Film Aj zajtra je deň podáva vážne témy s humorom a nadhľadom.
Čiernobiele videnie
Snímka Aj zajtra je deň je súcitná tragikomédia so silným posolstvom. Vysmieva sa zo zadubenej spoločnosti, ktorá podporovala domáce násilie, z dedičstva povier a predsudkov, ktoré odovzdávali otcovia synom a matky dcéram. Aj v Deliinej rodine smie študovať iba syn, pretože je chlapec, dcéra sa môže akurát vyučiť remeslu (napríklad ako krajčírka či žehliarka) a pripraviť sa na vydaj. Azda aj preto je film nakrútený v retro štýle, ako čiernobiely, ako výsmech čiernobielemu pohľadu na mužov a ženy a ich postavenie v spoločnosti.
Dej sa pritom odohráva v povojnovom Taliansku, kde si chudoba podávala ruky s biedou, no tí, ktorým sa darilo predtým, profitujú aj teraz. Ďalším čiernobielym prvkom je aj postava amerického vojaka, černocha, ktorý zohrá menšiu, no pozitívnu úlohu.
Režisérka a zároveň predstaviteľka hlavnej postavy Paola Cortellesi sa vracia do minulosti, aby ukázala, že téma ženských práv a domáceho násilia je stále aktuálna. Robí to pritom veľmi umne, s humorom a nadhľadom a občas zablúdi až ku groteske.
Jej hrdinovia sú karikatúrami – muži vo svojej neobmedzenej viere vo vlastnú veľkosť a ženy vo svojich malicherných túžbach po romantike a ružových okuliaroch. Vo veľmi silnej scéne, keď Ivano mláti svoju ženu Deliu, sa bitka mení na ich spoločný tanec a zasa naopak, takže pôsobí zároveň strašne aj smiešne. Presne tak ako aktéri.
Režisérka si takto vie uťahovať aj z veľmi vážnych situácií a pritom ich nijako nezľahčuje. Využíva pritom tradíciu talianskeho filmárskeho neorealizmu, no len ako retro obal k aktuálnej novinke. „Commedia all’italiana nie je komediálny žáner ako taký – je to spôsob spracovania tém, ktoré môžu byť veľmi vážne, cynickým a vtipným spôsobom,“ hovorí Paola Cortellesi.
Foto: FILMTOPIA
Rovnako vyznievajú aj Ivanove poznámky typu „ty sa zatiaľ doma nevyvaľuj“, keď je žena zamestnaná nie rovnako, ale oveľa viac ako muž. Má svoju hlavnú prácu, v ktorej jej platia menej ako začínajúcemu učňovi, pretože je muž a okrem toho si privyrába ako krajčírka aj sestrička.
Ivano je násilnícky niktoš a Delia je krásna, obetavá, no tiež obmedzená žena, lebo svoj život celkom podriadila darebáckemu manželovi – a deťom. A tie si matku tiež nevážia, keď vidia, ako sa k nej otec dennodenne správa. Kolorit rodinky dotvára ufrfľaný dedko, Deliin svokor, ktorý nevestu tiež šikanuje, v rámci svojich obmedzených možností, keďže je už starý a chorý. Skrátka, Delia má život ako sen.
Divák na ulici stretne celé panoptikum postavičiek: hašterivé ženy, ktoré sa na dvore takmer pobijú, vo vypätej situácii však vedia držať spolu, malomeštiacke rodinky, ktoré sa cítia nadradené len do chvíle, kým majú svoj nepoctivo získaný majetok.
Čítajte viac Kniha týždňa: Špina. Autorka je nová Elena Ferrante
Nová jar
Teraz je však jar a s ňou nádej na lepší život aspoň pre dcéru Marcellu ((Emanuela Fanelli), ktorá má šancu vymaniť sa z chudoby vydajom. Giulio (Francesco Centorame) je chlapec z „dobrej“ buržoáznej rodiny, no čo ak dcéru v manželstve čaká to isté čo matku? Tu už matka nastraží všetky tykadlá a keď zacíti nebezpečenstvo, vyrazí do boja ako zúrivá levica.
Pravdaže, po svojom, ale poradí si aj s týmto zásadným problémom, keď pochopí, že nie je nič, čo treba prijať ako „ženský údel“. Vysmeje sa pokrytectvu, keď si s kamarátkou namiesto modlitieb pri mŕtvom naňho svorne zanadávajú. Už sa nebojí nazvať veci pravým menom, vie, že aj zajtra je deň a chystá vzburu.
Všetci diváci sú v napätí, či sa jej podarí oslobodiť od surového násilníka Ivana, či dokáže zmeniť svoj život a šípia, že sa chýli k tragédii. Deliina vzbura nakoniec skončí celkom nečakane, presne v línii celého filmu, ale viac prezrádzať nebudeme.
Foto: Filmtopia
Faktom je, že talianske ženy získali právo voliť ako jedny z posledných v Európe – až v roku 1946. V porovnaní s tým žili ženy v prvej Československej republike vo vyspelej modernej demokracii. V silno katolíckom Taliansku bol v tom čase rozvod niečo absolútne neprípustné, a milióny žien boli – tak ako hlavná hrdinka Delia – uväznené v manželstve a živote, v ktorom bezmocne trpeli.
Prakticky nemali žiadnu možnosť odísť, vymaniť sa zo svojej bezútešnej situácie. „Prečo neodídeš?“ pýta sa dcéra Marcella svojej mamy a tá pragmaticky odpovedá: „A kam by som išla?“ Hoci odvtedy sa toho veľa zmenilo, podstata násilných vzťahov zostala nenarušená, len s istými obmedzeniami.
„Aj zajtra je deň je súčasný film, zasadený v minulosti,“ hovorí samotná režisérka Paola Cortellesi. „Chcela som ukázať, čo zostalo rovnaké, a čo sa zmenilo. Zmena k lepšiemu je, že teraz máme my ženy práva, ktoré sú zakotvené v ústave. Čo však zostalo rovnaké, je toxická mentalita, ktorej sme svedkami aj dnes.“
Paole Cortellesi sa podaril husársky kúsok: pritiahnuť divákov do kina na vážnu tému vďaka tomu, že ju servíruje s nadhľadom a humorom. V zmesi tragédie a komédie tak namiešala účinný liek proti násiliu, ľahostajnosti, predsudkom či apatii a ľudskej obmedzenosti.
„Humor je ideálnym prostriedkom na to, aby publikum prijalo aj ťažšiu tému bez toho, aby ho odradila,“ hovorí režisérka a herečka. Film Aj zajtra je deň získal v roku 2024 13 nominácií a 7 cien David di Donatello – okrem iného za Najlepší scenár, Film roka a Cenu divákov.
HODNOTENIE PRAVDY: 5 hviezdičiek
Aj zajtra je deň / Taliansko 2024/ r. Paola Cortellesi, h. Paola Cortellesi, Valerio Mastandrea, Romana Maggiora Vergano, Emanuela Fanelli, Giorgio Colangeli, Vinicio Marchioni.
Čítajte viac Tak pijú ženy. Pri filme Zápisník alkoholičky zaručene vytriezviete
