Prečo ste sa rozhodli práve pre tento špecifický subžáner hororu, ktorý sa zaoberá pavúkmi? Kedysi býval populárny, dnes už však takéto filmy takmer nevznikajú.
Ako hovoríte, dnes už tento druh snímok takmer nevidíme. Nechcel som robiť žiadny béčkový film, ale niečo realistické. Bolo pre mňa zaujímavou skúsenosťou robiť niečo v žánri, ktorý má takú zlú reputáciu. Pretože keď sa zamyslíte nad hororom s pavúkmi, hneď vám napadne zlý film. S výnimkou Arachnofóbie to sú všetko horory, ktoré vyšli rovno na DVD, boli v nich trojrozmerné osemmetrové pavúky visiace zo stropu. Háveď pre mňa bola výzvou vytvoriť niečo realistické v žánri so zlou povesťou.
Inšpirovali ste sa podobnými filmami, napríklad spomínanou Arachnofóbiou?
Nie, moja inšpirácia pochádzala z iných žánrov. Chcel som urobiť niečo, čo je vyslovene moje a obsahuje to moje vlastné nápady. Držal som sa preto ďalej od rôznych odkazov a vplyvov.
Aký je váš vzťah k pavúkom – bojíte sa ich alebo vás fascinujú?
Fascinujú ma nielen pavúky, ale aj hmyz a všetky ostatné druhy živočíchov, ako sú psy či vtáci. Sú to veľmi komplexné stvorenia a vo filmoch rád ukazujem, že nie sme jedinými živými organizmami na tejto planéte, a že všetko, čo žije, si zaslúži rešpekt. Je pre mňa veľkou radosťou natáčať hmyz tak zblízka a ukázať divákom, aký je zložitý a nádherný zároveň.
Natáčali ste aj so skutočnými pavúkmi?
Áno, na pľaci sme ich mali asi 200. Bolo veľmi zaujímavé snažiť sa porozumieť tomu, ako fungujú a ako sa správajú, a prispôsobiť tomu samotné natáčanie.
Používali ste veľa špeciálnych efektov?
Myslím si, že pomer skutočných pavúkov a tých, ktoré vytvorili efekty, je asi 50:50. Mal som peniaze iba na 70 záberov so špeciálnymi efektmi, takže sme nemali možnosť vytvoriť kompletne celý film len s ich pomocou. Nad každou scénou som preto musel veľa premýšľať – kam umiestniť kameru, kam jednotlivé postavy, ako správne nasvietiť pavúky, ako sa pohrať so zvukom.
Foto: UNIFRANCE
Pre exteriérové zábery na bytový komplex, v ktorom sa dej odohráva, ste si vybrali veľmi zaujímavú budovu.
Volá sa Les arènes de Picasso a nachádza sa na predmestí Paríža Noisy-le-Grand, kde som vyrastal. Keď sme začali uvažovať o tom, kde budeme film natáčať, toto miesto mi napadlo ako prvé. Ak chcem hovoriť o predmestiach vo Francúzsku, chcem hovoriť o takých, ktoré poznám. Tu som vyrástol, tunajšia architektúra je pre mňa fascinujúca, a preto som ju chcel do filmu.
V snímke je prítomná veľmi silná sociálna téma o problémoch nižšej triedy a jej nedôvere v políciu. Bolo pre vás dôležité odkomunikovať to?
Áno, zároveň to bola dobrá príležitosť ukázať aj tie dobré veci v takomto type susedstva. V prvej časti snímky vidíte ľudí, ktorí sa milujú a starajú sa jeden o druhého. Majú síce problémy rozprávať sa, ale sú medzi nimi veľmi silné väzby. Ako ste spomenuli, chcel som ukázať aj to, ako sa v týchto susedstvách riešia problémy a ako k nim pristupuje polícia. Prídu, uväznia ľudí v budove a čakajú, kým sa problém nevyrieši sám. Komunikácia medzi políciou a ľuďmi, ktorí bývajú na takýchto miestach, chýba. Tento film je práve o tom, ako ťažké je pre týchto ľudí vzájomne sa pochopiť.
V posledných rokoch zvyknú hororoví tvorcovia dávať do svojich filmov mnoho metafor, zaoberajú sa mentálnym zdravím a traumami. Čo si o tom myslíte?
Áno, dokonca aj úplne prvé horory, ktoré vznikli, sú akýmisi zrkadlami. Sú najlepším prostriedkom, akým sa dá hovoriť o nás, ľuďoch. Keď vidíte ducha, hovorí to niečo o vás, keď vidíte strašidlo, hovorí to niečo o vás. Monštrá boli vytvorené za účelom ukázať nám naše najhoršie stránky. Keď pozeráte horor, to, čoho sa v ňom bojíte, o vás niečo hovorí. Preto si myslím, že hororoví tvorcovia inklinujú k tomu hovoriť o našich traumách a psychike.
Máte obľúbených hororových režisérov?
Môj najobľúbenejší režisér všetkých čias je Ridley Scott, ktorý režíroval Votrelca. Rád by som však spomenul aj Alexandra Aju, francúzskeho režiséra, ktorý natočil horory ako Noc s nabrúsenou britvou, Hory majú oči, Zrkadlá, Piraňa 3D či Rohy. Počas natáčania Hávede mi veľmi pomohol, bol to môj mentor, ktorý dohliadal na tento projekt. Pomohol nám dosiahnuť, aby náš film zarezonoval.
Háveď pochválil aj samotný Stephen King. Ste fanúšikom jeho tvorby?
Jasné, kto nie je? Stephen King je ako pápež hororových filmov a kníh. Bola to pre nás veľká pocta, všetkých nás to veľmi potešilo.
Budete režírovať nový spin-off snímky Evil Dead. Čím chcete obohatiť túto legendárnu sériu?
Chcem pokračovať vo svojej práci tak ako doteraz – teda mať silné filmy so silnými prehláseniami, scenármi, príbehmi a postavami. Taktiež chcem vytvoriť ten najintenzívnejší film, aký sa bude dať. O tom totiž Evil Dead je – v kine chcete cítiť silné emócie. Dôležité sú však pre mňa aj dômyselné postavy s hlbokými príbehmi. Chcem nájsť perfektný balans medzi intenzitou filmov tejto série a tým, čo chcem povedať o ľuďoch, ich správaní, vzťahoch a povahách.
Ktorý Evil Dead je váš obľúbený?
Povedal by som, že druhý diel. Okrem toho mám veľmi rád aj remake z roku 2013, ktorý natočil Fede Álvarez. Veľmi dobre sa mu podarilo posunúť túto sériu realistickejším smerom, aby to bolo pre ľudí uveriteľnejšie.
Myslíte si, že by Evil Dead snímky z 80. rokov fungovali aj dnes?
Ak by sa natočili s rovnakými efektmi a protetikou ako vtedy, tak asi nie. Dnešní ľudia sú už zvyknutí na tie najrealistickejšie príbehy, ktorým sa dá uveriť. Prvé Evil Dead filmy v sebe majú čosi ako karikatúru. Neviem, či by dnešné publikum reagovalo rovnako ako pred 40 rokmi.
Chcete vo svojej kariére pokračovať ako režisér hororov alebo máte v pláne iné žánre?
Chcem, aby bol môj Evil Dead tým najdesivejším filmom vôbec, a potom by som sa od hororu rád posunul ďalej. Chcel by som preskúmať ostatné žánre a postavy v iných vesmíroch.
