Myslím na českú novinárku Sašu Uhlovú, ktorá hodiny bez prestávky rozkrajovala cibule, štvrtila tekvice a zbierala šaláty na poli. Od pol šiestej ráno do pol ôsmej večer. Sedem dní v týždni. Iba piatok bol „malá nedeľa“, keď námezdní robotníci končili už o tretej popoludní. Vtedy sa išlo do obchodu na nákup nevyhnutných potrieb. A večer sa pilo, čo iné… Každý z tých ľudí opustil svoju rodinu, aby si zarobil „lepšie ako doma“, pritom ten zárobok bol v danej európskej krajine minimálnou mzdou. Minimálna mzda, práca načierno, nedodržiavanie základných pracovných podmienok, prakticky žiadne voľno… Jeden papier, kde sa písali oficiálne odpracované hodiny. A druhý, kam tie neoficiálne. Keď príde kontrola, tak nerozumieš, nehovoríš, jasné? Práca na poli potme za svetla reflektorov na traktore. Saša Uhlová filmovala všetko cez tajnú kameru na okuliaroch. Nemecká zeleninová farma, írsky hotel, kde robila chyžnú, vo Francúzsku sa chodila starať o seniorov…
Foto: Filmtopia
„Už tri týždne je práca vyčerpávajúca, ale teraz sa požiadavky vedenia zmenili na peklo,“ komentuje Saša vo filme vývoj situácie v hoteli v Írsku. Práve tu sa stretáva s mladými Slovákmi, ktorí si sem tiež prišli zarobiť. Okolo systému výplat je množstvo nejasností. „Tu nie je pracovná doba od – do. Ideš do práce a nikdy nevieš, kedy sa skončí.“ Príplatky za nadčasy? Slovo ako nadčasy pre migranta z východnej Európy neexistuje!
Saša Uhlová je dcérou ľudskoprávneho aktivistu a hovorcu Charty 77 Petra Uhla. Ťažko chorý otec počas jedného z jej „pracovných pobytov“ umiera. Tvorcovia túto smutnú udalosť zakomponovali do filmu. Chceli tým ukázať, že ľudia, ktorí ako pracovní migranti opúšťajú svoje rodiny a odchádzajú do „bohatého zahraničia“, aby ich uživili, často nemajú na výber. „Že takto prídem o najkrajšie chvíle s blízkymi, prídem o rodinu? Ak tu nebudem pracovať, moja rodina príde o strechu nad hlavou,“ povedal jeden zo Slovákov pracujúci v írskom hoteli.
Saša Uhlová sa vydala na svoju misiu, aby ukázala, že v západnej Európe sú v podobnej situácii státisíce sezónnych pracovníkov. Opustila vlastné deti a manžela, ale aj svojich rodičov vo veku starších seniorov, aby ako novinárka v utajení opísala skúsenosti migrantov, ktorí sa svojou prácou podieľajú na západoeurópskom blahobyte. Európu stále delí železná opona. Aj tá mzdová.
Foto: Filmtopia
Celovečerný dokumentárny film Apoleny Rychlíkovej Hranice Európy mal premiéru 30. mája a slávnostnú projekciu v Bratislave spojenú s diskusiou s jeho tvorcami v stredu 5. júna. Film jeho tvorcovia nakrúcali viac ako dva roky. „Priala by som si, aby sa diváci, ktorí uvidia náš film, zamysleli nad nerovnosťami, nad svetom, ktorý navzdory pokroku nedokáže byť spravodlivý. Priala by som si, aby náš film prebúdzal solidaritu a empatiu s tými, ktorí nemali v živote veľa šťastia, alebo sa iba narodili do krajín, ktoré na tom sú štrukturálne zle,“ povedala režisérka filmu Apolena Rychlíková.
Film Hranice Európy nadviazal na celovečerný debut Apoleny Rychlíkovej Hranice práce, ktorý nakrútila v roku 2017. Aj v ňom sledovala novinárku Sašu Uhlovú, ktorá pracovala v rôznych neatraktívnych profesiách, ktoré sú dôležité, ale veľmi slabo platené. Uhlová bola predavačkou v supermarkete, práčkou v nemocnici a pracovníčkou v hydinárni. Film Hranice práce ovplyvnil diskusiu v Čechách o pracovných a mzdových podmienkach.
V západnej Európe sú v podobnej situácii státisíce sezónnych pracovníkov. Ani oni sa nemôžu postarať o vlastné deti a chorých rodičov, oni pracujú v európskych sweatshopoch, spia na posteliach z dosák v preplnených ubytovniach. Často sú terčom nenávistných politických kampaní, ale v skutočnosti bez týchto pracovných migrantov bohaté západné krajiny neprežijú.
Večer po filme sme sa s manželom išli pozrieť na takmer rozvodnený Dunaj. Už chýbal len kúsok, aby sa vybrežil. Kam tečú tvoje vody, Európa?
