Nedávno ste si v Košiciach na festivale Art Film prevzali cenu Hercova misia. Čo pre vás takáto cena znamená?
Je príjemné, že ľudia, ktorí sa rozhodli mi túto cenu dať, ma sledujú a možno si ma aj vážia. Na druhej strane som sa aj trocha zľakol, lebo väčšinou také ceny dostávajú ľudia až na konci života. Ale teší ma, že sa premietne film, ktorý som nakrútil s legendárnym režisérom Františkom Vláčilom Pověst o stříbrné jedli, keď mu po zákaze umeleckej činnosti dovolili robiť iba rozprávky. Za pozretie stojí aj film Suzanne s Evou Vejmělkovou, kde hrám závislého od drog. Režisér Dušan Rapoš mi zavolal vtedy až do Ameriky, že potrebuje niekoho vychudnutého s dlhými mastnými vlasmi, lenže ja som bol vystrihaný dohola a na dobrom jedle… Nakoniec som ho presvedčil, že skutoční narkomani môžu vyzerať inak a vo filme mám krátke modré vlasy… Je to už trocha zabudnutý film, hoci v ňom účinkujú výborní herci ako Bolek Polívka, Chantal Poullain a ďalší, ale stále ho premietajú v školách v rámci protidrogovej výchovy.
Foto: Archív Maroša Kramára
Zažili ste veľkú televíznu slávu aj honór v Národnom divadle, ale stále ste aj „zájazdový herec“, keď s divadlom cestujete po Slovensku. Čo pre vás znamená sláva?
Sláva – poľná tráva? Hrám od šiestich rokov, patrí to k môjmu povolaniu, vyrastal som s tým, že ma ľudia spoznávajú. Známe meno a tvár pomáhajú pri dobročinnosti, keď chcete niekomu pomôcť. Sláva tiež pritiahne diváka do divadla, keď vás vidia v seriáli v televízii, zvýši vám to popularitu. Filmová sláva prebehne rýchlo, ale na dobré filmy ľudia dlho spomínajú. Keď potom prídete niekam s divadlom, vaše meno pritiahne divákov. Mám aj bytové divadlo, do Bratislavy za mnou chodia diváci z Košíc aj z Karlových Varov, z Ostravy, Prahy aj z Prešova, precestujú hoci šesťsto kilometrov, aby mohli prísť na štyri hodiny do môjho bývalého staromládeneckého bytu, kde sa zmestí len tridsať ľudí. Už sme mali štvorstú reprízu a najbližšie máme voľné až v januári a vo februári. Aj to vďaka popularite. Inak je popularita dvojsečná – príjemná, keď vás ľudia poznávajú, a nepríjemná, keď vám závidia a neprajú. Musíme sa naučiť žiť s hejtami na sociálnych sieťach, to už k tomu patrí. Smejem sa z kolegov, ktorí tvrdia, že ich popularita obťažuje, že im prekáža, keď sa s nimi chce niekto fotiť. Podľa mňa nie je nič horšie, ako byť hercom, ktorého nikto nepozná.
Vy nemáte problém odfotiť sa s fanúšikmi?
Vôbec nie, mám rád ľudí a som veľmi otvorený človek, dokonca až taký „chytľavý“, takže mám problémy, keď sa niekoho dotknem…
Foto: TASR, Štefan Puškáš
Diváci vás teraz sledujú najmä v seriáli Mama na prenájom, kde hráte otca troch detí a zároveň podnikateľa. Ako sa cítite v tejto úlohe? Vy ste si v praxi vyskúšali oboje, len ku trom deťom vám nedávno pribudlo štvrté.
Rozdiel je v tom, že ja mám doma dve dcéry a dvoch synov a v seriáli jedného syna a dve dcéry. Mám pocit, že hrám staršieho, než som, aj keď vekovo postave zodpovedám, ale necítim sa tak. V seriáli je to príjemná práca, hrám dobrého otca a už aj deduška a sme dobrá partička, takže keď ideme nakrúcať, akoby som chodil domov, za rodinou.
Už v 80. rokoch ste účinkovali v televíznej minisérii Alžbetin dvor podľa románu Hany Zelinovej, progresívne zmýšľajúceho potomka zemianskeho rodu…
To už bolo dávno, ale dobre si to pamätáte. V ďalšom diele moju postavu hral môj otec.
Myslíte, že niektorý z dnešných seriálov prežije svoju dobu, ako napríklad Alžbetin dvor?
To sa nedá porovnávať, vtedy bola iná doba a na všetko bol čas. Alžbetin dvor sa robil dokonca filmovou technikou, pri dnešnom dennom seriáli ide výroba strašne rýchlo, na jeden obraz máme dvadsať minút. Scenár sa tvorí priebežne, tiež veľmi rýchlo, a ani my účinkujúci nevieme, čo sa stane ďalej. Je to úplne iný spôsob práce, aj práca režiséra s hercami bola iná. Keď sa však pripravuje miniséria, ktorá má dej uzavretý do niekoľkých častí, robí sa inou technikou a pomalšie. Teraz nakrúcam takúto minisériu Bora. A ktoré seriály prežijú svoju dobu, to ukáže až čas.
Foto: RTVS/Continental film
Pochádzate z hereckej rodiny, účinkovali ste s mnohými veľkými hereckými osobnosťami, s Radoslavom Brzobohatým, Emíliou Vášáryovou, s Karolom Machatom… Kto bol vaším hereckým vzorom?
Napríklad Karol Machata, hrali sme spolu Lakomca. Mal som rád jeho spôsob hrania, bol úžasný v tom, ako hral na dve strany – k divákom a zároveň na nás žmurkal a rozosmieval nás. Páčilo sa mi, že bol na javisku taký živočíšny, niektorí herci svoju prácu veľmi prežívajú a iní hrajú s nadhľadom ako Karol Machata. Aj ja keď hrám divadlo, hrám sa pritom. Divák je pre mňa ďalší partner, tak ako herci na javisku. Niektorí herci sa natoľko vžijú do svojej postavy, že vtedy nič iné pre nich neexistuje, dokonca si ju nosia aj domov a trvá im dlho, kým sa zo svojej postavy dostanú. Ja to mám inak, prezliekam sa až v poslednej chvíli, pretože sa cítim ako dostihový kôň: keď ma osedlajú, už chcem bežať! Každý z nás je iný.
Vyskúšali ste si aj podnikanie a myslím, že sa vám menej darilo, keď ste podnikali v oblasti kultúry…
Nie, to je omyl. V podnikaní sa mi darilo vždy, aj v kultúre. Nedarilo sa mi iba vtedy, keď som sa párkrát spojil s neserióznymi ľuďmi, ktorí chceli len využiť moje meno a peniaze. S dôverou som investoval a myslel si, že partner sa bude z našej spolupráce tešiť, a väčšinou som naletel. Sú to profesionáli, ktorí hľadajú ľudí, aby ich obrali o peniaze. Pred takými pochybnými ľuďmi a investičnými spoločnosťami ako Arca Capital by nás mal chrániť štát a zákony, ale nefunguje to, štát sa vyzúva zo zodpovednosti, ale to platí aj v inom. Dnes už som opatrnejší, svoje peniaze viem minúť aj sám…
Foto: Múza Teatro
Máte malú dcérku a v jednom rozhlasovom rozhovore ste povedali: je horšie, keď je otec nezodpovedný, ako keď je starší.
To bola odpoveď pre tých, čo vypisovali na sociálnych sieťach komentáre k môjmu veku a otcovstvu. Kedysi babky klebetili na pavlači, dnes niektorí ľudia vytrubujú svoje myšlienky do celého sveta. Sám si uvedomujem, že mať dieťa v mojom veku nie je celkom normálne, ale nezodpovednejšie je byť mladým otcom a deti opustiť. Ja mám dieťa z lásky a viem sa oň postarať.
Aj váš syn sa nedávno stal otcom…
Áno, mám vnučku a „vyrobil“ som jej tetu, o štyri-päť mesiacov mladšiu. Syn má dvadsaťtri rokov a v jeho veku si dnes málokto založí rodinu, tak sa sťažoval, že nemá kamaráta, s ktorým by kočíkoval. Tak teraz môžeme kočíkovať spolu. V rodine to máme vyriešené, všetci sme spokojní a šťastní a tešíme sa zo života. Problém s tým majú tí druhí, ale to je ich problém, nie náš.
Foto: SFTA
Iste. V Čechách hráte divadlo, nakrúcate a už viac ako pätnásť rokov moderujete televízny program Zázraky prírody. Vďaka čomu je to taká úspešná relácia?
Divadlo hrám v Čechách jedenásť rokov, predstavenie Vše o mužích malo sedemsto repríz, s Evou Holubovou sme v divadle Studio DVA hrali manželský pár, natočil som tam seriály Letiště, Slunečná a iné. Ale Zázraky prírody sú tak trocha zázrak. Pôvodne to malo byť len šesť častí, už ich je vyše stotridsať a robíme to vyše pätnásť rokov. Úspech je podľa mňa v tom, že je to dobre vystavaný program, ponúka zábavu aj poučenie, aj trocha napätia. S hosťami sa rozprávame na rôzne témy, padajú súťažné otázky z fyziky, chémie a podobne, môj kolega Vladimír Kořen prinesie správne odpovede a na záver si vždy užijeme trocha adrenalínu – skúšali sme akrobatické lietanie, varili sme šesť metrov pod vodou, až nám občas ide o život. Zázraky prírody sú jeden z najsledovanejších programov v Českej televízii.
Kde vás teraz môžu diváci vidieť?
Každý deň od pondelka do piatka v Mame na prenájom, v Chorvátsku a na Slovensku dokončujeme šesťdielny detektívny minisériu Bora, kde sa mi veľmi zapáčil scenár, a okrem toho som divadle. Hráme napríklad výbornú španielsku komédiu Už ti nikdy nenaletím, na Slovensku aj v Čechách v produkcii Múza Teatro, so Zuzkou Tlučkovou máme už dvadsaťsedem rokov Mandarínkovú izbu, v mojej produkcii hráme s Jožkom Vajdom a Peťom Šimunom Lordov a v rámci divadelných večierkov u mňa doma hráme s Jurajom Hrčkom Tajomné variácie, nádherné predstavenie o láske, sexe, manželstve, o živote.
Herci väčšinou cez obrazovku vstupujú divákom do obývačky, vy ste sa nebáli pozvať si divákov domov?
Bál. Ale bál som sa, či vôbec niekto príde. A chodia stále – a to ma teší.
Maroš Kramár
Narodil sa v hereckej rodine a už v detskom veku začal účinkovať v televíznych filmoch. Na striebornom plátne debutoval v roku 1973 vo filme Pověst o stříbrné jedli legendárneho českého režiséra Františka Vláčila. Absolvoval Štátne konzervatórium v Brne a stal sa hercom Divadla Andreja Bagara v Nitre, neskôr Slovenského národného divadla. Z množstva televíznych filmov spomeňme Výlet do mladosti (1982) či novú verziu Ženského zákona (1987) režiséra Pavla Haspru. Stvárnil hlavnú úlohu v dráme Dušana Trančíka Iná láska (1985), ako aj jedného z troch kamarátov v kultovom filme Štefana Semjana Na krásnom modrom Dunaji (1994), postavu Predsedu v politickom trileri Mariany Čengel Solčanskej Únos (2017). Patrí k najobsadzovanejším hercom v seriáloch na Slovensku aj v Česku.
