Film Máme prachy! hovorí o ľuďoch, ktorí majú extrémne šťastie aj nešťastie zároveň. Prečo ste sa rozhodli použiť takýto kontrast?
Romain Choay: Keď chcete hovoriť o šťastí, myslím, že je zaujímavé ukázať oba extrémy v čo najkratšom časovom rozhraní. Prvý príbeh slúži ako taký návod pre tie ostatné. Protagonisti sú najskôr smutní z toho, ako vyzerá ich život, potom príde neuveriteľné šťastie z toho, že vyhrali v lotérii, a nasleduje zasa extrémny smútok z toho, že asi predsa len nevyhrajú. Je to ako jazda na horskej dráhe, a to bola vízia tohto filmu: mať čo najviac dejových liniek, ktoré vytvoria mix rôznych skúseností.
Už ste niekedy robili filmovú antológiu?
Maxime Govare: Ešte nie, toto bolo prvýkrát.
Bola to pre vás výzva?
RCH: Obrovská.
MG: Na začiatku sme mali iné príbehy a museli sme nájsť také, ktoré by v sebe mali pocit núdze a naliehavosti. Dôležité bolo poradie jednotlivých častí, pretože ak ho zmeníte, budete mať z filmu úplne iný pocit. Bolo to také scenáristické cvičenie, pretože sme museli vytvoriť kompletný príbeh, ktorý mal okolo 20 až 22 minút, a dať doňho niečo skutočne podstatné. Vďaka tomu bolo písanie paradoxne zaujímavejšie, pretože to bolo niečo úplne iné, ako písanie filmu, ktorý má, povedzme, hodinu a pol.
RCH: Bola to výzva, všetko umelé sme museli odstrániť, zo všetkého najviac sme sa sústredili na rozprávanie. Náročné to bolo aj počas natáčania a produkcie, pretože sme mali štyri rôzne skupiny hercov a štyri rôzne lokácie, na ktorých sme točili. Keď sme dokončili jednu časť, oslávili sme to, rozlúčili sme sa a pokračovali sme ďalšou s úplne iným obsadením a tónom. Chceli sme totiž, aby každý jeden z týchto príbehov mal svoju vlastnú identitu. Bolo to ako vyrábanie štyroch filmov vo veľmi krátkom čase. Ako moja prvá režisérska skúsenosť to bolo skvelé, pretože som si mohol vyskúšať prácu so skvelými hercami a veľa sa toho naučiť.
Chceli by ste niekedy opäť natočiť antológiu?
RCH: Neviem, či by sme ešte natočili filmovú antológiu, ale uvažujeme o adaptovaní týchto príbehov do televízneho seriálu. Niečo ako Black Mirror, pretože ide o veľmi ironický pohľad na realitu. Tak, ako Black Mirror využíva technológie na to, aby ukázal, akí ľudia naozaj sú, my to robíme s lotériou. Bolo by skvelé dosiahnuť tento druh energie a vyrozprávať príbehy, ktoré sú rýchle, hrozivé a vtipné zároveň.
Čítajte viac Recenzia seriálu Black Mirror: Rozbilo sa zrkadlo? Nová séria nie je zlá, mnohých však sklamala
Čo hovorí váš film o ľudskej náture?
MG: Že každý má svoju cenu. Že peniaze sú ako voda, ktorá po sebe zanecháva hrdzu. Ak si aj myslíte, že nemáte svoju cenu, tak ju máte. Keď vám poviem, že vám dám sto eur, ak pre mňa niečo spravíte, tak poviete, že nie. Ale keď vám dám milión eur, už to bude náročnejšie odmietnuť, všakže? Keď vyhráte v lotérii, je to neočakávané, pýtate sa, či si to zaslúžite, a v ľuďoch okolo vás to vyvolá závisť. Keď teraz poviete vtip svojej najlepšej kamarátke, smeje sa preto, že vás má rada, alebo je to kvôli tomu, že máte veľa peňazí a môžete jej kúpiť, čo len bude chcieť? Všetko sa vo vašom živote náhle zmení, každá reakcia ľudí vo vašom okolí začne byť podozrivá. Chceli sme to v našom filme trochu otestovať, niektorí z protagonistov sa ukázali byť úplne inými ľuďmi, než za akých sme ich predtým mali.
RCH: Nesnažíme sa však ľudí súdiť, skôr tým chceme povedať, že je to v poriadku, pretože každý z nás má svoju cenu. Ak niekto vierolomne tvrdí, že by niečo neurobil za určitú sumu, klame. Urobil by to on, ja aj ktokoľvek iný. V konečnom dôsledku však vieme, že by sme z toho neboli šťastní. Viem, že to znie ako klišé, ale je to niečo, čomu skutočne veríme. Veľa ľudí totiž hovorí, že peniaze vás spravia šťastnými, a my sme týmto filmom chceli povedať, že to tak nie je.
MG: A ukázať ten cirkus pocitov ľudí, ktorí sami sebe klamú. Nie je to o nich, ale o nás všetkých. Diváci sa môžu pýtať samých seba, či by spravili to isté, čo naši protagonisti – väčšina si asi povie, že určite nie, ale pravda je inde. Naše postavy slúžia na to, aby v divákoch vytvorili určité emócie. Chceli sme sa s nimi trochu pohrať.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Chceli by ste po natočení tohto filmu vyhrať v lotérii?
MG: (smiech) To je veľmi dobrá otázka. Štatisticky je polovica ľudí, ktorým sa to podarilo, nešťastná, pretože sa v priebehu ďalších troch rokov rozviedli, dostali depresiu alebo zbankrotovali. Logicky by som preto mal odpovedať, že nie. Bol by som však úprimný? Pomyslel by som si, že veď ja budem určite iný, ja to zvládnem. Pomohlo by mi to financovať ďalší film. Často sme o tom diskutovali a myslím si, že by som rád vyhral, ale len tak dva-tri milióny, čím by som skvalitnil svoj život. Keby som však vyhral nejakých 20 miliónov, potom by som nemal dôvod vstať ráno z postele, a to by som nechcel.
RCH: Ja vždy hovorím, že klame. (smiech) Myslím si, že keby mal v rukách tie dva losy, jeden za dva milióny a druhý za 20, tak by si zobral ten s vyššou čiastkou.
MG: Za dva milióny si môžete kúpiť dom alebo auto, ale stále musíte pracovať. Ak by som vyhral tých 20 miliónov, neprestal by som tvoriť filmy, ale už by možno neboli také dobré. Nemusel by som sa totiž snažiť urobiť niečo také dobré, aby som na to získal dostatok financií. Ak sú to vaše vlastné peniaze, môžete si povedať, že je to dosť dobré aj také, aké to je. Celý proces by bol príliš jednoduchý a zrejme by to už nebola taká zábava.
RCH: Myslím si, že tvorba umelcov sa po nadobudnutí bohatstva vo väčšine prípadov zhoršuje. Ale čo, sme len ľudia.
