Najmenšia komúna na svete
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi žila v Štokholme na predmestí komunita mladých idealistov, ktorí si dali meno Spoločne. Vtedy boli totiž presvedčení, že je lepšie jesť hoci ovsenú kašu, ale spoločne, ako luxusné jedno každý sám. Spájala ich slobodomyseľnosť, ľavicové názory, tvorivosť a tolerancia, boli spolu zžití ako jedna rodina. Časom sa však všetci rozpŕchli a dnes sa ich komúna scvrkla na dvoch „pozostalých“, z kedysi početnej skupiny zostali len Göran (Gustaf Hammarsten) a Klasse (Shanti Roney).
Aj tí už majú po päťdesiatke a vrásky, no zdá sa, že stále odolávajú nástrahám konzumnej spoločnosti – jeden tkaním kobercov a príležitostným učením, druhý skôr presvedčením a občas predá nejaký svoj článok o nenásilí do novín. Göran a Klasse si vo svojej minikomúne robia dokonca porady, na ktorých riešia budúcnosť a snažia sa predchádzať nezhodám vo vzájomnom spolužití, ak je problém napríklad v tom, že Göran pri umývaní riadu nechce plytvať saponátmi ani horúcou vodu, kým Klasse by rád jedol z čistých riadov. Radi by svoju komunitu rozšírili o pár nových členov, už len v rámci psychohygieny, no zatiaľ neúspešne.
Blížia sa však Göranove narodeniny a Klasse ho prekvapí, pozve na oslavu bývalých kamarátov z ich bývalej komunity. Tak trocha z nudy, ale najmä z túžby vidieť jedného z nich. A oni naozaj prídu! Komunita Spoločne sa znova schádza v roku 1999. Všetci sú vzrušení zo stretnutia po rokoch, radostne sa vítajú a v malom domčeku je zrazu plno. Netušia, čo všetko vyplavia staré emócie a podcenia, že v spoločnosti dávnych priateľov sa budú musieť konfrontovať s vlastnou životnou cestou a čeliť frustráciám.

Bláznivé hry a ráno po
Göran sa najviac teší na Lenu (Anja Lundqvist), svoju starú lásku, no jej nová verzia ho prekvapí. Lena sa všetkým otvorene prizná, že má psychické problémy, a privedie so sebou mladú ženu, ktorá by mala byť jej dcérou s niekým z komúny. Frustrovaná spisovateľka Ana (Jessica Liedberg) ju ostro obviní z klamstiev a zo sebeckosti a brúsi si zuby na úspešného divadelného režiséra Lasseho (Jonas Karlsson). Ten však prichádza v spoločnosti mladej herečky a svojej milenky. Ana je už riadne opitá, ostro na mladú konkurentku útočí a ponižuje ju, aby si liečila svoj komplex vyplývajúci z veku. Lasse zase prebúdza dávne city v Klassem, s ktorým kedysi tvorili tajný pár. Korunu všetkému tomu emočnému zmätku nasadí Erik (Olle Sarri), ktorý predstúpi s politickým manifestom, v ktorom sa vyrovnáva s rozčarovaním z ľavičiarskeho presvedčenia.

Nálada sa postupne zvrtne od nadšenia k hádkam až znechuteniu, dvaja členovia komúny sa rozhodnú stráviť zvyšok večera radšej u susedov, a dobre urobili. Situáciu sa snaží upokojiť Göran, ktorý, zdá sa, ako jediný skutočne dokáže žiť v nenásilí a tolerancii so svojím všeodpúšťajúcim a všeobjímajúcim úsmevom. Na dospelých ľudí, ktorí už majú svoj vlastný, a nie niekdajší spoločný život a kariéru, to však nezaberá.
Na začiatku sa ešte dokážu spolu kúpať v rieke ako kedysi, počúvať a rešpektovať sa navzájom, no o pár hodín už každým zmietajú vlastné frustrácie. Niekdajšia otvorená myseľ sa premenila na kŕč, po radostných neviazaných láskach zostal trpký pocit sklamania a krivdy a z bláznivých hier sú zrazu vážne psychické problémy. Niekdajšie ideály odvial vietor, už sa nedokážu vymaniť zo svojich často nenaplnených ambícií. Čo majú títo ľudia ešte spoločné, okrem spomienok? A predsa ráno pri ovsenej kaši svitne aspoň malá nádej.

Lukas Moodysson má nadhľad aj zmysel pre iróniu. Jeho film Spoločne 99 zaujme skôr strednú generáciu, ktorá už má svoje odžité, prežíva krízu stredného veku, no okamžite spozná hlas Janis Joplin v pozadí. Kedysi boli tiež mladé žriebätká. Tak prečo dnes pôsobia ako unavené ťažné kone?
Film Spoločne 99 na Slovensku uviedli najprv na festivale severských filmov Scandi.
