Dnešnej mládeži už Sexmisia asi nič nehovorí, no pred 40 rokmi to bol obrovský hit. Rozpráva o dvoch mužoch, ktorí sa zapoja do vedeckého experimentu.
Keď ich prebudia, zistia, že nehibernovali tri roky, ako sa plánovalo, ale vyše polstoročia. Planéta je po jadrovej katastrofe, všetci muži „vymreli“ a ľudstvo reprezentuje už iba jedno pohlavie – ženy. A tie ich vnímajú ako hrozbu…
Film, ktorý označujú za najlepšiu poľskú komédiu, mal v bývalom Československu premiéru v júli 1985 a po kinách ho vysielali aj v televízii. Diváci nevychádzali z údivu, že komunistický režim dovolil uviesť snímku, kde sa to hemžilo nahými ženami. Toľko „erotiky“ nebývalo zvykom. Nehovoriac o tom, že v snímke bolo aj mnoho narážok na vtedajšiu diktatúru.
Projekt, ktorý bol veľmi drahý, sa rodil v ťažkých časoch. „Vznikal v dobe, keď generál Jaruzelski vyhlásil v Poľsku výnimočný stav, pod dohľadom armády, lebo kamery patrili k strategicky stráženým prostriedkom. Vojaci nám ich ráno vydali so slovami – Jaruzelskí hovorí, aby ste nakrúcali – a po skončení kamery zase vzali a zamkli,“ zaspomínal si Stuhr v marci 2013, keď si prevzal cenu na českom Febiofeste.
Sexmisia mala byť pôvodne poľsko-československou koprodukciou, no Barrandov nakoniec spoluprácu odmietol. Ako je možné, že cenzúra film nezatrhla? Niektoré scény museli tvorcovia vystrihnúť, ale celok prešiel – jedným z dôvodov mohlo byť to, že ho režim v tých napätých časoch považoval za vhodné rozptýlenie pre „pracujúci ľud“.
Čítajte viac Hororom pre komunistov boli trezorové filmy. Ktoré z nich ste videli?
Napriek skrytej kritike politického systému slávila Sexmisia úspech vo viacerých socialistických štátoch vrátane Sovietskeho zväzu. Paradoxom je, že kritike ju podrobili len v USA, kde jej feministky vyčítali, že je to sexistický film o nadradenosti mužov nad ženami.
Aj keď si Stuhr zahral vo vyše 60 snímkach, vďaka Sexmisii sa preslávil v zahraničí. Účinkoval i vo filme Amatér (1979), Kingsajz (1987), Déjà vu (1990), Tri farby: Biela (1994)), Kiler (1997), Veľké zviera (2000), Persona non grata (2005) či Máme pápeža! (2011).
Istý čas pôsobil v Taliansku, uplatnil sa tiež ako scenárista a režisér, bol aj rektorom divadelnej školy v rodnom Krakove. Získal viacero ocenení, v júni 2003 si prevzal cenu Hercova misia na filmovom festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach. S manželkou huslistkou mal dve deti, často sa vyjadroval k politickým témam a angažoval sa v charite.
Čítajte viac Dráma o policajnej brutalite: film Nezanechať stopy mieri do kín
Prvý infarkt prekonal, keď mal iba 37 rokov, potom dostal rakovinu pažeráka a lekári mu dávali len 30-percentnú šancu na prežitie. Dostal sa z toho, no prišiel druhý infarkt, mozgová príhoda a ďalšie ťažkosti.
„Povedať o ňom, že bol vynikajúcim hercom, je slabé slovo,“ rozlúčil sa s ním senátor Krzysztof Kwiatkowski. „Bol jednoducho legendou.“
