k hornine. Autorka sa rozhodla spracovať odchod blízkych tým, že sa vydala na cestu za nerastmi v Gruzínsku, gréckych vulkánoch či do Tatier a slovenských jaskýň. Jej putovanie predstavuje svojrázne umelecké gesto, v ktorom sa psychologické procesy zrkadlia v prírodných úkazoch.
Film Lapilli vznikal viac ako tri roky a aj vďaka spolupráci vynikajúceho medzinárodného tímu výsledné dielo do jednej z dvoch súťažných sekcií nominoval jeden z najvýznamnejších svetových festivalov MFF Karlovy Vary," vyjadril sa producent filmu Matej Sotník zo spoločnosti Guča films, ktorý je zároveň kreatívnym riaditeľom distribučnej spoločnosti Film Expanded, slovenského distribútora filmu.
Skúsenosť so stratou blízkych má aj Petra Hermanova, ktorá k filmu zložila hudbu (jej debutový album In Death’s Eyes získal nominácie na prestížne ceny Anděl, Vinyla i Apollo). „Paula a ja sme paralelne prešli tektonickou skúsenosťou. Spolu sme smútili, až pod touto ťarchou vzniklo dielo. Pamätám si, že Paula natáčala v jaskyniach v tie isté dni, keď som ja v katedrále nahrávala píšťalový organ pre svoj album. Obe sme tak začali prežívať naozaj radostný a transformujúci moment. V čase, keď som začala komponovať pre Lapilli, už som takmer dva roky pracovala s témou smrti. Takže to bola príležitosť rozšíriť a vyplniť ten istý priestor podobnými nástrojmi, ale s úplne inými prekážkami," vyjadrila sa Hermanova, ktorá vo svojej hudobnej praxi ako aj v snímke Lapilli vychádza z ľudovej aj sakrálnej tradície.
„Pri Lapilli je jadrom hudby najmä moja snaha vylúdiť labutiu pieseň z najrozbitejších autoharf v mojej zbierke a sprevádzanie týchto umierajúcich nástrojov pevným, vyrovnaným dychom organu,“ dodala Hermanova. Snímka Lapilli vstúpi do širokej slovenskej distribúcie na jeseň 2024.
