Panenstvo za prežitie. Gruzínsky film o žene, ktorá má skoro 50 a nikdy nemala milenecký vzťah

Je síce tiež rodáčkou z Tbilisi, ale absolvovala štúdium na Ženevskej škole umenia a dizajnu a je známa tiež v zahraničí. Jej film Drozd v černičí mal premiéru vlani na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, a to v prestížnej nezávislej sekcii. Režisérka zaň získala viacero ocenení a hlavná predstaviteľka Eka Chavleishvili bola nominovaná na Európsku filmovú cenu pre najlepšiu herečku. Vo filme podala vynikajúci výkon, do postavy s menom Etero vložila nielen dušu, ale aj telo. A aké!

Prírodná žena ožíva

Drozd v černičí je film o prirodzenej, priam prírodnej, žene, ktorá si našla muža rovnakého razenia. Vodič Murman (Temiko Chichinadze) zásobuje jej obchodík tovarom, ale píše aj básne. Tie básne sú pre Etero, no on jej ich ani nehovorí, len si ich píše. Keby ich náhodne nenašla, nedozvie sa, ako veľmi ju Murman ľúbi. Nič by sa nestalo, veď oni ani nepotrebujú slová. Neriešia totiž banality života, nevyslovujú názory, nerozprávajú si svoje príbehy (Etero ani nezaujímajú fotky Murmanových vnúčat v telefóne).

Vymieňajú si najmä dotyky a pohľady, z ktorých aj divák pochopí ich životné radosti a peripetie. Niektorí diváci i kritici vyčítajú filmu, že to, čo postavy povedia, je veľmi jednoduché a polopatistické. Sú to však zámerne jednoduché, obyčajné slová (obyčajnosť je hlavná téma filmu), lebo režisérka sa sústreďuje na filmovú reč, ktorou vyjadrí všetko, čo slovám zdanlivo chýba.

Divák inštinktívne tuší, čo asi prežili, akí sú, aký je ich bežný deň, ale film sa venuje najmä ich citovému životu, ľúbostnej vášni, ich obavám, strachom i nádejam. Za ľudí (to sa týka aj ostatných postáv) hovoria ich tváre, telá, oči, gestá. Všetko vyznieva veľmi pravdivo. Hoci po výtvarnej stránke je Drozd v černičí pôsobivý, nie je prikrášlený a nie sú v ňom umelé vylepšenia a retuše, v ktorých sa dnes skutočný život často stráca a topí. Krása ženy je mystická, Etero pripomína bohyňu, Věstonickú Venušu, muž je nevyšportovaný, pôsobí však ako pokojná sila. Trocha iná estetika.

Panenstvo za prežitie

Účinkujúcich nie je veľa, ale každý je zvláštny. Najviac asi hlavná hrdinka, ktorá je povahou ako balvan – neoblomná, neuhladená, robí si po svojom, vie byť sama. Nedáva najavo city, okrem tých ľúbostných: v náručí milovaného to rozbalí naplno. Láska k nej však prišla neskoro, Etero má skoro 50 a nikdy nemala milenecký vzťah, je panna. To sa však zmení a ona si lakonicky povzdychne, že 48 rokov panenstva je v ťahu. Ako to zmení jej život? Čo s takouto nekoketnou ženou urobí nová situácia?

Bude sa zdať, že s láskou musí skoncovať, ale život jej pripraví nečakané prekvapenie. To je pointa príbehu, no diváka zaujme najmä jeho pomalé rozvíjanie, na začiatku ktorého je dramatická situácia súvisiaca s tou na konci. Etero nechodí na dovolenky do rezortov, má divú prírodu neďaleko svojho skromného obchodíka. Nad hlbokou roklinou, v ktorej tečie rieka, zbiera černice, je tam šťastná a keď zbadá blízučko krásneho drozda so žltým zobákom, stratí – obrazne i doslova – pôdu pod nohami. Rúti sa do rokliny.

Zachytí sa ale o konárik, brzdí celým mohutným telom, vyšplhá sa po bruchu a vráti sa do obchodu. A tu sa príbeh začína odvíjať. Murman práve opäť priviezol tovar, ako inokedy, ale Etero ho vníma inak. Však pred chvíľou unikla smrti, je plná emócií. Nozdry sa jej chvejú, chlap jej doslova zavonia. Pristúpi k Murmanovi, oňucháva ho, pudové napätie okolo nich by sa dalo krájať, kamera to perfektne tlmočí až po chvíľu, keď skočia k sebe ako magnety. Zdatná režisérka.

Nahota obnažuje charakter

Film stvárňuje magické prírodné sily pôsobiace medzi ľuďmi. Žena nie je nijaká kráska, aspoň nie podľa moderných kánonov, a predsa vyvoláva obdiv a fascinuje. Divák neodtrhne oči od jej tela, ktoré sa bezostyšne a sebavedome odhalí. Prsia, brucho, zadok, chrbát, stehná, všetko je ozajstné, až ide z toho hrôza. Táto nahota nie je pikantná zábavka, ale obnažovanie charakteru. Prirodzenosť nespútanej Etero je nám až divná.

Divák nie je zvyknutý na takéto zjavy, na takúto mentalitu, na takúto inakosť. Žiadne plastiky, žiadne korekcie, žiadne poradne. Etero si svoje hriechy, nešťastia i radosti rieši sama, je decentná tajnostkárka, neotravuje iných, nežaluje sa. Má obdivuhodnú silu, ktorú zrejme ľudia bežne mávali, ale už sa rozplynula vo zvyšovaní pohodlia a emancipácie.

No však aj na Etero dôjde! Záver naznačí, že aj ona bude musieť asi vystúpiť zo svojej nádhernej izolácie a riešiť bežné problémy. Starať sa o niekoho. Ale to by bol už iný príbeh, asi všednejší. V Drozdovi v černičí ide o pohľad zvnútra duše, celkom slobodný, ktorý je vzácny v živote a ťažko stvárniteľný v umení. Tu sa to podarilo.