Prečo ste si vybrali práve tieto témy?
Slovenský štát je dnes obdobím zvýšeného historiografického záujmu, ale o kultúre sa píše málo. A aj v rámci dejín filmu to bolo dlho obdobie zanedbané a pred rokom 1989 aj tabuizované. Pritom naša kinematografia ako nepretržitý proces vznikla práve vtedy.
To sa zrodu slovenského filmu pred vami nikto nevenoval? Ani filmoví historici?
Ale iste, venovali sa. Zo starších kolegov napríklad Peter Mihálik, Emil Lehuta, Ivan Rumanovský alebo v posledných dejinách kinematografie Václav Macek. To, čomu sa venujem ja, je však širšie povedomie filmovej kultúry tých čias. Teda nielen filmy a filmári, ale aj kiná, ich vlastníci, propaganda, slovensko-nemecké filmové vzťahy a napätie v nich, filmová cenzúra, Katolícka akcia vo filme, film v SNP, povojnové čistky vo filme…
Foto: SNG/Jakub Gulyás
Z akých zdrojov ste pri písaní čerpali? Koľko času vám to zabralo?
Prešla som prakticky všetkým dostupným: filmami – historickými materiálmi z archívu Slovenského filmového ústavu, teda všetkými týždenníkmi Nástup, kultúrnymi filmami aj celovečernou snímkou Od Tatier po Azovské more.
Pracovala som aj s archívmi, so spomienkami, s dobovou tlačou, fotografickým materiálom Slovenskej tlačovej kancelárie, dobovými filmovými plagátmi a reklamami. A, samozrejme, čítala som i veľa textov súčasných historikov a historičiek. Robila som na tom dlho a pomaly medzi inými výskumami, hádam aj desať rokov.
Našli ste v archívoch dosť materiálu? Aj nejaké neznáme veci?
Pre mňa je vždy zaujímavé, keď v archíve objavím niečo, čo nejakým spôsobom odkrýva našu kultúrnu mentalitu, aj keď nie vždy v priaznivom svetle. Takým nálezom bolo množstvo žiadostí o licencie na prevádzku kín vo fonde ministerstva vnútra.
V mnohých vidíme, že ľudia namiesto svojej profesionality vykazujú svoju slovacitu a navzájom sa udávajú z nedostatočnej lojality k novému režimu. Akoby na prevádzkovanie kina stačilo byť Slovákom.
Čítajte viac Paľo Bielik je slovenská klasika
Ako sa zrodil slovenský film?
Zhora i zdola. Zhora to bola potreba štátu propagandisticky sa zviditeľniť na plátne a zdola vôľa kultúrnych pracovníkov tvoriť film o nás samých. Dôležitou postavou tu bol istý Pavol Čambala, zamestnanec Tatra banky, ktorý presadil ideu účastinnej spoločnosti Nástup. Kombinovala vklad štátu, dvoch bánk a Nemeckej strany (Deutsche Partei).
Spoločnosť mala monopol na obchodovanie, distribúciu a výrobu filmov pre kiná, no, samozrejme, v rámci, ktorý neohrozoval nemecké záujmy a filmové zisky. Pretože ešte pred tým, ako vznikol Nástup s Čambalom na čele, plánovali Nemci skôr spoločnosť s nemeckým vedením alebo prinajmenšom s vedením, ktoré by im išlo poruke. Nepredpokladali, že si „menejcenní“ Slováci presadia vlastnú kinematografiu. Preto Čambalu na začiatku očierňovali. Napriek tomu si ho ministerstvo hospodárstva obhájilo a presadilo.
Foto: Slovenský filmový ústav
Čo všetko sa za slovenského štátu nakrúcalo? Aké žánre?
Okrem bežného spravodajstva najmä kultúrne filmy, napríklad o pamiatkach, folklórnych zvykoch, rôznych „národohospodárskych“ produktoch – o výrobe chleba, ťažbe spišského travertínu, výrobe umelých vlákien či chove koní v Topoľčiankach.
Malo už vtedy Slovensko vlastných tvorcov – režisérov, scenáristov a kameramanov? Kde sa učili remeslu? Dala sa filmárčina niekde študovať?
Prví filmári sa učili praxou, lebo hoci v roku 1938 vzniklo na Škole umeleckých remesiel v Bratislave kinematografické oddelenie, ktoré viedol Karel Plicka, už po roku zaniklo. Takže Nástup si vlastne vyškolil svojich profesionálov.
Čítajte viac Prvý slovenský film Jánošík svojich tvorcov ožobračil
Prvým bol Ivan Július Kovačevič, režisér a redaktor týždenníka Nástup. Neskôr pribúdali ďalší: Paľo Bielik, donedávna herec, predstaviteľ Jánošíka, kameramani Karel Kopřiva, Karol Krška či režisér Eugen Matejíčka. Niektorým Nástup zabezpečil i krátke študijné pobyty vo filmových ateliéroch v Prahe či vo Viedni.
Nemci mali legendárne filmové štúdiá Babelsberg, Česi zase Barrandov. Pokúsili sa čosi podobné vybudovať aj Slováci?
Ateliéry pre slovenský film vznikli až po vojne, ale istý čas sa hovorilo o možnosti vytvoriť malé filmové ateliéry na Slovensku v nemeckej réžii, akúsi pobočku Wien-Filmu. Tam sa aj laboratórne vyrábali (ozvučovali a strihali) slovenské filmy a týždenníky.
Malo ísť o ateliér pre nemeckú, ríšsku kinematografiu, pretože nakrúcať v Nemecku počas častého bombardovania bolo už riskantné. Z projektu rýchlo zišlo, no niekoľko nemeckých filmov v slovenských exteriéroch aj vzniklo, napríklad Hände hoch! o rekreácii nemeckej „hitlerovskej“ mládeže na Slovensku.
Foto: Slovenský filmový ústav
Akú úlohu zohrala pri vzniku slovenskej filmovej tvorby propaganda?
Kľúčovú. Prvým produktom bol týždenník. To znamená spravodajské pokrývanie a legitimizovanie slovenskej štátnosti, očierňovanie nepriateľov, lichotenie politickým spojencom, lojalita k režimu, ukazovanie politických špičiek, vyhýbanie sa zobrazovaniu skutočných problémov. V takom týždenníku bol slovenský štát zavŕšením túžby Slovákov po vlastnej štátnosti, nie vedľajším produktom nacistickej geopolitiky.
Čítajte viac Ivan Kamenec: Vina či nevina? Historici majú hovoriť o zodpovednosti
Koľko pôvodných filmov za slovenského štátu vlastne vzniklo? Sú medzi nimi aj nejaké hodnotné diela?
Umelecky závažnejšie sú kultúrne filmy. Napríklad veľmi pekné dielo Eugena Matejíčku Leto pod Kriváňom – asi 15-minútový film o zbere úrody na konci leta, potom viaceré Bielikove filmy, napríklad o chove hlavátok alebo o Ostrove kormoránov, teda o vzácnej prírodnej lokalite lužného lesa, ktorá už zanikla.
Istú historickú hodnotu však podľa mňa majú aj týždenníky. Ako doklad toho, kým sme chceli byť a ako sme sa chceli svetu prezentovať. Ako škola propagandy. Mimo týždenníkov, teda stoviek krátkych filmových reportáží, vzniklo vyše 20 kratších kultúrnych filmov, no niektoré sa nezachovali.
A celovečerné snímky? Hraný film?
Tak ďaleko sa naša kinematografia v tých počiatkoch ešte nedostala. V lete 1944 sa však už nakrúcal film Hanka sa vydáva, ktorý mal mať strednú metráž a mal zobrazovať príbeh lásky končiaci sa svadbou s dôrazom na folklór a zvyky spojené so sobášom. Malo ísť o farebnú snímku na export. Niečo medzi Plickovým filmom Zem spieva a socialistickým muzikálom Rodná zem. Vypuklo však Povstanie a bolo po filmovaní.
Čítajte viac Vojnový zločin spáchali aj Slováci. V Bielorusku
Ako to bolo s kinami? Koľko ich tu vtedy premietalo?
Kín bolo na Slovensku relatívne málo, po Viedenskej arbitráži asi len 200. (Na porovnanie: u nás ich v tom čase bolo asi päťkrát menej ako v Protektoráte, v Bratislave bolo 15 kín, kým v Prahe 90.) Mnohé z nich prevádzkovala Hlinkova garda, ktorá bola aj veľmi aktívna v „kinofikácii“. To znamená, že každý rok pribudlo asi 20 kín v správe Hlinkovej gardy, pretože tá si kinami privyrábala.
Treba povedať, že väčšina filmov, ktoré sa vtedy premietali, bola nemecká. Distribučné zmluvy medzi Slovenskom a Treťou ríšou boli nastavené tak, aby sa obmedzila konkurencia, teda americký, ale aj český film. Sovietske snímky sa, pochopiteľne, nepremietali vôbec. Nasadzovali sa až počas Povstania ako nová propaganda.
Bol o filmy záujem? Chodilo do kín veľa divákov?
Podľa dobovej tlače boli kiná v mestách obľúbené, v menších sídlach to bolo asi slabšie, niektoré kiná tam hrali len cez víkend.
Samostatnú kapitolu ste venovali dokumentárnemu filmu Od Tatier po Azovské more. Čím vás zaujal?
Bol to jediný dlhometrážny film, ktorý v tom období vznikol. Bola to vlastne objednávka ministerstva národnej obrany, venovaná účasti slovenskej armády na východnom fronte po boku nacistického Nemecka. Išlo o to, aby sa legitimizovala naša účasť vo vojne. Mala to byť akási vojnová freska, no v skutočnosti to bol filmový „zlepenec“, ku ktorému sa po vojne nikto nepriznával a všetci sa zaň hanbili.
Čítajte viac Víťazný pochod k Azovskému moru. A neslávny koniec
Zostalo po filmovej tvorbe zo slovenského štátu niečo, na čo sa po vojne dalo nadviazať? Využili sa skúsenosti prvých filmárov?
Hoci sa filmová spoločnosť Nástup po vojne zlikvidovala, zostala remeselná skúsenosť, povedomie možnej existencie kinematografie, nejaký druh technologickej bázy a zopár filmov, ktoré sa aj po vojne premietali – aj keď často v nových zostrihoch alebo s novým komentárom. Niektorí filmári ako Paľo Bielik či Karol Krška sú vlastne zakladateľskými osobnosťami nášho filmu.
Za 20 rokov prvej Československej republiky sa na Slovensku nenakrútilo takmer nič. Chýbali filmoví herci aj režiséri. Možno teda považovať za istý pokrok, že sa za slovenského štátu pôvodná filmová tvorba aspoň naštartovala?
Iste, mnohé výsledky boli z hľadiska obsahu či ideologického účelu pochybné, ale zrodila sa infraštruktúra a remeselné návyky. Pokrokom teda bola filmárska skúsenosť, a to je – ako raz povedal Paľo Bielik, hoci v inom kontexte – vždy viac ako „kukanie do nebies“.
