Ako Salvador Dalí ničil mladú novinárku, ukáže francúzsky film Daaaaaalí!

Excentrický výtvarník vytvoril totiž umelecké dielo nielen maľovaním obrazov, ale aj zo seba. Skúšali to mnohí, ale on je asi najlepší a najznámejší – kto by nepoznal jeho vztýčené fúzy alebo roztekajúce sa hodiny pripomínajúce placku?

Legenda o ňom a jeho žene Galuške (tak svoju ženu Galu vo filme nazýva) je neobyčajná a večná. Nakrúcajú sa o nich filmy, vychádzajú články a knihy, Dalí sa vyskytuje v mnohých biografiách, odborných textoch i v románoch. Stvárnili ho aj kolegovia výtvarníci. Každý chce poodhaliť tajomstvo jeho tvorby, ale aj štylizácie.

Film je chyták

Dalí bol totiž nevypočítateľný nielen v tvorbe, ale aj v skutočnosti. Navymýšľal kadečo, robil odvážne, iracionálne kúsky a potom si ich musel obhájiť. Vo filme to dokumentuje napríklad epizóda s falzifikátom. Dalí ho podpísal a potom vysvetľoval majiteľke, ktorá ho kúpila na dražbe za vysokú cenu, čo to má znamenať. Vlastne, on nevysvetľoval nikomu nič, každého rázne odbil.

Dalí sa tváril neohrozene, ale vnútorne to nemal ľahké. Bol plachý, zraniteľný, nesmelý a bez tvrdej manželky by ani svoju fanfarónsku pózu neobhájil. (Vo filme sa tiež Gala tvári riadne ľadovo a vidno, že všetko kontroluje.) Režisér Quentin Dupieux však tieto skryté Dalího povahové črty nezdôrazňuje, naopak, stavia na jeho manifestačnom velikášstve.

Vo filme Dalí ničí mladú novinárku, ktorá s ním má urobiť rozhovor, ale on jej stále uniká. Nemôže ho prinútiť, aby si pokojne sadol a venoval sa jej. Situácia sa stále opakuje, čas sa (dalíovsky) špirálovito vracia. Keď sa už-už zdá, že sa umelec rozhovorí, zasa začne vymýšľať. Je mu málo, ak si novinárka iba zapisuje do notesa – chcel by mať okolo seba celý štáb a veľkú kameru. Darmo sa ona bráni, že toto je jej metóda práce a že článok bude v časopise, že to nie je film.

„Tak to odchádzam!“ zahlási Dalí a zdvihne sa, ale nie je to až také vážne, lebo film je celý ako jeden veľký chyták. Nič tam nie je naozaj, všetko sa stále mení, časovo prelína a zavádza. Divák ani nepostrehne, ako sa dej rúca a vrství, ako sa striedajú časy aj postavy, kde sa jedno končí a druhé sa začína. To bol asi hlavný zámer režiséra, ktorý chcel vyjadriť dalíovskú poetiku absolútneho úniku z akéhokoľvek systému, a to najmä čistou filmovou rečou.

Staré modly zaberajú

Celkom sa mu to darí a ak divák prijme túto optickú a aj obsahovú hru, môže sa dobre pobaviť. Ako v nejakom zrkadlovom bludisku či v panoptiku. Však Dalího hrá päť hercov! Je vždy iný. Raz láskavý, inokedy majestátny, potom zlý. Namyslený, krutý, ironický. Všetko na neho sedí, mal v sebe množstvo charakterov, skrátka, posledný skutočný umelec na svete. Dnes sa od umenia čaká niečo iné a aj umelci sú iní, no najmä je iné publikum. Radšej má staré modly (lepšie sa v nich vyzná) než nové, a preto aj Dalí stále zaberá. Preto sa aj novinárka, ktorú Dalí týra svojimi manierami, stále snaží ho vyspovedať.

Bláznivý príbeh o love atraktívnej osobnosti pre novinársky rozhovor spája dovedna pár logických, reálnych situácií. Sú to napríklad debaty žurnalistky so šéfom časopisu, večera, pri ktorej rozpráva farár svoj sen, aby ho Dalí namaľoval, samotný rozhovor. Všetko sa to však vlní ako rozčerená hladina rieky, je to nepolapiteľné a je v tom aj humor či odvolávky na Dalího dielo a život.

Výrečná je napríklad scéna, ako novinárka tlačí po pláži Dalího auto, ktoré zapadlo v piesku. Čo by však novinár neurobil pre vysnenú „bombu“? Film rôzne využíva parafrázy na Dalího triky, estetiku a filozofiu. Ide napríklad dlhou hotelovou chodbou, ale namiesto toho, aby sa približoval, je stále ďalej. To boli jeho typické grify vo všetkých oblastiach života – mystifikácia, naťahovanie partnera, klamanie zraku, klamanie rozumu, zmyslov. Filmári to robia s chuťou a dodávajú tým snímke humor a láskavosť.

Chúďa novinárka

Je to film o Dalím, ale zaujala ma aj linka mladej novinárky, ktorá chce robiť rozhovor s hviezdou. Vraj sa do nej premietol sám autor filmu, ktorý niečo také zažil. Stáva sa, že celebrity skúšajú nervy novinárov a robia drahoty. To všetko neskúsená deva (donedávna bola farmaceutkou a Dalí ju označuje za pekárku) zakúša. Ničí ju nielen samotný Dalí, ale aj šéf, objednávateľ článku. Ten, keďže rozhovor viazne, jej vyčíta, že vyzerá ako kuchárka, má na sebe nemožné handry a nevie sa k Dalímu správať tak, aby si ho získala.

Keď sa žena upraví, Dalí sa jej zasa posmieva, či chce naňho touto parádou zapôsobiť, to nech si vyhodí z hlavy. Dievča je už z toho celkom paf, má však svoje ambície, a tak bojuje. Jadro filmu spočíva práve v tomto protiklade naivného dievčaťa a prefíkaného umelca. Ona má ideály o novinárskej práci, o umení, a on sa snaží držať svoju ťažko vybudovanú povesť extravagantného muža. Ona sa nijako neštylizuje, je celkom prirodzená, inteligentná, nenápadná a nechce sa meniť. No honba za Dalím ju k tomu núti. Už sa primaľuje, už sa ponižuje. Chce však veľmi splniť svoju úlohu, priblížiť zvláštnu postavu, z ktorej cíti silu, lebo verí, že čitatelia to ocenia.

Pri sledovaní tohto filmu som si spomenula na historku Albína Brunovského. Raz nocoval v Paríži a v tom istom hoteli býval aj Salvador Dalí. Bola to medzinárodná výtvarnícka udalosť, plno novinárov a jeden mladý sa dal do reči s Brunovským. Ten mu prezradil, že v hoteli býva Salvador Dalí. Mladý nelenil, išiel k recepčnému, požiadal ho, či môže zavolať na Dalího izbu. Recepčný ich spojil a Dalí novinára pozval hore, že s ním môže prísť hneď robiť rozhovor. Aj Brunovský vtedy vraj skoro omdlel. Priama cesta je niekedy lepšia ako veľké prípravy. No v živote nás zaujíma práve to, čo sa ľahko nepodarí. Aj o tom je film Daaaaaalí.