Keď je s niečím nespokojná, povie to. V deväťdesiatych rokoch pôsobila na Ministerstve kultúry SR, kde zvykla tiež oponovať, takže sa tam dlho nezdržala. Radšej sa vrátila k hraniu – v tom je najlepšia. Diváci ju poznajú z divadla, filmu i kabaretu.
V roku 1996 spolu s kolegami založila občianske združenie RPUS (Rada profesionálnych umelcov Slovenska) a v roku 2012 dostala Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo v divadelnej a rozhlasovej oblasti.
Foto: Archív Oľgy Šalagovej
Ako si spomínate na svoje začiatky, na vtedajšou umeleckú Bratislavu? Boli ste "kaviarnička“?
Napriek tomu, že som nemala kádrové odporúčanie na štúdium, po maturite ma prijali na VŠMU do ročníka Mikuláša Hubu. Už ako študentka som sa zoznámila s bratislavskou bohémou a každodenná návšteva kaviarne, divadla či vnímanie poézie boli samozrejmosťou. Dosť ma dnes uráža zneužívanie pojmu "bratislavská kaviareň”. Nemá totiž nič spoločné s bohémou bratislavských kaviarní, kam sa hojne chodilo, keď sa slovenská umelecká inteligencia konečne tvorivo nadýchla. Pocit domova tam vytvárali aj čašníci vyučení vo Viedni či v Budapešti. Tí sa priam starali o svojich štamgastov, o umelcov, ktorí chodili do známych kaviarní ako Krym, Grand, Luxor, U Blahu, Štefánka či do vinárničiek na bývalej Schöndorfskej, teraz Obchodnej, ulici.
Koho z učiteľov ste si najviac obľúbili?
Bol to profesor pantomímy, svetoznámy mím Milan Sládek. S predstavením Hra o Bohatci a Lazarovi sme vyhrali všetky európske študentské festivaly umeleckých vysokých škôl.
Foto: Archív Oľgy Šalagovej
Hrali ste aj v kultovom filme Slnko v sieti, po ktorom sa volá filmová cena. V čom posolstvo filmu pretrváva dodnes?
Už v prvom ročníku VŠMU som hrala vo filme Slnko v sieti emancipovanú Janu. Emancipácia žien bola téma, ktorá režiséra Štefana Uhra aj scenáristu Alfonza Bednára zaujímala. Pre "bacílkov“ (zaúradoval vtedy funkcionár ÚV KSS Karol Bacílek) bola zrejme nežiaduca. A zaujímavé je, že počas môjho pôsobenia na Ministerstve kultúry SR, keď som oznámila oficiálne stretnutie na poctu režisérovi Štefanovi Uhrovi pri novom pomníku, z filmovej obce tam neprišla ani noha. Nesúhlasím s tým, že si niekto prisvojil názov filmu bez vedomia o histórii vzniku filmu. Žiadna svetová filmová cena nenesie názov existujúceho filmu. Myslím si, že film patrí do spoločného duchovného vlastníctva.
Účinkovali ste aj v známej Tatra revue. Aké publikum chodilo do kabaretu?
Je mi blízka komika, študovala som spev i tanec. Krátke pôsobenie v Tatra revue mi dalo možnosť vyskúšať si všetky herecké polohy. Niekedy ma ale hnevalo obecenstvo, ktoré v kabarete sedelo pri stolíkoch, a venovalo sa viac rezňom než umelcom na javisku. Z môjho tisíckorunového mesačného platu som potom väčšinu minula na pokuty, lebo som pri mojich ťažkých monológoch neraz na protest odišla z javiska.
Foto: Archív Oľgy Šalagovej
Ste spokojná so svojím životom?
Prežila som krásny a farebný život. 54 rokov sme boli spolu s manželom Milanom Dubovským, nadaným hudobným skladateľom a výborným klaviristom. Keďže sme nemali za sebou nijakú komunitu, brali sme život podľa hesla – vždy s úsmevom. Keep smiling. Narodili sa nám dvaja synovia – starší Matúš sa venuje ekonomike a mladší Rastislav ide v otcových šľapajach. K osemdesiatke si vypočujem jeho krásny song Leť tmou a vznešenú a nádhernú Ave Mariu, ktorú zložil pre mňa a ktorú mi venoval. Zaujímavé sú aj skladby mojich vnukov Martina a Jakuba. Klobúk dole! Mladší vnuk a vnučka Richard a Elena navštevujú tiež hudobnú školu. Pravnuk Albert ešte špiní plienky.
Na ktorú úlohu si najradšej spomínate?
Bola som v angažmáne na Novej scéne až do roku 1990. Všetky postavy od Goldoniho Mirandolíny cez Brechtovu vdovu, Ballekovu Riečanovú, slávne Mníšky až po vydarený muzikál Zhŕňajova nevesta (od môjho manžela), som hrala s veľkou radosťou. Rada spomínam na všetkých divákov, ktorí mi svojím potleskom prejavili vďačnosť. Aj teraz po rokoch (dabujem postavu Berty v seriáli Dva a pol chlapa, a to ľudia poznajú) ma diváci zastavujú a spomínajú so mnou.
Foto: Archív Oľgy Šalagovej
Ľudia milovali váš temperament, tmavé oči a čierne kučery. Po kom ste mali tú južanskú krásu? Priniesla vám šťastie?
Najviac kritiky som za svoj výzor dostala za televízny film Maroško. Režisér Jozef Medveď ma obsadil do roly matky, v súlade s presnou predstavou autora Martina Rázusa. Niektorým kritikom však prekážalo, že nie som bucľatá blondína. Na jar 1968 sme so slovenským filmom Tango pre Medveďa, režiséra Stanislava Barabáša a scenáristu Ivana Bukovčana, vyhrali medzinárodný filmový festival vo Viedni. Oľga Šalagová – bola som na titulných stranách zahraničných časopisov. Dostala som vážnu ponuku na podpis sedemročnej zmluvy na prácu v Londýne a následne v Hollywoode, ale prenasledovanie fotografov a rôzne exhibície ma vôbec nebavili. No a podľa hesla úspech sa neodpúšťa, dostal film i tvorcovia po návrate domov „tvorivý dištanc“.
Foto: Archív Oľgy Šalagovej
Myslíte si, že vaša generácia sa dobre uplatnila a splnila svoje poslanie?
Áno myslím si, že naša herecká generácia má byť na čo hrdá. Ľutujem, že neexistovala dnešná technika, ktorá by tie úžasné divadelné výkony zaznamenávala. Mojimi spolužiakmi boli napríklad aj Stano Dančiak, Pavol Mikulík a Marián Labuda, ktorý bol aj mojím svadobným svedkom.
Cítite sa dobre na Slovensku? Máte ešte nejaký sen?
Som sebavedomá Slovenka. Prešla som veľa cudzích krajín, kde som sa stretávala so Slovákmi, a nemala som pocit, že sú tam šťastní, väčšinou išlo len o peniaze. Nikdy som nesnívala, vždy som musela stáť obidvoma nohami na zemi. Ale ak mám nejaký sen, tak ho neprezradím. A basta!
